Spomínate si na začiatok kickstarterovej kampane, ktorá viedla k jednému z najočakávanejších CRPG súčasnosti? V 2012 bolo známe pod predbežným názvom Project X, neskôr bolo pomenované ako Project Eternity, aby napokon dospel k finálnemu názvu, aký vidíte teraz. Pod projektom bol podpísaný Obsidian, takže očakávania išli logicky výrazne nahor. Je nutné povedať, že výsledok drvivú väčšinu nadchol, ale táto recenzia nebude ani zďaleka tak pozitívnou ako väčšina. Pritom sa hodí povedať, že vzhľadom k dostupným informáciám a faktu, že mám rád Obsidian, som sa na ich nové dielo tešil. Nakoniec to dopadlo trochu inak, ale hneď na úvod je potrebné si ujasniť, že Piliere večnosti nie sú zlou hrou. O tom však postupne.

Pillars of Eternity svojho času vytvorilo kickstarterový rekord v počte vyzbieraných financií. Tvorcovia získali dohromady viac než 4 milióny USD a vďaka nim mohli realizovať aj viaceré bonusové ciele a pridávať do ich produktu nové prvky. Ako to však už býva pri crowdfundingu, hráč tak či nemôže rátať s rozpočtom zaručujúcim áčkový filmový zážitok, akými nás bombardujú iné štúdiá. Ale o ten tu nikdy nešlo, Obsidian sa od začiatku netajil, že chce vytvoriť klasické izometrické rpg zo starých čias a pre fanúšikov, ktorým podobné kúsky chýbajú. V tom rozhodne uspel. Ale práve obmedzený rozpočet so sebou tiež priniesol zopár chybičiek na kráse.

Ak čakáte úvodné intro, budete čakať márne. To supluje jedna obrazovka s postupne skrolujúcim textom, pritom práve klasické rpg disponovali lepšou prezentáciou. Ale hoci je to určite škoda, nejde o zásadný problém. O niečo horšie je to s dabingom. Ten skrátka pomerne často absentuje a nadabované sú len niektoré postavy a aj to nie v rámci všetkých svojich dialógov. To mi príde trochu zarážajúce a mimo iné mi to narúšalo plynulosť zážitku. Na nemého hlavného hrdinu si mohli zvyknúť aj mladší hráči (či už nové Fallouty, Dragon Age: Origins), na množstvo nedabovaného textu zase tí starší. Chápem, že dabing je pomerne drahou položkou, ale výsledné rozhodnutie, balansujúce medzi oboma prístupmi, mi nepríde vôbec šťastné. Pritom dabing Pilierov nepatrí medzi nijak výnimočné, ale v okamihu, ako sa rozoznie, dokáže veľmi príjemne navodiť atmosféru. Nedostatok financií sa napríklad prejavil aj pri absencií komplikovanejších animácií. Tie sú však veľmi šikovné suplované gamebookovými vložkami, čo je vskutku výborný nápad. Dokonca som sa pristihol, že by som ich privítal aj viac.

Základom každého RPG je vytvorenie si vlastného hrdinu. V tomto sa Obisidian vyriadil poriadne a vyberať si tak môžete z klasických (Paladin, Rogue), ale aj menej klasických povolaní (ako Cipher) Samozrejmosťou je možnosť nastavenia mužského, či ženského hrdinu, rasy, avataru a podobne. Ak sa chcete prebrať všetkými možnosťami, môžete stráviť veľké množstvo času a to je len dobre. Škoda však, že avizované rozdiely, ktoré majú viesť k odlišnému vnímaniu vašej postavy herným svetom, sú nakoniec len minimálne. Herné štýly medzi jednotlivými povolaniami sú ale zásadné. Kým s bojovníkom, či paladinom si môžete aj v úvode dovoliť zaútočiť na medveďa, mág by sa mu mal vyhnúť a utekať čo najďalej. Úvod je ešte jednoduchší, ale v neskoršej fáze si bez spoločníkov nebudete môcť veľmi vyskakovať. Základom je pritom vyrovnaná partia, v ktorej by nemal chýbať žiadny typ postavy. Možno aj preto Obsidian pristúpil k zaujímavej možnosti rekrutovania spoločníkov. Niektorých, ktorí disponujú vlastnými dialógmi a príbehmi nájdete cestou. Ak vám však nevyhovujú, ďalších si môžete za peniaze vytvoriť sami podľa vlastného uváženia. Fantázií sa medze nekladú. I tak ma trochu prekvapuje tvrdenie, že hra ide dohrať aj bez nich. Obtiažnosti sú 4, pričom ani najľahšia nie je jednoduchá. K dispozícii sú aj dva špeciálne módy, pričom ten posledný je vyložená chuťovka. K dispozícii máte len jeden automatický save, ktorý sa vám po smrti vymaže a môžete začínať odznova. Skrátka, ak niekto hru dokončí s týmto módom, má moje nehynúce uznanie.

