Naraziť dnes na výživný a kvalitný VR horor je niečo ako sa pokúšať nesmiať pri pohľade na mrkvu v ústach obézneho Stevena Seagala. Tak či onak stále razím heslo; z čoho sa nepovraciaš, to ťa posilní, a preto beriem každý jeden herný horor za radom, aby som vám mohol poskytnúť svoj fundovaný názor a vyvarovať vašu peňaženku pred zbytočnou stratou. V prípade čínskej produkcie spoločnosti Beijing Litchi Culture Media Co. (naozaj?) vás preto zoberiem na rýchly kurz v tvorbe papierových bábok.

Nie každé manželstvo dopadne šťastne (predstavte si ako teraz klopem na svoj drevený stôl) a sem tam jednoducho tlačiareň bez akéhokoľvek súcitu vyhodí rozvodové papiere rovno pred oči zúčastnených. Niečo podobné zažil aj hlavný hrdina projektu Paper Dolls. Ten sa po nešťastnom vývoji svojho vzťahu jedného dňa presúva autom, spolu so svojou maloletou dcérou, za bývalou ženou. Jeho depresia je však tak zrastená s jeho vedomím, že akonáhle sa začne pri spomienkach na minulosť utápať v sebaľútosti, prestane dávať pozor na cestu a nehoda je na svete. Po prebudení ale paradoxne neleží sám niekde v špinavom bahne pod stromom, ale naopak na orientálne ladenom koberci v neznámom a starom dome.

Začnem vôbec tým najlepším, čo môže Paper Dolls fanúšikovi hororu ponúknuť. Od úvodu celej hry, branej tradične z prvého pohľadu, je atmosféra naokolo vás naozaj hutná a podarená. Jemný šramot v tmavých kútoch neveští nič dobré a čím viac sa toho pomocou slabého lúču svetla snažíte prehľadať, o to zlovestnejší dojem na vás hra vrhne. V tomto bode nemám vôbec problém označiť projekt za vydarený a urobený s citom pre dramatičnosť. Menší problém ale nastane akonáhle sa začnete snažiť o riešenie hádaniek, respektíve o zber kľúčov od zamknutých dverí. Samotné prekážky pritom nejavia až tak často videný efekt jednoduchosti, ba naopak, je treba uvažovať a spomínať. Kto je však dostatočne trpezlivý, nebude mať problém ich skôr či neskôr pokoriť. Oveľa horšie je na tom ale spracovanie úteku pred nebezpečenstvom.

Po dome, so zjavnou väzbou na starovekú Čínu, vás bude naháňať akási podivná entita. Duch, môžeme ho takto označiť, vám chce navyše evidentne ublížiť a vašou jedinou zbraňou je útek. No a tu sa konečne dostávam k už spomenutým problémom. Celé ovládanie hlavnej postavy je až prehnane nemotorné a celkovo nepraktické. Akonáhle sa snažíte pohotovo reagovať a utekať preč od hrozby, otec pátrajúci po zmiznutej dcére sa začne pohybovať ako opica po fľaške vodky. Paper Dolls som recenzoval vo verzii pre PlayStation VR a práve tu je pohyb riešený opakovaným stláčaním horných dvoch tlačidiel, čo malo v hlavách autorov pravdepodobne evokovať efekt nôh. Vo výsledku je však z toho čistá a zúfalá komédia alias Manual Samuel. Nedokážem vám ani opísať, ako niečo podobné dokáže zlikvidovať inak perfektne budovanú atmosféru.

V prípade, ak by ovládanie bolo maximálne prispôsobené možnostiam súčasného motion príslušenstva pre PS4, verím, že by sa Paper Doll mohol ocitnúť v zozname obľúbených hororov mnohých z vás. Takto je to však bohužiaľ len ďalšia zo zástupu technicky nedokonalých značiek, ktoré VR sféru potápajú viac, než by bolo vhodné.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Winking Skywalker Entertainment