Už je to skutočne niekoľkoročná fáza, v zmysle obsahu mojich recenzií, ktorá pri testovaní akejkoľvek hry z žánru japonských RPG privolá takzvaného démona nudy a všednosti. JRPG koncept, nech už sa vám to páči alebo nie, jednoducho stagnuje a toto jeho prešľapovanie na jednom hluchom mieste nedokážu vytrhnúť z letargie ani príležitostné úspechy AAA značiek typu Ni no Kuni a Dragon Quest. Cez to všetko negatívne, čo si osobne myslím ja sám, sa aktuálne môžeme prehupnúť paradoxne pomocou indie projektu s podivným názvom YIIK, ktorý vôbec premiérovo berie základy označenia JRPG a umne ich zasadzuje do postmoderny a dekadencie deväťdesiatych rokov.

Zabudnime teda nateraz na to, ako veľmi sa mne samotnému nepáči stagnácia spomínaného žánru, a poďme sa pozrieť do malého mestečka, ktoré svojou atmosférou až nápadne pripomína hore vymenovanú televíznu produkciu. Práve tam totižto začne celé dobrodružstvo partičky mladých študentov dychtiacich po pravde a pochopení temných udalostí naokolo. Celé to odštartuje záhadné video so zmiznutím pôvabnej slečny, ktorú hlavný hrdina Alex nemôže akosi dostať z hlavy. Pritom by sa dalo s prehľadom tvrdiť, že on sám má svojich problémov dostatok a za normálnych okolností by si nikto v jeho situácii nechcel prikladať ďalšie. Alex je však duchom dobrodruh a pravdu "tam vonku", ktorú mu evidentne niekto silou mocou upiera, sa rozhodne odhaliť za každú cenu. Nech to pokojne stojí životy jeho starých a prípadne aj nových kamarátov, ktorým rovnako nenapadne nič iné, než zobrať do ruky svoje obľúbené hudobné nástroje a vyraziť s ním na epickú tridsaťhodinovú jazdu s neštandardnými zvratmi.

Motiváciou odkrytia pravdy a vyriešenia rébusov sa autori umne dokázali dostať do tej správne bizarnej a často humornej atmosféry, ktorú už od základu definuje celkový art a hudba. Na jednej strane sa, ako som spomenul viackrát, koncept snaží o kopírovanie tradičných prvkov u ťahových JRPG (jedna strana strieda druhú, je tu mágia, používanie predmetov ako aj výmena oblekov a zbraní), avšak na druhom brehu sídli oživenie v podobe zaujímavých minihier. Predstavte si, že by hlavný hrdina chcel zaútočiť na protivníka (napríklad taký exkrement s helmou) pomocou starého gramofónu. Aby však jeho snaha priniesla nejaké ovocie, je nutné pomaly sa rozbiehajúcu LP platňu v správnom momente postrčiť. Čím rýchlejšie to dokážete a trafíte sa do správnych tónov skladby, o to viac poškodenia spomínané hovno s prilbou na hlave (má vôbec výkal právo nosiť helmu?) obdrží. No a takto u projektu YIIK: A Postmodern RPG nefunguje len sféra útokov, ale rovnako aj obrany. Rýchle reflexy môžu zabrániť akémukoľvek inkasovanému úderu od protistrany, vyžaduje si to však veľkú zručnosť a pevnú ruku.

Musím uznať, že ak išlo vývojárom o produkciu niečoho, čo sme tu doteraz nikdy v spojení s žánrom JRPG nemali, tak ich misia je na sto percent úspešná. Uvedomujem si fakt, že by niekto mohol samotný YIIK zavrhnúť na základe nejakej prvoplánovej lacnej koncepcii, avšak na toto by som sa ja osobne úplne vykašľal, keďže u hier ide primárne o zábavu a tej sa vám tu dostane viac ako dosť. Minihry počas bojov je jedna vec, ale čo mne osobne učarovalo o niečo viac, tak to boli dôkladne navrhnuté dungeon lokácie. Prejsť ich útrobami, bez toho aby ste vynechali čo i len jednu drahocennú truhlicu, si v neskoršej fáze príbehu vyžaduje veľkú trpezlivosť, keďže jeden súboj môže pokojne trvať aj päť minút. Súperov však vždy vidíte, a tak je možné ich obehnúť a šetriť časom. Má to však jedno logické negatívum, a to je menej EXP bodov, ktoré by ste mohli premeniť na zlepšenie schopností hlavných postáv. Apropo tento proces je rovnako dosť surreálny, keďže sa vôbec nedeje automaticky. Hráč musí najprv vyhľadať špeciálnu telefónnu búdku, ktorá mimochodom funguje aj ako nástroj na ukladanie pozícií, a doslova sa dostať do vlastnej hlavy. Tam už so svojím kamarátom havranom prechádza všetky nové komnaty potencionálnych zručností a odomyká jednu za druhou. Bizarné však?

YIIK: A Postmodern RPG reprezentuje súčasnú snahu o prínos do jemne zapáchajúcich vôd žánru JRPG a svojím celkovým prevedením sa mu v tomto smere viac ako darí. Hudobne trefná karikatúra na japonskú tradíciu je podporená slušným dabingom a v neposlednej rade príjemným grafickým artom. Tých necelých tridsať hodín, čo som nechal v malom mestečku a jeho okolí, mi dalo veľa pozitívnej nálady a chuti po boku Alexa dopátrať sa pochopeniu. Sem tam som síce nadobudol pocit až prehnanej absurdity bez pointy, ktorou vývojári skúšali zaplniť hluché miesta v obsahu, ale vo všeobecnosti môžeme tento projekt označiť za úspešné narušenie toľko opakovaného konceptu.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Ackk Studios