Výraz a slovné spojenie OneChanbara by sa dal preložiť v zmysle: "Veľké sestry" a "Boj s mečom". Jedná sa o sériu založenú v roku 2005 pod hlavičkou štúdia Tamsoft, ktorá sa od svojho vzniku nehrá s predstavou, že niekedy bude schopná kvalitou preniknúť do AAA produkcie. Jedná sa o nízkorozpočtové videohry, ktoré sa do dnešného dňa dokázali nakopiť až na číslovku desať. Práve tá desiata sa ako prvá z celej IP pozrela aj za hranice next-gen konzol, a to konkrétne na PS4. Jej názov znie Onechanbara Z2: Chaos a vďaka spoločnosti NIS America, ktorá má na starosti Európsku distribúciu tejto Hack and slash záležitosti, si môžeme skúsiť aké je to bojovať v úlohe nádherných upíriek proti monštrám po celom svete.

Asi najlepší spôsob ako vám priblížiť mechaniku celej hry bude rozhodne evolúcia, ktorou značka prešla pri príchode slávnej hry Bayonetta. Tá svojou kvalitou premenila koncept sekačiek na nepoznanie a to, čo dovtedy každý považoval za kvalitu, sa razom stalo priemerné ba až podpriemerné, čo by si hráč nemal nechať od vývojárov nanútiť. Platinum Games stanovilo nové štandardy a práve tých sa snaží držať aj Z2 v podtitule Chaos. V hlavnej úlohe sa tu opäť stretávajú štyri pôvabné sestry, ktoré si jednak nerobia veľkú hlavu s obliekaním a nechodia pre ranu katanou príliš ďaleko. Ich ústredná úloha v celom príbehu točenom cez TPS kameru je ponúkať krásny výhľad na svoje vnady a zároveň prezentovať explicitné násilie v tom najhrubšom prevedení. Zem sa nám ocitá v zajatí zombie a rôznych utečencov z inej dimenzie a jediná záchrana pred totálnym chaosom je hlavná štvorica protagonistiek vo vysokých podpätkoch a s podväzkami z jemnej čipky zmáčanej čerstvou krvou.

Japonsko je zem, kde sa aj upír môže zaradiť do plnohodnotného života, a preto sa nemôžete čudovať, že z ich bizarnej produkcie vznikajú práve hry ako Onechanbara Z2: Chaos. Na škodu celej veci je ale už spomínaný rozpočet hry. Tam, kde taká Bayonetta stála vývojárov roky tvrdej driny a miliónových investícií, sa práve nová Onechanbara zbúchala za pár mesiacov a stála produkciu pár gastro lístkov a fľašku lacného ovocného vína. Výsledok je potom badateľný takmer okamžite po spustení prvej kapitoly v hre. Ich členitosť vás zavedie do rôznych kútov planéty. Zájdete na pláž, púšť či do dažďových pralesov a ulíc Los Angeles, avšak to, čo vás tam čaká, je nevýslovný technický horor. Animácie hlavných postáv uviazli niekde v roku 2000 ale na rozdiel od spracovania okolia sa dá práve na ne pozerať bez vyvolania dávivého efektu. Slečny sú celkom slušne vymodelované a aj keď ich krivky stvárňujú viac hranol než ovál, je stále na čo pozerať. To už sa ale ako som povedal netýka všetkého naokolo. Arény trpia nedostatkom priestoru. Všetko vás vedie chaoticky jednou cestou a aj tá pripomína skôr začiatky konzole PS2 (pre ktorú mimochodom vznikla práve prvá časť tejto IP) než o dve verzie novší stroj od SONY. Interakcia je nulová, ak nerátam rozbitie nejakého toho suda a čo ma dostalo definitívne do zóny zhrozenia, sú statickí protivníci, ktorých prevedenie by malo slúžiť ako odstrašujúci príklad toho, ako to nerobiť.

Bojový koncept počíta s dvoma hlavnými zbraňami, ktoré si hlavné hrdinky môžu kedykoľvek prepínať počas akcie. Každá z nich má svoje špecifické atribúty a každá je nahraditeľná inou, ktorú si hráč môže zaobstarať vo virtuálnom obchode. Tam stačí priniesť fiktívnu menu, ktorá je formou odmeny za postup úrovňami, a nakupovanie sa môže začať. Bohužiaľ u samotného arzenálu neexistuje nejaká popiska s dopadom danej zbrane na charakter, a tak si vlastne kupujete mačku vo vreci bez toho, aby ste vedeli či to má tú danú cenu alebo nie. Je ich v hre pomerne dosť, či už sekundárnych alebo hlavných, a určite poteší možnosť priradiť k postavám aj akési čarovné predmety ako prstene či šály, ale opäť nemôžem garantovať nejakú súvislosť s výsledným efektom počas bojov. Do čoho ale malo cenu, počas môjho testovania Onechanbara Z2: Chaos, investovať, bol nákup nových trikov a kombo útokov. Aby ste sa presekali cez rastúce hordy súperov, ktoré sú čoraz silnejšie ako čas v hre plynie, budete musieť tlačiť do ovládača viac zložitejších kombinácií, čím sa vaša pozornosť upriami práve na sekciu obchodovania v hre.

