Spoločnosť Quantic Dream patrí, a to nielen v mojich očiach, k zakladateľom herného žánru akýchsi filmových projekcií s maximálnou možnou interakciou tak, aby sa do popredia dostal úžasný a fascinujúci príbeh. Táto firma ako osamelý vlk vyje na peňaženky nás, milovníkov tejto okrajovej hernej lomeno filmovej schémy, už od čias originálneho projektu Fahrenheit, kde si to viacmenej len skúšali. S následným príchodom nemenej kvalitného Heavy Rain, za podpory výkonnejších konzol, prišiel akýsi zlom v ich histórii a pojem akčná adventúra tak už nebol len o jednom a tom istom. Nebudem sa tu v úvode recenzie na najnovšiu exkluzivitu pre SONY, ktorá samozrejme znova vyšla od spomínaných Francúzov, tváriť ako niekto, kto snáď necíti voči ich tvorbe nehynúcu lásku, to by bolo rozhodne pokrytectvo, ale chcem, aby ste si z nasledujúceho textu odniesli jedno veľké posolstvo. Máte totižto to šťastie, že môžete žiť v dobe, kedy sa videoherná zábava definitívne zlúčila s tou filmovou a kedy hry vo väčšine prípadov s prehľadom dajú konzumentovi viac než kadejaký predražený blockbuster!
Všetky svety z filmov a seriálov vymenované v citácii vyššie sú z väčšej alebo menšej časti postavené na jednej nezodpovedanej filozofickej otázke; dokáže raz ľudstvo skutočne zastaviť logický a prirodzený vývoj umelej inteligencie skôr než ona samotná pochopí, že je viac než len súbor dát v plechovom obale?! Dnes si však spoločne nebudeme vykladať zákony robotiky definované Isaacom Asimovom, ale naopak sa pozrieme na jeden jediný náhľad do nie príliš vzdialenej budúcnosti, ktorú nám vývojári z Quantic Dream servírujú ako otvorenú a interaktívnu knihu s názvom Detroit: Become Human. Dej ďalšej veľkej exkluzivity pre systém PlayStation 4 nás teda, ako už napovedá samotný názov, privádza do známeho a najväčšieho mesta v štáte Michigan. Detroit sa definitívne pozviechal z ekonomického a hospodárskeho úpadku a po roku 2030 sa z neho stáva pulzujúca metropola plná života a potencionálnych možností. Technológie sú za hranicou našej predstavivosti a umelá inteligencia pretvorená do kópií ľudských bytostí je plne integrovaná v domácnostiach všetkých sociálnych tried. Skrátene povedané, roboti začali naplno fungovať ako ľudskí sluhovia.
Quantic Dream si teda konceptom ide zase tú svoju milovanú skladbu filmových adventúr, s ktorou zožali úspech už viackrát, aj keď v prípade ich predposlednej hry by sa mohlo zdať, že definitívne budú musieť zmeniť tabuľky. Našťastie tak neučinili a Detroit, po boku výkonného stroja PS4, schmatol hw možnosti pevne do rúk a nepustil ich od prvej scény až po poslednú. Apropo používať filmovú terminológiu nie je v tomto prípade vôbec mimo, keďže celý Detroit je jeden nezostrihaný sci-fi thriller, ktorého autori nechceli len jeden koniec a samotnú zápletku preto rozložili do desiatok ba až stoviek menších či väčších cestičiek. Po nich budú kráčať vaše virtuálne nohy a ako je už u tvorby QD štandardom, aj teraz sa dej netočí len u jedného hrdinu, ale v skutočnosti prevezmete do rúk osudy troch. Určite sa na mňa nenahneváte, ak vám rovno poviem, že všetci budú androidi. Rovnako by vás mohlo potešiť, že koncom každej jednej scény je vám odhalený kompletný pavúk možností, ktoré ste zvolili svojimi rozhodnutiami. Niekedy ide síce len o v podstate jednosmernú cestu, avšak prídu kapitoly, na konci ktorých vám z veľkosti schémy možností vypadnú oči a budete sa tešiť na druhé a tretie a štvrté hranie.
