Bolo to zjavenie, keď sa takto pred necelými štyrmi rokmi vrátil nekompromisný a drsný vesmírny námorník s helmou na hlave, za ktorého rozprávajú viac činy než slová samotné. Toho času som mal tú česť sa pozrieť na návrat série DOOM, ktorá je stálou definíciou akčného žánru FPS a zároveň fungujúcou symbiózou medzi hlbokou minulosťou herného dizajnu a jeho modernou súčasnosťou. id Software jednoducho tiahne pozornosť aj po necelých tridsiatich rokoch vlastnej a bohatej existencie s tým, že akonáhle sa úspech reštartu ich vôbec najslávnejšej IP stal základným kameňom okamžitého ohlásenia priameho nasledovníka, nikto si už vtedy nedovolil pochybovať o jeho kvalitách. S prívlastkom Eternal, a po niekoľkých s pokojom akceptovateľných odkladoch, sme si tak ako milovníci interaktívneho desiateho kruhu pekla mohli konečne zase raz sľúbiť, že spasíme svet, a to bez zbytočných rečičiek naokolo. Doomguy sa našťastie stále nenaučil rozprávať, ale o to viac mu to ide po stránke brutálneho kopania do zadkov tých najsmradľavejších potratov z mysle vrchného pekelníka. Vlastne on už to je niekto úplne iný, je to Doomslayer!
Meniť položenie koľajníc pre fungujúci a dobre naolejovaný stroj by bolo čírym šialenstvom, a preto sa nachystajte na staré známe postupy vyladené takmer do dokonalosti. Hlavná dejová linka sa po novom tvári možno až prehnane komplexne, ale vo finále zase nejde o román od Victora Huga. Peklo sa jednoducho rozhodlo definitívne zotročiť ľudskú rasu a ovládnuť ich planétu Zem bez toho, aby si robili nejaké zásadné starosti s administratívou. Aj preto povolali svojich najlepších generálov (každý z pekla, kto dokáže dať dohromady dve súvislé vety, si môže začať bozkávať výložky), aby im doviedli hordy démonov na povrch zeme a každého jedného usmrteného človeka obratom premenili na príšeru schopnú pokračovať v robení neplechy. Tento kolobeh je jednak finančne nenáročný (žiadne nadčasy, ani gastro lístky navyše) a hlavne neskutočne rýchly. Do procesu sa ale našťastie pre nás zapojí sám Doomslayer, obávaný hrdina schopný prekaziť pekelníkom aj tie ich najzvrátenejšie plány, a vašou rukou tak vraziť päsť rovno do zadku vplyvným démonom naprieč nekonečnými dimenziami. Chcete sa podieľať na tejto poriadne krvavej šou?
Spravím teraz účelovo menší krok späť, aj keď pri frenetickom tempe zabíjania démonov v hre DOOM Eternal to je priam nadľudský výkon. Ak si zakúpite takzvanú "Delux" verziu tejto šialene krvavej FPS akcie, dostane sa vám možnosti návratu do čias systému Nintendo 64. V roku 1997 si dnes už neexistujúca firma Midway Games strihla sequel k Doom II, ktorý bol paradoxne až dodnes exkluzivitou pre v poradí tretiu generáciu konzol od veľkého "N". Počas čakania na inštaláciu hry DOOM Eternal som si tak mal možnosť pripomenúť aj túto éru a utvrdiť sa v predstavte, ako dobre osvedčený koncept je vlastne celou touto sériou prerastený. Tempo je základ, tempo je alfou a omegou, nech už sme v deväťdesiatych rokoch alebo v súčasnosti. Aj preto sa mi recenzia na podtitul Eternal píše o to jednoduchšie, keďže celé fluidum a aura tejto šialene dobre fungujúcej akcie sú spoločne postavené na nemennom tempe. Hlavný hrdina má možnosť kmitať nohami hore dole po plošinách v túžbe prekonať všetky prekážky s minimálnym poškodením zdravia a zároveň nevynechať ani jeden skrytý bonus. Dnes, teda v roku 2020, mu v tejto snahe pomáha krásne detailná a plne interaktívna mapa, vďaka ktorej sa celková doba hrania môže pokojne natiahnuť aj cez hranicu dvadsiatich hodín a to teraz zámerne vynechávam komplexný multiplayer. Ten som v čase recenzovania pochopiteľne nemal ako otestovať, k čomu ešte príde čas, ale už v inom článku.
