Epizodický formát Dreamfall Chapters až tak nesvedčí. Pri hre rozdelenej na knihy a kapitoly je to tak trochu paradox. Platí to o to viac ako relatívne pomaly sa hýbe hlavný príbeh, na ktorého rozuzlenie fanúšikovia čakajú od roku 2007. Na rovinu sa priznám, že ku skalnému jadru nepatrím, ale dej považujem za najvýraznejšie pozitívum celej série. Práve ten ma držal počas oboch dielov a vzbudil vo mne zvedavosť, čo sa bude diať ďalej. S pribúdajúcimi informáciami viedla zvedavosť k natešenosti a tá zase viedla k vysokým očakávaniam. Tie však Ragnar Tørnquist zďaleka nenaplnil a toto konštatovanie platí aj po tretej knihe. Aj keď čo ja viem, skalní fanúšikovia sú mimoriadne spokojní a podľa všetkého im stačí návrat do milovaného sveta. Tak trochu im závidím.
Tretia kniha s názvom Realms pozostáva z jedného intermezza a troch kapitol (Machinations, Hunted a Crossings) Najdôležitejšou zmenou je výraznejší časový skok. Od nečakaného záveru druhej knihy uplynuli dva mesiace a za ten čas došlo k istým zmenám. Kian si ešte viac posilnil svoju pozíciu medzi rebelmi v Marcurii, zatiaľčo v Europolise došlo vplyvom nečakaného teroristického útoku k ešte výraznejším obmedzeniam týkajúcich sa obyčajných ľudí. Ani Zoë už nie je ako predtým, keďže prešla nie úplne dobrovoľnou zmenou vizáže. To však nič nemení na jej odhodlaní a pomaly ale isto sa blíži chvíľa, keď si konečne spomenie na predošlé udalosti a znovu sa stretne s Kianom.
Tretia kniha o niečo viac pohla dejom, za čo môžeme byť len radi. Niektoré momenty síce pôsobia trochu nedomysleným, respektíve ak chcete naivnejším dojmom, ale z tohto hľadiska nemožno hovoriť o sklamaní. Všetko odsýpa pomerne plynulo až do momentu, ktorý násilne utnú záverečné titulky. Dreamfall Chapters skutočne nemali byť epizodickou sériou. Lenže nedostatky sú stále skôr inde. Asi už nemá zmysel riešiť slabšiu technickú stránku, či celkový vizuál. Isteže sa nájdu momenty, kde hra pôsobí krásnym dojmom a hlavne v Europolise sa snažia dojmy zachraňovať aj rôzne farebné filtre. O to viac ale vyniká fádnosť iných lokácií s minimálnym dôrazom na detail, či slabšie animácie. Nič sa nedá robiť, ale spomeňme si na prvý The Longest Journey. Ten sa tiež potýkal s veľmi slabým spracovaním postáv a nikomu to až tak zásadne neprekážalo.
Tým hlavným je hrateľnosť a v tomto je Realms rozporuplný. Hneď na úvod vás hodí do malej lokácie, v rámci ktorej máte hľadať rafinované skryté predmety. Ide o prekvapivo fádne puzzle a veľmi ľahko sa na ňom dá zaseknúť. Hneď na to máte predmety správne zoradiť podľa nie príliš jasného kľúča a o niečo neskôr sa hýbete v otvorenej lokácii, pričom nápoveda je ešte vágnejšia ako kedykoľvek predtým. Tak a teraz milý hráč nájdi spôsob, ako dosiahnuť, to čo od teba chceme a to závisí od hľadania jedného alebo viacerých aktívnych predmetov v rámci väčšej rozlohy. No a keď to prekonáte, nasleduje už pomerne lineárna záležitosť a najväčším problémom môže byť hľadanie správneho miesta. Inými slovami, hrateľnosť tretej časti je nevyvážená. Jedno puzzle je veľmi zábavné, na iné by bola škoda plytvať týmto pomenovaním (brány v kanáloch). Akoby hra trpela schizofréniou a nevedela sa rozhodnúť, či chce byť klasickejšou, alebo modernou adventúrou.
Osobitnú kapitolu tvoria príbehové voľby. V tomto dieli takmer úplne absentujú a jediná dôležitejšia sa udeje na úplnom konci. Na druhú stranu sa zase dočkáte následkov predošlých volieb, aj keď sa mi nezdali až tak zásadné. Môže sa zdať, že viac kritizujem, ako chválim, ale v zásade u mňa aj tak prevláda mierna spokojnosť. Napriek popísaným negatívam som sa viacmenej bavil celý čas. Kian, Zoë, či Marcuria mi zrejme prirástli k srdcu viac, akoby som si bol ochotný priznať. Kickstarterový zázrak sa síce nekoná a ani konať nebude, ale svoju prvoradú úlohu plní. Ďalší vývoj vás bude zaujímať a dokážete jej aj niečo prepáčiť.