Použitý bojový systém pripomína mix medzi Planescape Torment a inými klasikami ako Baldur´s Gate. Je jednoducho vymyslený a pritom komplexný s dostatkom možností.... no i tak na mňa pôsobil ako najhorší prvok celej hry. Spomínate si na kritizovaný súbojový systém Planescape Torment? I ten mi pripadal v konečnom dôsledku vydarenejší. Na to, aby ste uspeli v ťažších bojoch, potrebujete mať nielen vyváženú skupinu, ale prakticky každé kolo súboja používať rôzne špeciálne schopnosti, buffy, debuffy. Pritom žiadne kolá tu nie sú, súboj prebieha v reálnom čase, s možnosťou zapauzovania. Využívať to týmto spôsobom ale väčšinou nemá zmysel, pretože kým sa postava dostane k použitiu vybranej schopnosti, uplynie istý úsek a na úspech potrebujete zvládať všetky postavy v partii. Neustále pauzovanie je tak nutnosťou, ak si chcete udržovať prehľad o dianí. Väčšina protivníkov toho vydrží kupodivu dosť a na niektorých ani neplatia klasické zbrane. Naviac za predpokladu, že zabijete istý počet nepriateľov istého druhu a zaplníte beštiar na 100%, prestanete za ďalšie zabitia dostávať skúsenostné body, čo nie je veľmi motivujúce. Ale to súvisí aj s počtom levelov, tých celkovo len 12, čo sa mi vidí málo. Boje sa nakoniec z môjho pohľadu stali nezábavným doplnkom, bez ktorého by som sa pokojne obišiel a len odvádzali pozornosť od skutočných pozitív. Mnohí to asi budú vnímať inak, ale ja som sa so súbojovým systémom za celú dobu vôbec nespriatelil a oveľa radšej by som privítal ťahové súboje, aj keď určite s úpravami.

Isté výrazné klady sú pritom nepopierateľné. Náčrt deja pôsobí ako rádové fantasy, akými je trh presýtený, ale v správnych chvíľach dokáže odhaliť svoje klady a prekvapiť aj príjemnými momentami. Čim viac sa blíži záver, tým viac sa rozmotávajú jeho nitky a o to viac dokáže zapôsobiť záverečnou katarziou. Aj spoločníci, ktorých získate v rámci príbehu do neho majú čo povedať, ale to všeobecne platí o mnohých vedľajších questoch, ktoré môžu byť pokojne nejakým spôsobom napojené na hlavný dej. Nečakajte žiadne nepopulárne fetch questy, ale premyslené menšie príbehy. Nechýba ani možnosť alternatívnych riešení. Daňou za to je, že je ich menej. Vizuálna stránka je veľmi príjemná. S textúrami NPC je to slabšie, ale to je viac badať až pri zoomovaní. Trochu kontraproduktívne sú podľa mňa písané texty. Ich kvalita je na slušnej úrovni, ale je ich prehnane veľa. Nechýbajú ani siahodlhé popisy ala Planescape Torment, ktorým sa ale nevyrovnajú. V rámci príbehu dokonca získate možnosť nazerať do duší ostatných a mimo príbehu to môžete využívať aj na vybraných osobách. Práve toto však názorne demonštruje samoúčelnosť tohto prvku. S danými postavami nijak inak komunikovať nemôžete, ani to nevyužijete žiadnym iným spôsobom, takže nie je dôvod, aby vás nijak zaujímali.

V hre dokonca môžete vlastniť aj pevnosť a postupne si ju vylepšovať. Taktiež sa na ňu viažu niektoré miniquesty, či vedľajšie úlohy, v ktorých sa môžete hrať na lovca odmien. Zveľaďovanie pevnosti je ozaj vidieť, môžete si do nej najať aj strážcov, časom vám tam budú chodiť návštevníci. Taktiež v nej môžete nechať nadbytočných členov partie (naraz ich môžete mať len 5) aj tí vám môžu prispievať k zárobkom, ktoré sa vám určite hodia. Vybavenie je pomerne drahé, takže lootovať budete asi dosť. Ale pozor na krádeže, obyvatelia sveta sú na ne veľmi citliví. Užijete si aj jednoduchý a učinný crafting. Ani zďaleka som pritom nepopísal všetky možnosti, ktoré hra ponúka.

Zážitok ale dokážu pokaziť aj iné veci. To by asi nebol Obsidian, keby nedošlo aj na rôzne bugy, aj keď South Park: The Stick of Truth bol pomerne bezproblémový. Spočiatku sa to nemusí javiť, ale diskusné fóra sa začali pomerne skoro zapĺňať s upozornením na viaceré nepríjemné chyby. Mne sa dokonca na konkrétnom mieste neaktualizoval hlavný quest, čo som si uvedomil až neskôr, keď som už nemal použiteľný save. Menšia kritika sa taktiež týka horšej optimalizácie a grafických nastavení. Ďalšou nie príliš pozitívnu správou je pomalý loading. Vzhľadom k menším mapám ho budete vídavať často a to aj pri prechode medzi vonkajšími a vnútorými priestormi. Ani AI spoločníkov nie je na veľmi vysokej úrovni, pokojne sa môže stať, že na nepriateľa nezaútočia, aj keď im dáte priamy príkaz. Tak by sa dalo pokračovať aj ďalej. Technická stránka bohužiaľ nie je tak vyladená, akoby mohla byť, čakanie na patche má v tomto prípade zmysel. Ako som však podotkol hneď v úvode, nová hra od Obsidianu nie je, napriek spomínaným negatívam, určite nevydarená. Určite je z nej cítiť srdce a obrovskú snahu tvorcov zavďačiť sa nielen svojím backerom. Ten úspech je skrátka objektívne zaslúžený a nejde im ho nepriať.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Cenega