Séria Zelda traduje svoj vznik už od roku 1986. Za ten čas si prešla s každou domácou a prenosnou konzolou firmy Nintendo poriadny kus cesty a nie vždy sa jednalo striktne o plnohodnotnú adventúrku s prvkami RPG, ktorej príbeh a mechaniky by sa dali označiť prinajmenšom za nadčasové a geniálne. Sem tam si producenti dajú silnejšiu kávu a prídu na nápad trocha osviežiť túto IP malou arkádou alebo kooperačnou akciou pre viacerých hráčov. Ten posledný pokus z tohto segmentu niesol podtitul Four Swords Adventures (v prenosnej verzii The Minish Cap) a ako už napovedá preklad z angličtiny, stretli sa v nom hneď štyria hrdinovia krajiny Hyrule. Samotný titul pre konzolu GameCube bol z pohľadu verejnosti prijatý viac ako pozitívne a tak nebránilo nič tomu, aby prišiel čas novej variácie na "multiplayer" hru z tejto legendy. Jej názov je The Legend of Zelda: Tri Force Heroes a v duchu monumentálneho zlatého znaku, ktorý je so značkou Zelda spojený od jej vzniku, sa exkluzívne v prostredí handheldu 3DS stretnú po boku traja z vás, aby skúsili svoje vlastné dobrodružstvo v už dobre známom a očarujúcom svete.

Ak by sme chceli hru nejako zadefinovať po stránke vizuálnej, asi by bolo namieste zaspomínať na duo The Wind Waker a A Link Between Worlds. Krajina Hytopia je po stránke mechaník totožná s poslednou radovou časťou série a naopak Waker zanechal svoj odkaz na štylizácii výzoru hlavných hrdinov. Každé kráľovstvo potrebuje jednak svojho schopného vladára a samozrejme aj pôvab stelesnený jeho potomstvom. Princezná z tejto krajiny-nekrajiny sa už od mala pýšila nielen svojím výzorom ale aj zmyslom pre aktuálnu módu. Bola IN aj napriek tomu, že nemala profil na Instagrame a denne si neurobila desať selfie s poddanými v dedine pri kydaní hnoja. Ale len do času, kedy do Hytopie vtrhla zákerná čarodejnica a všetok jej šatník aj so selfie tyčkou a vybraným talentom pre módu odniesla neznámo kam. Jej život sa zrútil a nešťastný otec ponúkol polku princeznej a kus dedičstva tomu, kto dokáže zrušiť prekliatie uvrhnuté na jeho potomstvo. Tu na scénu prichádza náš Link (presnejšie naši Linkovia), aby skúsil šťastie po boku svojich druhov a zabojoval tak o nemalý majetok a rodinné striebro. Ak by sme sa mali rozprávať o kvalite príbehu celkovo, tak asi nebude príliš o čom. Ak ste vždy túto sériu považovali za slabú práve v oblasti dejovej linky, tak vás Tri Force Heroes rozhodne nepresvedčí o opaku, ba naopak vás utvrdí vo svojom presvedčení. Nie je to však príbeh, čo robí túto hru zábavnou.

Ten hlavný prim a popud prečo sa ponoriť do tejto virtuálnej trojky, sa ukrýva samozrejme v hrateľnosti a spolupráci medzi troma samostatnými jednotkami. Koncept je rozdelený na tri možnosti. Takmer tucet unikátnych oblastí mapy môžete preskúmať úplne osamote, v spoločnosti dvoch kolegov alebo si užiť bojové arény v online bitkách proti sebe navzájom. Nie žeby ste boli schopní prejsť jednotlivé lokácie len sám. Koncept je totižto pevne nastavený na troch hrdinov, ale ak sa vám nepodarí nájsť nikoho na hru v režime online, budete musieť skúsiť hrať za troch Linkov naraz a to nie je žiadna sranda. Ako to celé funguje? V praxi sa jednoducho pomocou dotykovej časti na vašom 3DS-ku prepínate medzi hrdinami vždy tak ako je to nutné a pre postup zložitejšími hádankami je od vás samozrejme vyžadované časovanie a hádzanie jedného hrdinu na druhého ako horúcu zemiak z ruky do ruky. Takéto virtuálne totemy sú alfou a omegou hateľnosti Tri Force Heroes. Autori do hry implementovali aj lokálny multiplayer, kde od vás nie je vyžadované vlastníctvo troch kópií tejto hry a na jej spustenie stačí pokojne jeden kus. Je však nutné stretnúť sa v trojici, inak vás hra nepustí ďalej než do čakárne. Je to logické, keďže každá prekážka v hre, ktorá môže byť len vyšší schod alebo vyšší nepriateľ, je popud pre vás, aby ste spolupracovali a v čo najkratšom čase sa posunuli vpred. 

Počas recenzovania som mal tú možnosť vyskúšať obe varianty hrania. Jednak v klasickom online bez nejakej hlasovej komunikácie (v hre je len malá paleta emocionálnych nálepiek, ktoré hráč môže vycapiť spoluhráčom na obrazovku a dať im tak najavo čo si želá a myslí) a potom v kooperácii, kde moji bratia sedeli hneď vedľa mňa a nadávky k nim tak mohli prenikať bez nejakého meškania. Paradoxne považujem práve druhú možnosť identickú s tou prvou čo do náročnosti hry, keďže hlasová komunikácia nám nijako razantne nepomáhala pri komplikovanejších situáciách, napríklad v súbojoch s bossmi (tí sú inak samozrejme v klasickom Zelda štýle a ich likvidácia vyžaduje miernu porciu zdravého uvažovania a taktiky). Z toho sa dá jednak usúdiť, že Tri Force Heroes nie je hra pre začiatočníkov a potom, že moji bratia sú neschopní babráci, na ktorých nejaké pokrikovanie rozkazov nemá žiadny dopad a tajne ich podozrievam, že našu hru sabotovali schválne. Tak či onak, každý zo svetov, do ktorých sa vrhnete s vopred stanoveným počtom energie a zbraní, je rozdelený na päť levelov. Ich dĺžka nie je nijako veľká, avšak prejsť na koniec a postaviť sa víťazoslávne na spomínaný znak Tri Force, je o to náročnejšie. Do cesty sa vám budú strkať zátarasy, vysoké kopce, nepriatelia, bezodné jamy, vodné priekopy či ohnivé pasce. Toto všetko musí hráč prekonávať v čo najlepšom tempe, aby nakoniec otvoril trojicu unikátnych truhiel, z ktorých vypadne hlavná motivácia celého tohto cirkusu.

