Vitajte vo svete rozprávky v interaktívnej 2D plošinovke starej školy. Tam, kde Ubisoft a ich Rayman svojím vizuálnym spracovaním načrtli možné oku lahodiace scenérie, sa spoločnosti Moon Studios podarilo, za oveľa menšiu sumu peňazí, priniesť dokonalé a kúzelné dobrodružstvo s prvkami poctivej hrateľnosti. Uvedomujem si, že začínať recenziu v podstate vetami, ktoré by sa hodili skôr do posledného odseku vás môže už na štarte odradiť od následného čítania, avšak projekt Ori and the Blind Forest si to jednoducho vyžaduje a chválou rozhodne nebudem šetriť ani v riadkoch nižšie. Nie je nato totiž dôvod.
Digitálnu distribúciu si autori hry zabezpečili exkluzívne cez konzolu Xbox One a po dohode s Microsoftom nás nedávno presvedčili o sile konceptu, ktorý ešte pred pár rokmi stál na prahu vyhynutia. Ori a jeho kamarát Naro žijú svorne v registrovanom partnerskom vzťahu uprostred magického lesa Nibel. Ich idylu náhle pretrhne zákerná sova zvaná Kuro, ktorá má evidentne v rodokmeni nejakú straku, keďže ukradne srdce lesa a ten následne začne umierať na nedostatočné okysličovanie koreňov. Zeleň sa pozvoľna premení na šeď a inokedy čisté riečky vstúpia do stavu trojfekálnej žumpy. Aby toho nebolo málo a v zmysle hesla: keď sa to serie tak poriadne, sa Ori musí vyrovnať so smrťou jeho kamaráta a postaviť sa pred najväčšiu výzvu vo svojom živote. Rozhodne o náprave a vydá sa cestou strastiplného dobrodružstva na konci ktorého vám z oka potečie slaná voda a vaše spotené prsty sa budú otriasať v rytme vibrácií gamepadu.
Ori and the Blind Forest je v zásade vybrúsený 2D diamant s klasickými RPG prvkami, ktoré sme mali možnosť vidieť fungovať v hrách ako Castlevania, Donkey Kong či Metroid.
Na začiatku je náš malý Ori obmedzený schopnosťami jednoduchého skoku a slabého útoku, ktorým dokáže tak maximálne zlikvidovať malého pavúčika s obrnou. Ako ale hodiny plynú a EXP body za eliminácie nepriateľov či objavovanie skrytých miest na mape stúpajú, hráč má čoraz viac voľnosti a dokáže veci, z ktorých zaplesá každé srdce milovníka éry deväťdesiatych rokov. Koncepčne si hru predstavte ako sandbox, kde za určitých okolností ste schopný Oriho dostať do všetkých štyroch smerov na mape avšak s tým rozdielom, že nato samozrejme potrebujete dané schopnosti. Opäť sa mi na jazyk tlačí séria Castlevania, kde rovnako práve veci ako dvojitý skok, behanie po stenách, plávanie v žumpe a podobne posúvali dej a spád hry dopredu bez jediného zaváhania. Samotný príbeh síce nie je nič, nad čím by filmová akadémia musela vyťahovať vreckovky s aloe, ale vďaka pútavému hlasu, ktorý neustále vysvetľuje štýlom prednesu v hlbokom tóne prečo sa deje to, čo sa práve deje, je aj primitívny dej razom ako magnet na vašu pozornosť.
Nebudem vám vešať medové reči na nos. Fakt, prečo Ori dokáže v 2D spracovaní položiť na lopatky prvotriedne AAA Auto Praha hry, je založený na dvoch elementoch, a to na dokonalej ručne maľovanej grafike a na poctivej hrateľnosti pretavenej do intuitívneho ovládania. Koľko hier sa už v histórii snažilo prinášať invenciu do žánru a nakoniec skončili v prepadlisku dejín ako nehrateľná zlátanina bez hlavy a päty?! Ori nič podobné neskúša. Berie si za vzor legendy žánru a prináša práve ten umelecký art prednes s kúskom srdca, ktorý si na seba zarobí aj bez prehnanej marketingovej tlačenky. Dosť bolo omáčok, poďme na vec. 100% hry vám zaberie okolo desať a viac hodín. V hre je prítomná podrobná štatistika postupu (tá je dokonca previazaná s online rebríčkom celosvetových hráčov a ich časov) a mapa vám vždy krásne definuje, kde ste zabudli preskúmať jaskyňu, kde ste nevyskočili viac vyššie a kde ste nechali nejaký ten amulet či neotvorené dvere. Systém ukladania pozície sa rozdeľuje na dva spôsoby. Jednak si môžete hru uložiť pri špeciálnych portáloch, ale keďže niektoré miesta postupu sú dosť hardcore čo do časovania skokov a využívania schopností, autori prišli s nádherným a originálnym spôsobom checkpointu. Zobrali v hre modré kúsky energie, ktoré využíva Ori na útoky, a pomocou jednoduchého podržania akčného gombíku umožnili hráčom sa uložiť kdekoľvek to uznajú za vhodné.
V tejto hre budete totiž umierať ako na bežiacom páse, čo jasne indikuje moje slová o náročnosti a starej škole. Jednoducho hráč nezistí, čo je dole pod ním ak tam neskočí na slepo, a tak sa často stane obeťou prepichnutia obrovským bodliakom alebo zavalenia kamením. Variácie smrtí sa teda stanú protikladom ku taktike kde použiť spomínanú modrú kapsulu alebo kde sa spoľahnúť na svoje nadobudnuté schopnosti. Čo by to bolo za plošinovku, keby sem tam neskočila do cesty nejaká tá väčšia prekážka. V tomto prípade sa nedá hovoriť priamo o súboji s nejakým bossom, ale skorej o väčších protivníkoch než bežne stretnete, avšak aj to si vyžaduje určitú mieru taktiky a nutnosti zapojiť nazbierané "čo"? No skúsenosti, deti moje. Vrátim sa ešte v krátkosti ku dĺžke hry. Po porazení tej nehanebnej fašistickej sovy, sa už nedá vrátiť späť do lesa a dokončiť si hru na všetky percentá, a tak je nutné toto vybaviť ešte pred záverečným súbojom. Hudba je kapitola sama o sebe a orchestrálny zvuk celému dojmu z hrania pridáva na dramatickom podtóne a hravosti zároveň.
Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti Microsoft s.r.o.
