V histórii filozofického prístupu voči tvorbe videohier sme od začiatku osemdesiatych rokov stavaní do akejsi nekompromisne pevnej pozície. Pozície, kde dobro nakoniec musí prevalcovať zlo a kde je často čiernobiele vnímanie scenára priam istou neporušiteľnou klauzulou. Mario musí zachrániť svoju milovanú a jej únosca rovnako tak musí skončiť na dne kanála, inak to nejde. To je len jeden modelový príklad za všetky tie státisíce väčších a menších interaktívnych dobrodružstiev, ktoré ako keby vypadli z jednej názorovej skupinky. Iste, našlo by sa v minulosti pár pokusov tento fenomén zvrátiť (asi najlepším príkladom je úžasný Manhunt od Rockstar Games), ale štatisticky nakoniec vyhráva krásny východ slnka pre lepšie zajtrajšky nad akoukoľvek plesňou v duši zvrátených hrdinov. Mohli by sme sa v tejto súvislosti rozprávať o tom, že game kultúra má v prvom rade vplývať pozitívne na konzumenta a nevytvárať nejaké depresie a stavy úzkosti z videného, ale prečo by to nemohlo fungovať s úsmevom na perách a zároveň z pohľadu tej "zlej" strany? Presne túto otázku si položili autori aktuálne vydanej akčnej adventúrky CARRION, ktorá minimálne mne osobne splnila jeden nikdy nevyslovený detský sen.

Spomenutý sen sa dotýka filmovej kultúry, kde akýkoľvek biologický hnus, čo utiekol zo skúmavky a našiel si teplé miestočko v zadku nič netušiaceho ľudského hostiteľa, musel nakoniec uhorieť osamotený a v mukách. Prečo by to tentokrát nemohlo byť celé úplne naopak a ona vražedná slizká príšerka by bol zároveň hlavný hrdina? Tento nápad dostalo svojho času indie štúdio Phobia Game a aj vďaka vydavateľskej invencii známej firmy Devolver Digital (kto iný by sa niečoho takéhoto mal zhostiť) ho dokázalo doviesť až pred brány súčasných herných zariadení. CARRION je vonku a moje osobné nadšenie z jeho priam besnej chuti uniknúť z nekonečného labyrintu prekážok nedokážem skrývať ani v úvode tejto recenzie. Základná premisa je pritom jednoduchá ako ktorýkoľvek horor z kategórie C. Máme tu výskumné stredisko zasadené uprostred civilizácie a tajný projekt štúdie mimozemskej entity, ktorá má viac očí a zubov než celá Addamsova rodina. Pointa? Už spomenutý únik a brutálna likvidácia každého, kto vám bude stáť v ceste.

Naša charizmatická červená slizka, hovorme jej Kamila, je schopná sa plaziť po stenách a spočiatku prekonávať aj menej náročné prekážky, kam spadá poklop od kanálu, prípadne kovová mriežka ventilácie. Aby sme sa s ňou však mohli dostať priamo medzi nevinnú populáciu ľudskej rasy, je nutné nabrať svalovú hmotu a čo si budeme hovoriť, bez poctivých bielkovín sa nič také nestane. V duchu správnej výživy preto musíte skonzumovať čo najviac pracovníkov továrne, kde vás aj tak držali ako nočného motýľa pod pohárom a pri tom ešte riešiť niekoľko stredne ťažkých hádaniek. Nejde vlastne ani tak o striktné puzzle, ale skôr postup terénom spojený s vylepšovaním svojich schopností. Slizka (spomínate na kultový seriál Red Dwarf a epizódu Camille?) sa po absorbovaní určitej DNA z ostatných testovaných kontajnerov dokáže vyzbrojiť zaujímavými schopnosťami a krok za krokom tak zamotať hlavu aj po zuby ozbrojenej SBS službe, či bezpečnostnému systému s automatickými prepážkami. Čím hlbšie do mapy ponoríte svoje vražedné chápadlá, o to zložitejší proces hľadania tej správnej ventilácie vás čaká.

Vývojárov musím pochváliť za originálny nápad bipolárneho delenia hmoty, kde je nutné takticky preseknúť Slizku na dve časti, aby ste dokázali použiť určitý druh zbrane. Tu nastáva jemný konflikt medzi hráčom a hrou samotnou, kde vás niekto núti tak trocha stratiť na sile, len aby ste mohli pokračovať vpred (zaujímavý pocit). Inak je všetko zásadné možné vyčítať z jedného jediného obrázku. Zábava okolo konzumácie tiel neustane ani po prejdení celého príbehu (cca 4 až 5 hodín) a počiatočnú taktiku, kedy som si s radosťou vychutnával kradmé útoky cez ventiláciu na štýl Votrelca, neskôr vystrieda nefalšovaná brutalita. Za určitého stavu vývoja môže totižto Kamila vletieť do miestnosti a behom sekundy premeniť všetko živé na červenú kašu - už ste niekedy niečo takéto hrali? Komplikácie môžu nastať počas jemnejšej techniky mierenia na konkrétny objekt, badať to hlavne pri snahe aktivovať prepínač alebo uchopiť protivníka za nohu ešte skôr, než na vás začne chrliť oheň z plameňometu. Všetko je to ale vecou praxe a čím dlhšie v inak nesmierne členitom prostredí tejto hry strávite, o to skôr sa vám to celé dostane pod kožu.

CARRION je len ďalším políčkom bujnej fantázie nezávislej scény, ktorému sa aj vďaka silnému vydavateľovi dostalo poriadnej starostlivosti a vo finále tu tak máme víkendovú a poriadne šťavnatú pochúťku, na ktorú len tak nezabudnete. Ja teda rozhodne nie.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Devolver Digital