Keď sa povie H. P. Lovecraft, okamžite sa väčšine vybaví mýtická fantasy bytosť, ktorej popularita postupom času prenikla z písanej verzie do rôznych komerčných oblastí, samozrejme vrátane videohier. Je to však značne paradoxné, keďže samotná forma a text okolo poviedky Call of Cthulhu spadá skôr do kategórie tých kratších a sám majster hororu Lovecraft toho v oblasti akéhosi strašenia cez čítanie dokázal počas svojho krátkeho života vyprodukovať oveľa viac, ba si dovolím tvrdiť, že aj oveľa kvalitnejšieho. Ako sa však vraví; akýkoľvek produkt si vždy nájde svojho zákazníka a pri vyslovení notoricky známej frázy Call of Cthulhu už aj ja dnes reagujem inak, než keď som pred rokmi čítal samotnú predlohu. Aby ste si to však takto v úvode recenzie na najnovšiu hru z tejto IP nevysvetľovali nejako zle, tak akokoľvek poviedku nepovažujem za vrchol tvorby spomínaného autora, vo forme inšpirácie a dodatočného rozvíjania nových možností vo mne vždy táto značka vzbudzovala isté vzrušenie a očakávanie. Dokázal ich projekt Call of Cthulhu: The Official Video Game naplniť?
Kto poctivo číta pravidelne naše spravodajstvo, prípadne priamo sledujete moju osobu, tak dobre vie, že sme o tomto návrate do sveta temných hlbín hororu hutne informovali a to aj formou dva roky starého preview článku. Sám si v súvislosti s dneškom spomínam, ako som v nemeckom Kolíne sledoval za zatvorenými dverami vtedajšiu alfa verziu tejto detektívnej adventúrky z prvej osoby a autori o nej básnili v krásne medových metaforách, keďže asi dobre videli rozžiarené oči všetkých novinárov okolo seba. Dôvod, prečo to teraz spomínam, je ten, že si dobre pamätám grafickú stránku dva roky starej verzie tejto hry a na poľutovanie vám musím bez srandy odovzdať informáciu, že tá sa od finálnej verzie nijako zásadne a nikam neposunula. Call of Cthulhu: The Official Video Game som testoval vo verzii pre konzolu PlayStation 4 a od momentu, kedy som ju spustil, som v zmysle grafickej stránky a animácií postáv len neveriacky krútil hlavou. Pokiaľ by tento projekt bolo možné zaradiť do nejakej generácie, tak rozhodne nie do súčasnej, ktorú navyše možno už budúci rok čaká výmena stráží. Netuším ako projekt beží na Xbox One či výkonných PC, ale aj keby sa ostrosť textúr upravila (možno prípade aj nejaký update), tak animácie postáv a celkový obraz chabého prostredia bude už navždy patriť do minulej generácie konzol a aj tam by išlo o šedý priemer.
Nechajme však grafiku grafikou a poďme viac hodiť chápadlo smerom k hrateľnosti, ktorá na rozdiel od technickej stránky ponúka toho oveľa viac. V tomto smere sa skutočne dá podľa očakávaní hovoriť o detektívnej adventúrke s prvkami hororu, ktorú autori v určitej fáze nezabudli v duchu predlohy okoreniť aj nejakou tou akciou a hádankami. Táto zmes, sluší sa povedať rôznorodá zmes, vo výsledku síce nie vždy funguje presvedčivo, avšak má v sebe atribúty určitej kvality, ktoré som v striktne herných hororoch už dlho nevidel. Hlavný hrdina, súkromný detektív Edward Pierce, prichádza roku 1924 na ostrov Darkwater, aby vyšetril záhadnú smrť známej rodiny Hawkinsových. Keďže jeho povolanie zahŕňa kladenie otázok a rôzne postupy ako sa dopátrať k čo najpravdivejším odpovediam, vývojári postavili koncept rozhovorov na širších základoch možností. Zo začiatku ste samozrejme, ako nováčik v kolónii bývalých lovcov veľrýb, ktorí už roky nedokázali k brehu pritiahnuť žiadny poriadny úlovok, obmedzený v zmysle širšej škály spôsobov ako viesť rozhovory s NPC. Čím viac však prenikáte do menších či väčších tajomstiev nielen okolo vášho prípadu, ale aj v súvislosti s divnými udalosťami na ostrove, začne sa vám pred očami otvárať diaľnica plná malých cestičiek a vy si razom nebudete vedieť vybrať tú najlepšiu. Minimálne vám to tak bude pripadať.
