O pár mesiacov to bude už rok, čo sme si spoločne sadli k recenzii na nečakaný, ale o to potešujúci, remaster zo série LocoRoco. Tento HD návrat mne osobne toho času skutočne sadol a ak spomínate, tak SONY som vtedy chválil do nebies. Jednak z dôvodu, že tu stále máme nijako neutíchajúci trend zbytočných vykopávok mŕtvol, ktoré mali radšej ostať navždy pochované, a rovnako z dôvodu kvality spomínaného titulu. Dnes sa opäť vraciame do čarovného sveta podivných bytostí previazaných s hudbou a presnými reflexmi, ktorá nesie rovnako prosté označenie ako predchodca. Vítam vás u testu LocoRoco 2 Remastered.
Pôvodne sa originál objavil ešte v roku 2008 a to na prenosnom systéme PlayStation Portable. Už toho času dokázal, rovnako ako predchodca, strhnúť masy a predaje sa vyšplhali do slušných cifier, aké mohli tešiť producentov a špeciálne vývojárov. Samotný port teda čakalo pár technických úprav, čoho výsledok spočíva v podpore natívneho 4K rozlíšenia, a teda oveľa krajšieho zážitku z vizuálnej stránky. Toto všetko by ste sa síce dočítali aj v promo materiáloch, avšak po technickej stránke nemám zo svojej strany žiadny argument, ktorý by to mohol spochybniť. Aj druhý remaster série LocoRoco je krásna maľovanka nielen pre detské oči, ktorá láka plným vrecom originálnych nápadov čo do hrateľnosti. Na rozdiel od staršieho dobrodružstva sa tentokrát logicky pozrieme do novších svetov, ktorým vládnu nevídané charaktery, čo by vo vás malo evokovať ešte viac zábavy. Samotná podstata schémy a náplne jednotlivých levelov sa však nemení a opäť tu ide o dobré reflexy a úsmev na perách.
Toľko omieľaná hudba a zvuk všeobecne tu hrá prvé husle. Interakciou s okolím sa zároveň spustí vždy nejaký ten efekt, čo vo výsledku núti hráčov preletieť každou úrovňou vo vysokom tempe a najlepšie bez jedinej chybičky. S týmto je zase úzko spojená frustrácia, hlavne pri náročnejších misiách, čo sa ale zase vraciame tunelom času do minulosti. SONY si podobnými návratmi často robí medvediu službu, keďže nech už je v mojich očiach LocoRoco akokoľvek atraktívnou IP, pre mladšie generácie už ide na prvý pohľad o niečo, do čoho investovať nebudú a nechcú. Pokiaľ sa však nejakým zázrakom k hre dostanú a dokážu preklenúť úvodné nezdary (nech už sa bavíme o mladších alebo starších ročníkoch), môže na nich univerzum tejto hry doľahnúť ako mokrá deka, z akej sa len ťažko dostáva. Nie je to totiž len o presunutí sa z bodu A do bodu B. Kto chce naplno odhaliť tajné miesta daných levelov, musí premýšľať a často skúšať vyskočiť tam, kam to zdanlivo nejde. Až potom sa pri záverečnom súčte bodov bude ten úsmev javiť o niečo viac prirodzenejší a šťastnejší zároveň.
Je naozaj niečo zhnité v tejto záhrade plnej pestrofarebného ovocia, čo spieva a trasie sa ako želatína. V tomto prípade je to ovládanie a nie príliš dobre nastavená citlivosť prenášania váhy z jednej strany na druhú. Tento neduh sa ostatne nesie z celou sériou už od počiatku a tak som tajne dúfal, že by vývojári mohli zobrať rozum do hrsti a pozrieť sa pri produkcii portu aj na tento aspekt. Moje želania tu evidentne však nikoho nezaujímajú, keďže som počas testovania musel smutne zisťovať, že nech už je technická stránka v novej verzii krásna a takmer bezchybná, ovládanie už tento aspekt vôbec nedosahuje. Našťastie tu však stále máme drvivú prevahu v zmysle rozkošných pesničiek, hravom prostredí a neutíchajúcej túžbe pozbierať všetko mimo zavedenej cestičky. Pre každého, kto vždy nedokázal odolať svetu LocoRoco, je tento port nutnosť. Ak patríte do sorty panicov (myslené pre daný titul) a páči sa vám remaster už len z videa, nemáte prečo váhať a okamžite si ho zadovážte. Je to kus histórie handheldu PSP, ktorý toho inak vo svete veľa nedokázal. Môžete si ho teda aj takouto cestou posmrtne uctiť.
Keďže nechcem zakončiť tento text s nejakou pochmúrnou náladou, bolo by to neférové voči tak roztomilej značke, tak vás radšej odkážem na krásne a do zelena vyfarbené číslo nižšie.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Sony Czech.
PC hry pro vás testujeme na sestavě LYNX
