Na začiatku je vždy nejaká myšlienka. Nech už vyrábate saponát na koberce, alebo gumovú kosť pre psov, tak vždy potrebujete aspoň mlhavý nápad a od neho sa následne môže odvíjať čoraz jasnejšia vízia, ktorá nakoniec vrcholí finálnym výsledkom. Ten už však logicky nemusí naplniť vaše očakávania, ale v zmysle preinvestovaných peňazí a veľkej chuti to nevzdať len na základe nedokonalého výsledku idete predsa len s kožou na trh. Niečo podobné, minimálne z môjho pohľadu, aktuálne spravila poľská vývojárska firma Juggler Games.
Začneme tým úctyhodným, čo vôbec projekt My Memory of Us má reprezentovať a predstavovať. Spomínaný mladý vývojársky tím sa rozhodol vzdať hold všetkým poľským obetiam druhej svetovej vojny, ktoré z tohto sveta odišli na základe nemeckej okupácie. Nech už išlo o obyčajných ale statočných ľudí, ktorí často ukrývali židov vo svojich príbytkoch, alebo o hrdinských partizánov bojujúcich proti značnej presile. 2D adventúrka My Memory of Us mala všetkým menovaným vzdať akýsi virtuálny hold a to prostredníctvom príbehu dvoch opustených detí z ulice. Tie sa síce nemusia krčiť pod paľbou nemeckých samopalov, zato čelia rovnako nebezpečnej metafore v podobe nemilosrdnej armády robotov. Aby to celé malo ten správny nádych dobovej atmosféry, tak grafická stránka hry ako takej sa uspokojila s čiernobielou, ktorú efektne dopĺňa krvavo červená.
Po vpáde robotov do krajiny sa určitá časť populácie označí spomínanou červenou, aby bolo jasné, kto kam patrí a ako aj nakoniec skončí. Naša hlavná dvojica hrdinov je nanešťastie z polovice červená (malé dievčatko) a keďže ich priateľstvo nepozná hraníc, rozhodnú sa spoločne s vami čeliť päťhodinovému dobrodružstvu plnému hádaniek a sem tam aj nejakej tej akcie. No a tu nám začínajú na povrch vyvierať vôbec prvé problémy, ktoré som počas testovania PlayStation 4 verzie objavil. V prvom rade sa My Memory of Us možno až prehnane tvári ako nejaká logická kooperácia dvoch pod taktovkou jedného. Je pravdou, že koncept vás bude neustále nútiť postupne prepínať medzi charaktermi (spomínané dievča a jej kamarát), avšak pointou tohto faktu nie je vôbec nič originálne ale len to, že jeden má prak a druhý vie utekať. To by sa však ešte dalo prejsť mávnutím ruky, ale čo už zamrzí o dosť viac sú absolútne jednoduché hádanky bez poriadnej motivácie.
Opäť mňa možno niekto bude v duchu mlátiť po hlave nacistickým obuškom, avšak ja jednoducho nevidím a ani nikdy nebudem vidieť žiadny zmysel v produkcii adventúr robených pre absolútne nepremýšľajúcich jedincov. My Memory of Us je presne tento prípad. Koncepcia jeho puzzle častí je tak fádna a bez nápadu, že by uspala aj žiaka druhého stupňa základnej školy. Tam, kde potom nie je motivácia, nemôže zákonite byť ani žiadna zábava a vo výsledku tu teda máme len dobrú myšlienku krásne zapracovanú do pôsobivého umeleckého artu s naivnou školou klasickej tužky. Tvorcovia sa mohli oveľa viac pohrať s údernými metaforami na druhú svetovú, avšak jediné čo spravili, bolo spodobnenie červenej farby k židovskému národu a robotov v uniforme k nemeckej okupácii. Presun do táborov smrti to skutočne nezachránil a tak to celé vyznieva skutočne ako prvoplánový pokus zaujať, avšak s minimom invencie. Minihry na štýl hudobných či závodných sérií z minulého storočia tento fakt taktiež nijako nezlepšia.
Po stránke umelecky pekne zvoleného artu nemám autorom hry My Memory of Us čo vyčítať. Rovnako tak s tým spojený technický aspekt funguje tak ako má a to aj pri akčnejších momentoch, kedy hlavní hrdinovia musia doslova utekať o život. Nedokážem si však vysvetliť nulovú náročnosť hádaniek a minimum originálnych spodobnení na tému druhej svetovej vojny, ktorá sa mala stať akousi pietou v zmysle prezentácie celej hry. Aj preto osobne neodporúčam nákup hry za plnú sumu v takomto stave, aj keď si uvedomujem, že môže zavážiť aj fakt, že projekt obsahuje CZ lokalizáciu formou textu, ktorá funguje tak, ako má.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Comgad