Aj keď sa vás samozrejme autori možno na oko snažili počas videí presvedčiť, že práve táto hra je viac než len nejaký tunel, z ktorého nie je možné vyhodiť smerovku, pravda je však jasne daná. Nové herné Call of Cthulhu je tunel vo všetkých jeho atribútoch a neponúka žiadne vedľajšie možnosti realizácie misií, nerátam do toho samozrejme odmeny za prečítanie dokumentu alebo prezretie si obrazu niekde v hale starého domu. Toto všetko sú len chabé kompenzácie za totálne skazenú prvú polovicu hry ako takej. V nej absentuje akékoľvek tempo a to vrátane toho, čo by mal horor ponúkať. Nemyslím teraz nutne šokové terapie, keď z tmy vyskočí nejaká príšera a vám sa spustí v nohaviciach hnedý poplach, to nie. Skôr mám na mysli postupné tlačenie na mrazivú temnotu, ktorá sa vždy vyskytovala okolo celého kultu Cthulhu a akú som z tohto dôvodu očakával aj v jeho novej hernej adaptácii. Našťastie sa však práve od dejového zlomu v polovici všetko začne zázračne zlepšovať a Call of Cthulhu: The Official Video Game je razom horor aspoň z časti hodný svojho mena. Z prvej osoby, a dokonca nielen v koži samotného detektíva, sa tak môžete pokúšať odhaliť tmavú rúšku nad prípadom úmrtia slávnej maliarky, jej bohatého manžela a ich malého syna.
Tak ako som sa v predchádzajúcej časti venoval pavúkovi možností, ktorý sa vám časom objaví počas rozhovorov, sa teraz musím preniesť k veci, ktorá s tým úzko súvisí. Ide o vývojový strom samotnej hlavnej postavy, ktorý možno vo vás bude evokovať dojem, že tu je reč o nejakej RPG hre, ale túto myšlienku radšej rovno zapuďte, ak sa dá. Prideľovanie jednotlivých bodov skúseností sa deje striktne na báze prekonávania príbehu, a tak to nemá vo výsledku žiadnu viazanosť na vaše rozhodnutia, ak do toho samozrejme nebudeme rátať akési pátranie po skrytých knihách a predmetoch. Aj za tie môžete síce dostať EXP odmenu a tú následne investovať do viacerých schopností nášho Edwarda (mimochodom spomínal som fakt, že má veľké problémy s alkoholom a je citlivá duša?), avšak dopad a účinnosť jeho zručností je tak chabá v zmysle samotnej hrateľnosti, že to snáď ani nestojí za tú snahu. Autori sa snažili dokázať akési prepojenie okultizmu s racionálnym uvažovaním zlomeného muža, a tak ako hráč máte sem tam akúsi morálnu voľbu rozhodnúť sa vo fatálnej situácii tak alebo onak. Horšie už na tom ale je samotný dopad týchto činov, ktorý nemá žiadny pádny efekt na dej a je tak niečo ako jedna vrstva farby na stenu, ktorá časom vybledne. Pritom možností ako to urobiť lepšie by bolo neúrekom.
Na samotný záver som si nechal ako fanúšik tvorby pána Lovecrafta vôbec to najlepšie, čo mi práve nová hra využívajúca jeho tvorbu ponúkla. Spoločnosť Cyanide, čom som vlastne počul aj na vlastné uši počas rozhovoru s jeho zamestnancami, dokázalo potvrdiť určitú lásku k IP Cthulhu. Preto v ich hre nájdete desiatky priamych či nepriamych citácií z kníh Lovecrafta ako aj dobre načrtnuté myšlienky, ktoré by možno sám majster v súvislosti s vývojom svojho diela odsúhlasil. Príbeh a všetko s ním spojené je preto v mojich očiach tou najväčšou devízou hry ako takej. Nemenej dobrá je určite aj zvuková kulisa, ktorá hlavne v poslednej kapitole tesne pred finálnym rozhodnutím, ktoré musí hráč učiniť, doslova epicky graduje. Nebudem už ďalej chodiť okolo kade s chobotnicami a celé to ukončím jasným posolstvom. Pokiaľ patríte medzi výhradných milovníkov mýtusu Cthulhu, tak určite budete schopný prežiť hroznú grafiku ako aj nulové animácie v tejto hre. Odmenou vám bude slušná hrateľnosť, ktorá sa síce často maskuje za niečo, čo ani nie je, ale dá sa to za pomoci dobrého príbehu prežiť a v určitých momentoch byť aj rád, že ste si tento projekt kúpili. Pre všetkých ostatných je však vysoko toxickým bio materiálom, ktorý bez znalosti alebo sympatií k predlohe nemá cenu kupovať.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Comgad
