Spomínate na rok 1996, keď na obrazovky počítačov a na konzoly vtrhla Lara Croft? Vtedy asi nik nečakal, aká veľká ikona sa z nej časom stane a že jej meno budú poznať aj ľudia, ktorí sa o počítačové hry príliš nezaujímajú. Jej popularita viedla k ďalším a ďalším sequelom, dvom celovečerným filmom a stvárnená viacerými modelkami ožívala na rôznych akciách, na obálkach časopisov a podobne. V roku 2010 naviac uzrela svetlo sveta menšia herná odbočka Lara Croft and the Guardian of Light. Narozdiel od predošlých hier série nešlo o 3D akčnú adventúru, ale o izometrickú plošinovku, pričom mnohé tromfy série ostali zachované. Úspech prišiel tak či tak a v roku 2014 sme sa dočkali priameho sequelu. Dostál očakávaniam?

Triumfom prvého dielu bola kooperačná hra dvoch hráčov, to jest niečo, na čom pôvodný Tomb Raider nikdy nestaval. Vzhľadom ku konceptu by to ani nedávalo zmysel, ale do Guardians of Light to sadlo výborne. Hru oživovali aj hudobné motívy z predošlých dielov a sladký hlas Keeley Hawes, ktorá nezameniteľne dabovala Laru od čias, ako sa značky chopil Crystal Dynamics. Tú síce v reboote z roku 2013 nahradila Camilla Luddington, ale v Temple of Osiris sa znova vracia do akcie. Je to dobrý ťah. Osobne zastávam názor, že jej hlas sedí k tejto postave asi najviac, hoci Camilla taktiež odviedla vynikajúcu prácu.

Asi najväčšou slabinou hry je stratený moment prekvapenia. Spomínate si, ako ste sa preháňali po hrobkách v izometrickom pohľade ala Diablo, nepriateľov likvidovali rôznymi zbraňami, počnúc klasickými pištoľami, brokovnicou, končiac granátometom, či raketometom? To isté si užijete aj tu, ale už to nie je niečo nové. Gameplay ostal zachovaný a inovácie viacmenej chýbajú. Nie je to vyložené negatívum, nakoniec prečo meniť niečo, čo funguje? Logicky sa však ponúka otázka, či sa za tie 4 roky nedalo prísť s niečim naviac. Hru naviac ozvláštňujú aj mierne RPG prvky. Nejde o nič zásadné, bez čoho sa nedalo zaobísť, ale postup určite zjednodušujú. To doceníte hlavne pri neskorších leveloch, respektíve súbojoch s bossmi. Tie vám za istých okolností môžu dať zabrať...

Obzvlášť pokiaľ sa k dostaneme k najproblematickejšiemu prvku a tým je ovládanie. Pokiaľ máte k dispozícii napríklad gamepad, nebude to zrejme problém. Na klávesnici je to ďaleko horšie a vynikne to pri skákacích pasážach, ktoré vyžadujú presnosť a niekedy sú dokonca obmedzené aj časovo. Špecifickým prípadom je aj jeden konkrétny bossfight, ktorý sa za istých okolností môže premeniť na menšiu nočnú moru. Ale možno nie, záleží len na vašej šikovnosti.

Doteraz som sa nedostal k príbehu. Je tomu tak preto, lebo rovnako ako v prvom dieli nestojí za zmienku a je len zámienkou na návštevu čo najväčšieho množstva hrobiek. Rovno zabudnite aj na akékoľvek príbehové zvraty, či plnohodnotné charaktery. Príbeh tu hrá druhé husle a úplne stačí, ak napíšem, že prím hrá snaha hlavnej hrdinky vymaniť sa spod vplyvu egyptskej kliatby. Grafická stránka je znova na úrovni, ale k špičke sa nezaradí. Oproti prvému dielu nejde ani o veľký progres, pričom hardvérové nároky sa zvýšili. Ideme proste s dobou... Aspoň, že je prostredie plné rôznych detailov, čo môže potešiť viacerých fajnšmekrov. Hudobná stránka je ale miernym zosunom nadol a tentokrát plní skôr úlohu podmazu. Znova – nedá sa to označiť za vyložené mínus, pretože stále plní svoju funkciu. Ale možno sa to dalo zvládnuť aj lepšie.

Tým najväčším triumfom je znova kooperácia viacerých hráčov. A v tomto Temple of Osiris boduje. Hru už nemusíte hrať len dvaja, ale rovno štyria. Tomu sú prispôsobené aj miestnosti, ktoré sa jemne líšia v závislosti od počtu hráčov. Kým v singleplayeri si na konkrétne úkony vystačíte sám, v multiplayeri dôjde na každého. Riešenie hádaniek, ktorých je tu dostatok, sa razom stane zábavnejšou záležitosťou a ani akcia nestratí adrenalín, korým je nová Lara preplnená od samého začiatku. Naozaj nie je prekvapením, že spomínaná kooperácia je to, čo výsledok ťahá nahor.