Je vám teda jasné ako dôležité bude sa správne rozhodovať a nemenej dôrazne aj sledovať všetko naokolo vás. Hráte predsa za umelú inteligenciu a tá je schopná vidieť za hranice bežného ľudského štandardu. V tomto zmysle dôjde aj na detektívnu prácu a akčné momenty plné adrenalínu a divoko bijúceho srdca. Nikdy by som nebol povedal, že raz toto napíšem, ale začal som milovať quick time events. Minimálne teda tak ako ich autori tejto hry dokázali zapracovať do vypätých scén. Do istej miery je to aj vďaka ohromujúcej grafickej stránke, ktorá v spojení s rovnako dokonalou hudbou v pozadí predvádza skutočnú definíciu prelínania hry s filmom. V minulosti som u hier ako Heavy Rain často mal pocit, že práve akcia dosť kazí celkovo peknú atmosféru, avšak u Detroitu som sa doslova nemohol dočkať ďalšej naháňačky a jej podobným momentom. Mohla zato aj variabilnosť rozhodovania sa pod tlakom času. Predstavte si, že bežíte za alebo pred nebezpečenstvom a na pár sekúnd si ako android môžete spomaliť čas a určiť tak pre vás najideálnejšiu cestu kadiaľ sa vybrať. Vždy ich máte prezentovaných viac a každá v sebe skrýva svoje pozitívne aj negatívne dopady. Tak sa opäť s úspechom nahlodáva vaša malá hráčska dušička, ktorá chce vždy skúsiť všetko, čo koncept ponúka a nechce ostať len u jedného scenára.
Okolo príbehu som doteraz v texte zaryto mlčal a nemám v pláne to nijako meniť ani v závere tejto jednostranne podávanej recenzie. Má to jeden jasný a prozaický dôvod. Dej je tu alfou a omegou a bez neho by bol Detroit len technologickou demo vsuvkou bez duše. Pre vás je dôležité vedieť, že David Cage dokázal potvrdiť svoju povesť nápaditého scenáristu a vo výsledku bol schopný vyprodukovať kvantum emócií umne rozdelených do udalostí, ktoré môžete z väčšej časti sami kontrolovať. Žiadna iná hra vám toto neponúka a čo je ešte podstatnejšie, tak Detroit to robí s presnosťou chirurga závislého na amfetamíne. Prezentácia jednotlivých aktov je poskladaná s citom pre detail a aj keď sa nájdu úseky, kde idete jedným tunelom a nedá sa ani ten nejako meniť vašim jednaním, stále to má očarujúcu dušičku a dokáže vás daná scéna uhrančivo zaujať a posadiť na zadok (miestami sa dokonca môžeme rozprávať o dusivej atmosfére ako z hororu). Kamera sa síce môže stať na čas tŕňom v oku, hlavne v úvode zoznamovania sa s celkovým ovládaním (znalci tvorby QD budú samozrejme ako doma), avšak chce to len pochopenie pohybu jednotlivých charakterov a razom budete v obraze. Ona jednostrannosť môjho opisu je však nemenná a Detroit sa s úspechom zaradí do zoznamu top 50 značiek celej hernej histórie, minimálne v mojom vlastnom výbere.
Detroit: Become Human necháva definitívne zabudnúť na nepresvedčivý Beyond: Two Souls, keďže ide o vybrúsený sci-fi klenot v žánre, aký stále nemá veľa zástupcov. Ponúka zmes surových emócií, aké sa s citom viažu na rozhodnutia vykonané v jeho obrovskom scenári. Ak by som chcel jemne preháňať, tak si osobne nepamätám na projekt, u akého by som vyronil toľko slanej vody, čo sa stálo práve tu. Aj z tohto dôvodu sa táto hra stane kultom pre milovníkov filmov ako Blade Runner a na jeho filozofiou nakazené pozadie budeme ešte dlho a s láskou spomínať. Minimálne teda do doby, kedy Quantic Dream opäť vystrčí svoje zlatom lemované rohy.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Sony Czech.
Ceny hry Detroit: Become human srovnáte na Zboží.cz.