Je nudné sledovať troch zelených panákov, ktorí sa od seba neodlišujú absolútne v ničom (poznáme to z populárnej hudby dneška). Preto v hre nájdete poctivo prepracovaný systém výroby oblekov. Sme predsa v krajine Hytopia, kde móda znamená viac než čokoľvek iné, a tak vás v dedinke čaká Madam krajčírka, ktorá vám za pozbierané alebo nakúpené predmety vyrobí originálny oblek s príslušnými schopnosťami. Každý kraj disponuje určitým nebezpečenstvom. Aby ste pri opätovnom hraní mohli eliminovať tieto prekážky, bude ideálne sa na to správne obliecť. Uvediem príklad. V zemi ľadu a snehu je vhodné použiť teplé oblečenie a správnu obuv. Na to je práve naša Madam, ktorá vám za určitý obnos rupií spichne hrubú parku a prihodí navyše pár horolezeckých topánok. Následne už nehrozí pošmyknutie a zlomenie nohy či pád do kanálu. Pýtate sa, prečo by ste hrali znova nejaký level, ktorý ste už raz prešli? Po úspešnom zlikvidovaní posledného bossa v danej krajine, sa vám sprístupní akýsi systém výziev. Ten vám defacto zadá nejakú úlohu, ktorú musíte počas hrania splniť a za to vás odmení novým vzácnym predmetom a samozrejme aj finančnou čiastkou. Ten, kto si svet Hytopia zamiluje a bude plne využívať jeho kooperačné možnosti, sa práve vďaka takýmto challenge úlohám zdrží v hre oveľa dlhšie než niekto, kto nikdy nepripojí svoje 3DS-ko na internet alebo si nenájdete nejakých lokálnych spoluhráčov. 

Dedinka, po ktorej môžete cupitať, je síce malého vzrastu ale skrýva zopár zaujímavých spestrení. Okrem už spomínaných odevných služieb, tu nájdete tureckého prisťahovalca s obchodom napojeným na váš denný cyklus. Každý jeden deň si totiž môžete skočiť do jeho skromného obchodíku zahrať o jednu z cien a na to vám stačí len výber zo štyroch možností a šťastnú ruku. V dedinke je rovnako prítomný klasický shop či Foto služba, v ktorej môžete uschovať až stovku špeciálnych obrázkov zachytených vami počas hrania (stačí stlačiť kedykoľvek tlačidlo X a hra vám spracuje in-game momentku) a logicky ich následne zdielať cez MiiVerse ďalej s celým svetom. Je načase začať kritizovať. Séria Zelda sa za tie desaťročia dočkala z tohto pohľadu minimálneho počtu príkladov, prečo ju nehrať a je navyknutá skôr na to pozitívum, avšak konečné číslo mojej recenzie vám určite napovie, že niečo mi v tejto hre jednoducho chýbalo. Adventúra tu je plne stelesnená samotným triom hrdinov a ich taktizovaniu ako ďalej. Avšak RPG prvky, ktoré boli vždy súčasťou tejto IP, tu nejako nenachádzam a to aj napriek tomu, že priestor pre ne by tu rozhodne bol. Vadí mi vopred definovaný počet srdiečok na daný level. Ak by autori do hry implementovali vývoj energie na báze zbierania skúseností (čo i len opakovaným dokončením svetov) a prepojili to s rastúcim počtom srdiečok, vyznela by hra vo finálne oveľa originálnejšie. Takto je z nej až moc "len" kooperácia a pritom ponúka šancu hrať ju aj osamote. 

Hudobná stránka je našťastie potešením nielen pre fanúšika značky, keďže tu zaznejú čarovné skladby a melódie, ktoré jednak prinášajú ten správny závan nostalgie, ale nezabúdajú ani na úplne nové tóny pre navodenie tej správnej atmosféry hrania. Dĺžka a konečná cifra v hodinách, ktoré s hrou The Legend of Zelda: Tri Force Heroes môžete dosiahnuť, je subjektívna. Ak si odmyslím fakt, že nepripojíte konzolu na internete a ani nevyužijete funkciu Download Play, tak by vám príbeh nemal dať v tomto smere ani desať hodín hrania. Ale ak budete plne využívať spoluprácu s živými hráčmi a zaryjete sa až po uši do jednotlivých bočných úloh, môže sa čas nie zdvojnásobiť ale pokojne aj strojnásobiť a nepustiť vás do reálneho sveta na dlhú dobu. Ako vravím, je to subjektívne a za predpokladu, že pôjdete do hry s tým, že chcete naplno využiť to, čo ponúka, rozhodne neváhajte a vytiahnite na predavača peňaženku alebo zbraň. Kto potom obľubuje porovnávanie svojich schopností s celým svetom, určite rád zavíta aj do už spomínaných bojových arén. Tie bohužiaľ vôbec neponúkajú funkciu Donwload Play, čím sa trocha zrazilo zase to konečné sčítanie dole.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti ConQuest entertainment a.s.