Boj ma z 90% nudil a jediný element, ktorý naštartoval akú takú atraktívnosť hry sa objavil vždy pri bosoch. Eliminácia týchto prekážok spočívala v pôsobivej interakcii s PS4 gamepadom a jeho dotykovou plochou. Práve vo vopred vybraných momentoch pri strete s nejakým tým obrovským súperom sa čas zrazu zastaví a hráč musí expresne vytvoriť prstom ťah, po ktorom by sa mala vydať čepeľ zbrane niektorej z hlavných hrdiniek. Následne už len tečú potoky krvi a musím priznať, že toto sa autorom podarilo vypracovať bez jedinej chybičky a všetko funguje tak ako má. Čo už ale nefunguje, je vlastne zvyšok hry. Nie som natoľko úchylne zaťažený na obliekanie virtuálnych slečien, aby som dokázal doceniť práve túto prepracovanú možnosť v celej hre. Nie, nechytám sa za rozkrok pri nasadení banánu do intímnych partií niektorej z našich upírok a rovnako mi nerobí potešenie vyberanie korzetu, ktorý by v reálnej podobe vytlačil z danej slečny vnútornosti zadným koncom. Ak patríte medzi túto skupinu hráčov, určite vás poteší obrovská škála virtuálneho prezliekania, ktoré nemá konca ani kraja čo do nápadov od vývojárov, a ktoré tak nejak tlačí to logo krajiny vychádzajúceho slnka do celého prevedenia tejto akcie.

Nakrátko sa zase vrátim ku boju. Počas neho sa hráč môže kedykoľvek rozhodnúť pre výmenu tej či onej slečny. Gameplay je postavený na prehadzovaní charakterov v reálnom čase a práve pri správnom postupe ho hra má odmeniť špeciálnym kombom, ktoré vyvolá ešte väčšie škody a viac červenej tekutiny valiacej sa z každého kúta TV. Nie žeby tento prvok nebol atraktívny takto na papieri, ale vo výsledku dáva skôr pocit chaosu, a aj keď uznávam že je to podtitul celej hry, pochybujem, že išlo o cieľ vývojárov premeniť hru na štartovací balíček pre epileptický záchvat. Kamera je pri boji v interiéroch doslova na facku. Ak sa okolo vás nachádza nejaký ten väčší predmet, nemáte po rozpútaní boja absolútne šajnu kde je sever. Čo sa týka interiérov, tak na tom hra nie je o nič lepšie aj keď statická kamera ani v tomto prípade nenecháva nič na náhodu a pretáča sa do uhlov vháňajúc slzy do očí. Ak by autori trocha vyladili práve tento prvok v hre, mohlo sa jednať o príjemné akčné vybláznenie na pozadí "gore" efektov, avšak v takomto spracovaní sa skôr hra vyblázni na vás a na vašej peňaženke. Hlavná dejová linka, ktorá číta pätnásť kapitol, je záležitosť na pár hodín a jediné, čo vám ostane nazvyš, sú akési challenge úlohy prepojené na plnenie úloh typu: zlikviduj toľko a toľko súperov takou a takou zbraňou.

Po zvukovej stránke nie je nič čo by som na hre mohol pochváliť. Pár skladieb dookola pretláčaných cez nejaký ten efekt gitary a bubnov nie je nič čo by dlhodobo mohlo pomáhať atmosfére hry a absencia akýchkoľvek video animácií potom už len uzatvára zúfalosť inak slušného dabingu. Ten zakomponovali autori do akýchsi komiksov a použili ich na posúvanie deja, čo si v dnešnej dobe už málokto dovolí. Ale opakujem ide tu o hru s nízkym stropom, ktorá sa už roky nanič nehrá, ale pred ktorou vás musím aj tak vystríhať, samozrejme v prípade, že nie ste zarytý fanúšik tejto IP a vždy ste sa u nej dokázali zabaviť (myslené: ukojiť). Už spomínané pozitívum, ako súboje s veľkými nepriateľmi či ich interakcia na dotykovú plochu ovládaču konzole, tlačí hodnotenie nad totálne dno a s prihliadnutím na rozpočet tejto série musím pridať nejaký ten bod už len za to, že séria dokázala vydržať až dodnes.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti NIS America, Inc.