Vraždiť nacistov ešte nikdy v histórií nebolo také jednoduché a zábavné. Wolfenstein: The New Order je FPS ako za starých čias, ktorá však kráča s dobou a nezabudla zakomponovať aktuálne prvky, presne tak aby to fungovalo.

V kampani sa vžijete do B.J. Blazkowicza, amerického vojaka, ktorý v roku 1946 bojuje proti neporazeným nemcom. Tí ho zanedlho dostanú a štrnásť následujúcich rokov sa v mozgu hlavného hrdinu nič viac nebude diať. Po prebudení z kómy zistí zlú správu. Tí hajzli obsadili celý svet. Odboj proti ním nikde, tak čo robiť? Jednoducho zobrať do ruky brokovnicu a rozstreliť im hlavu. Hlava-nehlava. Snáď príliš neprezradím, keď poviem, že pár odvážlivcov predsa len nájde a potom začne to pravé nefalšované zverstvo, ktoré snáď skončí pozitívne.

Príbeh je béčko, ktoré však osviežujú lákavé a nepredvídateľné momenty. Tie sú buď vtipne absurdné, alebo precítené, akoby sem dobehli s trojáčkového filmu z Holywoodu. Nič viac-nič menej, ale vážne, na FPS akčného rázu sa jedná o veľmi dobre napísaný scenár. Dokonca nechýbajú ani nápady, ktoré by si snáď vypožičal aj spisovateľ kvalitného sci-fi. Čo sa týka postáv, tak tie stretnete viaceré, ktoré si určite zapamätáte a váš hrdina bude oproti ním v rebríčku hodnôt v úzadí. Skvelo napísaný a z animovaní záporáci na čele s bláznivým profesorom, pokračujúc s nacistickou feministkou..ehm. Najväčšmi si však vybudujete vzťah so svojimi blízkymi, ktorých si buď pamätáte z dávneho odboja ešte počas druhej svetovej vojny, alebo ktorých stretnete neskôr. Najviac ma dojal vzťah otca a syna, ktorý sa v tomto titule objavil. V Mashine games vedia pekne pracovať s jednotlivými úlomkami príbehu.

O to viac zamrzí spracovanie videí. Tie do samotného konceptu a grafickej stránky hry vôbec nezapadajú a vôbec sa nehodia. Vyzerajú úplne inak než hra, čo je vážny problém, keď ešte do toho zarátam nedobre spracovaný strih, ktorý nastáva po prechode z hry na video, tak je to na zaplakanie. Človek by si myslel, že taký herný vývojár sleduje trendy a musí si všimnúť aké úžasné reakcie vznikli po hraní Uncharted 3, kde tie cut-scény pekne splývali s hrou.

Inak sa, ale jedná o jedno lákadlo za druhým, veľmi dobre zvolené úrovne v kampani, ktoré sú nápadité, dobre rozvrhnuté a slovo koridor sa skrýva za možnosťami voľného pohybu v úrovniach. Hráč sa tak necíti ako v tunely a môže sa pohnúť v rámci možnosti kam chce. Jasné, je tu tisíc dverí, ktoré sú zamknuté, ale to nevadí.

Veľmi sa mi páčilo zakomponovanie možnosti voľby na začiatku kampane. Ten síce príbeh príliš neovplyvní, avšak hrateľnosť rozhodne áno. Je to drobnosť, ale otvárať zámky rozličnými spôsobmi je hlúposť čo poteší. Ešte viac poteší možnosť vrátiť sa do detstva a ponoriť sa do hry z roku 1993 v hre z roku 2014. V hre narazíte na miesto, kde sa budete môcť ísť vyspať a ocitnete sa v nočnej more. V hrade Wolfenstein v pseudo 3D tak ako si to pamätáme. Skoro…

Plejádu zbraní, ktoré majú aj druhý režim streľby, môžete uniesť v akomkoľvek množstve. Vziať si do rúk rovno obe chrliče nábojov...orgie psychopata! A tie nože, júj to je krása...vraždiť z blízka je úžasný pocit. Obzvlášť v kombinácii s rozbehom a šmykom. Bojový systém je v novom Wolfovi jednoznačne dokonalý. Vraždiť je zábavné a stokrát zabiť s tou istou zbraňou je vždy rozdielne. O tomto je Wolf v prvom rade, vyjašiť sa a pomstiť sa za druhú svetovú vojnu. Ide mu to skvelo, dokonalý odkaz praotca 3D strielačiek. Do titulu dokonca zakomponovali aj najprimitívnejšie stealth prvky. Skrčíte sa, odzadu popravíte nepriateľa. Bodka. Alebo nabijete pištoľ s tlmičom a prásk! Nepriateľ si vás aj tak nevšimne. AI totiž hapruje, raz sa správa ako tak dobre a inokedy nie. Najmä sa to prejaví na vojakoch ozbrojených iba s obuškami. Stoja a čakajú kým ich odpravíte na druhý svet.

Všetko je, ale pre hráča v konečnom dôsledku v najväčšej pohode. V spojení s grafikou bežiacou na Id Tech 5 engine, na ktorom bežala aj nepríliš podarená hra Rage. Tu sa problémy s dokresľovaním textúr a vôbec so spustením hry neobjavili. Aspoň nie na mojej Nvidia GeForce 760. Hra išla na plné detaily úplne plynulo. Grafika vysoko nadpriemerná, ale s neduhom známym pre Unreal engine 3. A to taký, že väčšina predmetov je statických a nepôsobí dobre, keď udriem do bedne monitoru v hre a je ako prikovaný, alebo do niečoho podobného.

A na záver si pochvalu rozhodne zaslúži hudobná zložka. Jednak parádny soundtrack, ale aj hudba z alternatívnej minulosti poteší, ktorá vtedy budovala árijskú kultúru. Dali si námahu aj s celkom zaujímavými textami a kombináciou rôznych hudobných nástrojov. A záverečná pesnička v titulkoch Believe sa doslova zahryzla do môjho srdca. A keďže zvuk je príbuzný hudbe, tak musím pochváliť aj dabing! Nemci rozprávajú nemecky, Poliaci poľsky..atď.