Dnes sa spoločne pozrieme do krajiny, kde videoherná kultúra už od nepamäti jej samotnej podstaty čerpá inšpiráciu z Manga a Anime predlôh. Správne ste uhádli krajinu vychádzajúceho slnka, a teda Japonsko. V prípade univerza My Hero Academia by bolo na mieste spomenúť, že ide o nesmierne rozsiahlu sieť plnú podružných svetov, z ktorých pochádza napríklad minuloročný akčný crossover projekt Jump Force, ako aj dvojdielna séria My Hero One´s Justice. Celú hernú licenciu tu pritom zastupuje známa spoločnosť Bandai Namco Games, o ktorej môžeme bez akýchkoľvek pochýb vyhlásiť, že čo do počtu podobne ladených IP suverénne trónia na prvej priečke akéhosi neoficiálneho rebríčku. Späť však teraz do univerza My Hero Academia, ktoré je všeobecne považované za najmodernejšiu a zároveň aj najpopulárnejšiu anime súčasnosti. Je to však vhodný materiál na videohru ako takú?
Projekt My Hero One´s Justice 2 sa mi na stôl dostal vo verzii pre PlayStation 4 a už vopred, bez toho aby som si robil nejaký hlbší výskum, som dokázal určiť žáner. Tak ako je Bandai Namco známe využívaním slávnych Anime licencií, je rovnako aj známe následným vytváraním jednoduchších 3D bojoviek, vďaka čomu sa vo finále nemusia nejako zásadne zaťažovať s komplexnosťou obsahu. Jednoducho zoberú všetky tie licenciou odobrených hrdinov z predlohy a zasadia ich do scenára, ktorý tak dobre fungoval už v seriály alebo komikse. Ak príde náhodou ďalší diel, tak ako tomu je aj v tomto prípade, siahnu po aktualizácii počtu postáv a pridajú nejaký ten bonus v podobe oblekov. Suma sumárom ich to nestojí miliónové investície a cieľovým zákazníkom to nijako nevadí, keďže v rade na podobné značky aj tak stoja výhradne len skalní fanúšikovia. Čo si však mám odniesť z niečoho podobného ja, ako recenzent absolútne neznalý sveta My Hero Academia? Na túto otázku som hľadal odpoveď niekoľko dní, zatiaľ čo sa predo mnou odohrávala heroická bitka so špecificky štylizovanými postavičkami, ktoré pobehujú sem tam po veľkej aréne a snažia sa jedna druhej nakopať zadok.
Je to niečo ako keď EA aktualizuje súpisku futbalistov vo svojej sérii FIFA, len s tým rozdielom, že podobne bizarné anime seriály majú snáď o chlp výstrednejší spôsob obliekania a kaderníckych experimentov než futbalové primadony. My Hero One´s Justice 2 vás do spomínaných arén naláka pokojne aj štyroch súčasne, kde odlišnosť medzi postavami zabezpečuje jednak ich bojový štýl, ale najviac špeciálne útoky, ktorých aktivácia si vyžaduje postupné nabíjanie energie, a teda aj vyčkávanie. Nechcem vám tu teraz vypisovať kompletné mená spomínaných bojovníkov, ale skôr môžem stručne priblížiť, v čom je tá ich odlišnosť (ak nerátam farbu vlasov a hrúbku na nich naneseného gélu). Jeden tu dokáže umne manipulovať s gravitáciou, druhý vás zase pomocou hypnózy presvedčí, že ste vlastne kurča. Ak by som mal v tomto smere autorom niečo pochváliť, tak je to určite celková pestrosť ponuky schopností. Mal som totižto chuť si postupne vyskúšať každé to jedno meno v zozname, len aby som si prezrel niekoľkosekundové animácie pri ich vrcholných trikoch. Viem si dobre predstaviť, ako majú podobné efekty dopad na milovníkov predlohy, zvlášť ak si k tomu pripnete modus klasického súboju 1vs1 s rovnako zasiahnutým kamarátom.
Za ten čas, čo sa mi pod rukami zamotalo už niekoľko striktne bojových značiek, som sa naučil pátrať po hĺbke mechaník a hľadať v tom akúkoľvek pozitívnu zložku. U tejto hry, ktorá je aj bez toho nezaujímavého príbehu na pozadí vlastne rýdzym "Fight" projektom, som však neobjavil nič zázračné. Systém obrany a útoku je prehnane plochý a každý hráč, nech už ide o NPC alebo skutočného človeka, tak nemá dôvod taktizovať. Jednoducho všetci čakajú na nabitie možnosti spustiť najsilnejší útok, voči ktorému aj tak nie je úniku, a následne prevalcovať všetko, čo sa im pripletie do rany. V hre neexistuje ani žiadny progres učenia sa s jednotlivými postavami pracovať a rozvíjať ich schopnosti. Akonáhle si teda vyskúšate všetky charaktery, zrazu nastane Nuda v Brne. Novinkou oproti prvej časti je vlastne len pomerne široká škála vizuálnej úpravy postáv, ktorá však vo finále nemá žiadny dopad na hrateľnosť ako takú. To ma privádza ku krátkej pripomienke dosť podivného spôsobu vykladania scenára. U bojovej hry tohto razenia by som čakal prepracované Anime scénky, ktoré poriadne vyžmýkajú nie práve bezcennú licenciu, ale v prípade tejto je celý príbeh prezentovaný, síce peknými, ale dosť nezaujímavými 2D obrázkami s obyčajným textom.
Mnou testovaná PS4 vzorka bola po technickej stránke pomerne uspokojivá a ako som už uviedol vyššie, väčšina animácií pri špeciálnych útokoch mňa viac než pobavila a potešila zároveň. To je však na nejaký oslnivý finálny výsledok dosť málo, keďže bojový koncept tu pláva na vlne plytkosti a dejová linka nemá ako oslniť, snáď len ak spadáte do kategórie skalných milovníkov My Hero Academia, a preto nemám dôvod vám odporúčať nákup. V prípade, ak pátrate po nejakej zaujímavej bojovej hre pre dvoch až štyroch súčasne, určite by ste na scéne našli oveľa kvalitnejšie produkty, než je práve druhý diel My Hero One´s Justice 2.
Za poskytnutí hry děkujeme společnosti Cenega
