Máme tu dobu mobilných herných zariadení, ktoré dnes už striktne nemusia slúžiť len na interaktívnu zábavu, ktorá je dedikovaná len na hry ako také. Máme tu dobu tabletov a mobilných telefónov, ktoré sú za určitých podmienok schopné vytvoriť slušné technické zázemie schopné z časti konkurovať plnohodnotným konzolám. Vo výsledku tu teda máme dobu portov niečoho úspešného, čo sa zo zadnej rady popularity pretlačí rovno na predné sedačky hlavných prominentov videohernej zábavy. Táto moja poučka by sa dala krásne napasovať na iOS/Android hit s poetickým názvom République, ktorý sa v päťdielnej minisérii dokázal prebojovať z prenosných hračiek rovno na konzole Playstation 4 a ako remaster verzia skúsiť zaujať milovníkov žánru stealth, ktorý má práve na konzolách dlhú tradíciu.
Dej hry République sa odohráva vo fiktívnej krajine, ktorú by sme voči našim reálnym dejinám mohli pokojne prirovnať k Československu za doby hlbokej totality s jedným malým rozdielom. Ten spočíva v technickej stránke kontroly obyvateľstva z pohľadu štátu, ktoré je 24 hodín denne pod dozorom bezpečnostných kamier a tajná polícia sleduje doslova každý váš krok, a to aj keď idete tam, kam chodí kráľovná peši. Hráč preberá úlohu mladej slečny s menom Hope, označovanej aj ako subjekt 390-H, ktorá je práve terčom uväznenia štátnymi zložkami a jej jedinou nádejou na záchranu ste vy, hráči držiaci jej osud v rukách. Držíte ho vďaka schopnosti prepínať si v rámci statického pohľadu kameru z jedného rohu do druhého a ďalšieho a tak ďalej, aby ste boli schopní naplánovať útek našej Hope bez toho, aby si to niekto všimol. Tento koncept je v rámci stealth žánru voči tabletom a telefónom určite unikátny a verím, že práve tam slávil aj preto značný úspech. Avšak v podaní PS4 a gamepad zariadenia nie sú moje pocity z hry nejako razantne nadšené. K tomu sa ale ešte dostaneme.
Táto kombinácia, s jemným nádychom schizofrénie, prináša vo výsledku slušný a originálny nápad, kedy si hráč buduje správny plán ako postupovať formou hackovania kamier či nabúrania počítačov a následne vedie samotnú Hope po naplánovanej ceste za slobodou. Túto časť hry musím doceniť asi najviac a verím, že na papieri to pri jej tvorbe vyzeralo viac ako sľubne. Avšak to prirovnanie k prvým častiam série Resident Evil z pohľadu fungovania statických kamier v tomto prípade prináša veľa problémov a to hlavne s odozvou prepínania obrazu z jednej kamery do druhej. Stráže, ktoré vás môžu polapiť, sú často v aktívnom pohybe (v hre existuje možnosť kúpenia schopnosti, ktorá vám odhalí daný pohyb jednotlivých postáv) a pri prechode z jednej časti mapy do druhej, kedy odozva kamery bola často aj niekoľko sekúnd, sa jednoducho nedá vyvarovať chyteniu a presunu na posledný save bod. Toto, v spojení s nudným opakovaním postupov ako sa preplaziť na nový bod určenia, vytvára veľký stereotyp okorenený evidentnou chybou pri vývoji hry, z ktorej žiadny hráč nemôže mať radosť.
Remaster verzia, a teda definitívna verzia hry République, v sebe ukrýva päť kompletných epizód, z čoho každá vám môže v priemere zabrať zhruba dve hodinky. K tomu je na mieste si prirátať vašu možnú snahu vytiahnuť každému strážcovi zo zadného vrecka tajnú hernú disketu, ktorá je odkazom na svet hier v rámci indie scény a môžete tak pri tomto dostať skutočnú chuť pozbierať všetky "floppy" diskety a skompletovať svoju zbierku. Mimo toho tu je akýsi systém poznávania okolia, ktorý je jednak spojený s vaším neustálym skúmaním cez kamery a čítaním nápisov na stenách, ale aj cez zbieranie kníh a predmetov, ktoré Hope potom predáva a za získané peniaze si kupuje prístup k lepšiemu vybaveniu. Od autorov slušný ťah ako zjednodušiť hrateľnosť, avšak tá zase stojí a padá na spracovaní kamier, ktoré držia hráča v neustálej neistote voči technickej stránke. Nie je to zanedbateľný fakt, keďže hra je postavená len na plazení sa popri stenách, cez ventilačné šachty a tak ďalej. Technická stránka sa voči pôvodnej verzii na tablety nijako zásadne neposunula vpred. Samozrejme, že narozdiel od ovládania, ktoré muselo byť napasované na gamepad, tu vývojári pridali len jemne na výsledných detailoch, aby sa vám z vašej TV obrazovky nestala prehliadka zubatých objektov. Statické pozadia a strohosť v rámci interakcie však nepýtajú veľký nárok po tejto stránke, čo je logické.
Čo povedať záverom tak, aby som neznel prehnane negativisticky? Hra má v sebe určitú formu zaujímavej atmosféry okolo utláčania nevinných cez technológiu policajného štátu a rovnako sa pokúša vzdať hold sériám, ktorých hlavné aspekty pretvára do svojho zámeru. Bohužiaľ nie všetko jej vychádza na sto percent a možno práve pôvodný marketing vydávania dvojhodinových epizód dokázal zakryť nedostatky hry a jej stereotyp. U tejto definitívnej edície potom ale to negatívne vyplávalo okamžite na povrch.
Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti NIS America, Inc.