Je zaujímavé dnes počúvať zákulisné informácie okolo celého reštartu série DOOM. Produkčná spoločnosť Bethesda Softworks, ktorá celý ten kolotoč znovuzrodenia tejto značky dotovala, totižto v roku 2016 vôbec neverila, že sa môže na scéne niečo takéto uchytiť. O to väčším šokom pre nich bola samotná predajnosť, ktorá už behom prvých meraných úsekov naplnila vrecká zodpovedných a samozrejme, tí následne o to viac prostriedkov poskytli na vývoj pre podtitul Eternal. Jeho pointa o odrazení primárneho útoku démonov na Zem stojí a padá na mnohých odkazoch z knižnej predlohy (mal som tú česť ju vo svojej komplikovanej fáze doznievajúcej puberty vstrebať), čo je však vo finále dvojsečnou zbraňou. Na jednej strane si znalcov celého univerza DOOM autori pritiahnu o to bližšie, aby im systematicky prenikli do hlavy a doslova ich ovládali, ale z pohľadu menej znalých konzumentov tak prichádza akýsi chaos a neznalosť pozadia. Ako som už uviedol, domestikovaní démoni, čoby generálska elita, postupne skúšajú podrobiť ľudskú rasu svojej vôli a zabrániť im v tom má hlavný hrdina piatej radovej časti tejto série. Všetky tie menšie či väčšie dejové nitky sa vás teda dotknú len v prípade, ak ste sčítaným milovníkom daného sveta, alebo sa o to dodatočne postaráte (knihy sú stále dostupné a nie je to zase nejaké náročné čítanie). Keďže ja osobne spadám do prvej kategórie a viem možno o chlp viac než človek, ktorého tlačená verzia "desiateho kruhu pekla" minula, musím záverečné percentá držať na vyššej úrovni než iné konkurenčné články, kde sa efekt knižiek nedostavil.
Na nič sa tu nečaká. Hneď od úvodu si máte možnosť vyskúšať toľko potrebný dvojitý skok, rovnako ako začať nalievať benzín do poriadne výkonnej motorovej píly. Pointa? Kopnúť do tempa hneď na štarte maximálne ako sa to len dá, aby hráč nadobudol pocit, že toto bude freneticky krvavá jazda naprieč pekelnými dimenziami, ktorá sa skončí až u tej toľko spomínanej pästi v žalúdku vrchného pekelníka. Je už potom len na vašich schopnostiach, ako dokážete využívať všetky tie zbrane a ich dodatočné vylepšenia na čo najplynulejší prechod cez hordy démonov. Ak počas hrania nadobudnete pocit, že sa tu tempo vytráca, pretože je level dizajn možno až prehnane komplikovaný, chyba je hlavne na vašej strane. Koncept totižto dáva tak rýchlo, ako aj berie a kto nie je ochotný akceptovať svoje vlastné chyby (teda zámerné prehnané spomaľovanie, defenzívna taktika a upnutie sa na jeden typ zbrane), nedokáže z nového DOOM-a dostať ten najchutnejší nektár zadosťučinenia. Nie je to vôbec jednoduché, pri vyššej obtiažnosti si dovolím túto hru označiť za nesmierne náročnú, ale výsledok je o to sladší, čo asi harcovníkom znalým minulých dielov nemusím nejako extra prízvukovať. Z môjho pohľadu sa však autorom vôbec nepodarili pasáže, kde sa hráč musí zachytávať o ploché steny a následne z nich odrážať do iných smerov. Chápem zámer, možno viac po stránke nenápadného loadingu obsahu, ktorý príde po tom, ako prekážku zdoláte, avšak ide o umelé brzdenie tempa, čím si autori zároveň pod sebou pília konár. Dá sa to však nakoniec nejako prežiť a týchto prvkov vo finále v hre nenájdete až také množstvo, aby som musel finálne hodnotenie skresať viac, než by mi bolo po chuti.
Tridsaťštyriročný rodák z Austrálie, teda Mick Gordon, bol jasnou voľbou pri skladbe hudobnej linky ďalšej časti tejto série. Jeho schopnosť navodiť jedinečnosť vibrácií medzi hráčom a elektronickou gitarou sme už ostatne mali šancu doceniť pri rôznych sériách mimo univerza DOOM. Tentokrát však Mick zamieril na najvyššie priečky svojej dôležitosti, keď sériu takzvaných "glory kill" popráv umne zasekol do zvuku ako takého a motiváciu vytvárať nekonečné vrstvy efektného likvidovania démonov vyzdvihol o ďalší stupeň vyššie. Bez brutálne znejúcich tónov jeho geniality by to nebola ani z polovice taká zábava, čo ste schopní vyvodiť aj z obyčajného pozerania na nejaký trailer k tejto hre. Apropo novinka v zmysle prítomnosti meča "Crucible Blade", kde sa hlavný hrdina môže k svojim protivníkom priblížiť doslova na vzdialenosť jednej romantickej pusy, je voči zvukovej stope jednoznačne najsilnejším zážitkom a odporúčam vám počas hrania si tieto momenty užívať na plné gule.
Dúfam, že z textu vyššie jasne vyplynulo, že nový DOOM je stále ten DOOM, aký milujeme už od roku 1993, kedy debutoval v DOS forme. Spoločnosť id Software mu ani po tak dlhej dobe existencie neupiera právo na istú formu jednoduchosti, v ktorej však buble unikátna a jedinečná atmosféra naprieč všetkými vydanými verziami. Na samotný záver snáď už len pár viet okolo technickej stránky. Testoval som dve verzie nového pekla. Jedna sa zameriavala na konzolu Xbox One X a druhá zase na konkurenčnú PlayStation 4 PRO. Druhý menovaný stroj dokázal držať krásnu hranicu 60 FPS bez akéhokoľvek kolísania, snáď až pri niekoľkých videosekvenciách, kde došlo k pár zásekom obrazu a nutnosti následného reštartu. Tento scenár sa dá pokojne duplikovať aj na moje dojmy z hrania cez XOne, čím sa len potvrdzuje viacmenej dobrá zladenosť finálneho produktu.
Za poskytnutí hry děkujeme společnosti Cenega
