Sťažovať sa na nejakú absenciu originálnych nápadov by vo vodách dnešnej nezávislej scény bolo prinajmenšom podivné, avšak cez to všetko je stále nutné rozdeľovať účelovú snahu o vystrčenie hlavy z davu priemeru od skutočne zaujímavých a navyše aj slušne realizovaných nápadov. Na ktorú stranu z týchto dvoch cestičiek sa hodí priradiť len nedávno vydaný port ťahovej RPG Oranheblood, si skúsime dať odpoveď prostredníctvom stručného textu nižšie.

Pýtate sa, prečo citujem jedného z najslávnejších raperov všetkých čias? No dôvod je prozaický a spája sa priamo s filozofiou diela Orangeblood. Autori sa rozhodli skombinovať rýdzo japonskú produkciu, kam spadá hudba, art, animácie so špecifickou atmosférou hip-hopovej kultúry, z čoho vzniklo rozhodne netradičné, avšak nie už tak zábavné, dielo, ako by sa možno na prvý pohľad zdalo. Začnime však samotným príbehom, ktorý dozaista spadá medzi hlavné piliere hry ako takej. Predstavte si umelo vytvorené mesto na okraji oblasti Okinawa, ktoré z pohľadu časovej osi spadá do konca minulého tisícročia. V jeho štruktúrach absentuje akákoľvek policajná či prípadne bezpečnostná zložka, čím sa mesto logicky stáva živnou pôdou pre organizovaný zločin. Do jeho centra je vyslaná aj ústredná dvojka hlavných hrdiniek, aby si pomocou rýdzeho násilia vybojovala vlastnú slobodu.

Mestečko s pre nás dosť vtipným názvom "New Koza" je tvorené zmesou exotických kulís plných špinavých uličiek a rovnako poškvrnených svedomí. Za denného svetla ide o koláž minimálne sa pohybujúcich farebných pixelov, ktoré vo vás budú evokovať spomienky na zlatú éru 2D hier vytváraných ešte v deväťdesiatych rokoch, čo sa logicky nezmení ani v nočných hodinách, kedy sa nová koza oblečie do efektnej neónovej róby. Samotnému artu nemám osobne čo vytknúť, keďže v tomto prípade sa vývojárom zo štúdia PLAYISM podarilo trafiť rovno do môjho vkusu, oveľa väčší problém vidím v samotnom pozadí hry. Aj cez pár nájdených dokumentov sa sotva dozvedáme, prečo vlastne New Koza vyzerá tak, ako vyzerá a čo motivuje jednotlivé NPC postavy konať tak, ako konajú. Iste, možno mi v tomto budete chcieť oponovať v tom zmysle, že ide o indie scénu a tam netreba čakať komplexnosť, avšak osobne si myslím, že ak niekto chce vyprodukovať RPG takýchto rozmerov, mal by si dať tú prácu a napísať aspoň nejaký hmotný scenár. A presne to v tomto prípade nanešťastie naplnené nebolo.

Onen tlak na spojenie tvrdých fráz, ktoré poznáme z úst raperov, sa v hernej forme a špeciálne u Orangeblood stane až príliš skoro nezaujímavým. Možno je to práve aj z vyššie opísaného dôvodu, keď už tak scvrknutý scenár ide niečo hodiť na obrazovku a miesto zmysluplného textu je to séria hovorových nadávok skombinovaná s gýčom a slangovou trápnosťou. Navyše tu absentuje akákoľvek miera pocitov viny za to, že pred vašimi zbraňami umierajú stovky obyvateľov rušného mesta a hlavné postavy (maximálne ich máte v jednej rade štyri) sa smejú, ako keby išlo o hologram. To nás konečne privádza k bližšiemu definovaniu kvality súbojov. Ako som uviedol už v úvode recenzie, Orangeblood je v základe čistokrvnou JRPG, a tak sa aj súboje nesú v ťahom štýle a za sprievodu akčných bodov. Taktika spočíva v rozdeľovaní strelných zbraní a schopností hrdinov ako takých, avšak netreba očakávať niečo komplexné a trvácne. Tak, ako sa rýchlo prejete vulgarizmov v scenári, sa vám príliš rýchlo zunuje aj opakovaný priebeh bojov v aréne.

Aby som ale nebol zase prehnane kritický, komplexnosť bojov a možností v progrese jednotlivých charakterov je s určitosťou vôbec tou najlepšou stránkou tejto hry. Len som vôbec nedokázal pochopiť, prečo sa vývojári snažili skomoliť známe názvy v schéme povelov a jednotlivých útokov, len aby im to znova zapadlo do tej hip-hop aury. Potešenie vyjadrujem nad chytľavo spracovaným soundtrackom, kde logicky prevládajú tóny z černošskej hudby, a to počas celej takmer dvadsať hodín trvajúcej kampane. Orangeblood je akýsi retro záblesk v oku pamätníkov konzole Super Nintendo, ktorý však jeho strojcovia trocha nešťastne prehnali cez filter drsného hudobného žánru a dúfajúc, že všetky negatíva zakryje slang a podarený art, priniesli na scénu polotovar. Pritom by úplne stačilo vytvoriť komplexný scenár a dodať motivačnú linku tam, kde je to nesmierne potrebné. Takto nám tu ostal len onen zaujímavý nápad, ale nanešťastie nepresvedčivý výsledok.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Grayfax Software