Málokedy začínam text recenzie na nejakú hru s hlavou plnou otáznikov narážajúcich do svojich opozitných kolegov, čiže výkričníkov. S dielom zvaným The Longing však nastala presne táto ojedinelá situácia a ja sám ešte v čase, keď tvorím tento úvod, presne neviem, čo všetko vám o tejto podivnej hre mám vlastne povedať. Nedávno som písal retro článok v súvislosti s ikonickou adventúrou z plastelíny (poznáte ju ako The Neverhood), pri ktorej som si spomenul na jednu konkrétnu miestnosť, respektíve záverečný part odhaľujúc komplexnosť vesmíru, v akom sa hra odohráva. V ňom sa hlavný hrdina musí prepracovať cez nekonečnú miestnosť plnú textu, len aby nakoniec zistil, že sa zase musí vrátiť naspäť, a to tým istým slimačím krokom ako pôvodne. A teraz si predstavte, že tento efekt plazivého tempa je alfou a omegou produktu The Longing, ktorý sa navyše tiahne na reálnej časovej linke trvajúcej 400 dní!
Zrecenzovať naplno The Longing by znamenalo čakať dlhých 400 dní na záverečné finále, čo si samozrejme nemôžeme dovoliť, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Avšak cez to všetko som hru mal v rukách dennodenne viac než štyri dlhé mesiace, doslova som sa s ňou snažil zžiť a nájsť v jej útrobách aspoň nejaké pravidelné tempo. Aby ste tomu rozumeli, tento indie projekt od štúdia Seufz vám reálne stačí zapnúť len raz a potom znova po spomínaných štyristo dňoch, avšak pointou je skúšať objaviť čo najviac vecí v priebehu plynúceho času, zatiaľ čo čakáte na to, až sa váš boss zobudí z poriadne dlhého spánku. Hlavný hrdina je Tieň, posledný sluha starodávneho kráľa, čo kedy vládol podzemnému svetu plnému tajomstiev viac ako pevnou rukou. Kráľ však stratil svoju silu a pokúša sa ju nadobudnúť tou predmetnou dovolenkou trvajúcou štyristo dní. Zatiaľ čo on spí na svojom tróne, vašou úlohou je ho strážiť.
Tu začína vôbec najoriginálnejšia myšlienka, na akej celú hru spomínaní autori vyskladali. Ten, kto chce zistiť viac o komplexnom podzemí plnom chodieb a miestností, môže ono čakanie využiť na prieskum, avšak ten, komu sa nebude chcieť plahočiť chodbami tempom zrovnateľným s rachitickým pavúkom, ktorému polámali všetky končatiny, stačí, aby sa do hry vrátil za viac než rok a zistí, o čo v nej vlastne išlo. Neviem si predstaviť, ako projekt The Longing hrá nejaký cholerik a zároveň netrpezlivý človek, keďže pohyb ústrednej postavy je skutočne extrémne pomalý a aby ste sa dostali do najvzdialenejších kútov mapy, je nutné si zvlášť vyhradiť zásobu nervov. Tieň má svoju vlastnú komôrku, kde má krb a knihy (skutočné výtlačky kníh v kompletnou prevedení, ktoré si môžete prečítať - od Nietzscheho po Moby Dicka) a zároveň v nej môže tráviť čas jednoduchým, ba až primitívnym umením pri maľovaní obrazov. To zaujímavejšie je však tam vonku, za spoteným chrbtom kráľa, čo sa rozhodol spať 400 dní.
Samotné hranie funguje v praxi nasledovne. Vaše nadšenie z možnosti nasávať špecifickú atmosféru plnú samoty a jemnej melanchólie po pár hodinách prehľadávania podzemí vystrieda čiastočná frustrácia. Skôr či neskôr narazíte na miesta, aké nie je možné nateraz prekonať, a tak nastane otázka, či by nebolo lepšie vrátiť sa na začiatok alebo hru kompletne vypnúť a skúsiť to zase na druhý deň. V prvom prípade môžete využiť systém automatického pohybu, kedy stačí len vybrať zo zoznamu uložených pozícií, kam sa Tieň už dostal a všetko nechať na umelej inteligencii. Kto by si myslel, že tá zvolí postup rýchleho presunu z jedného miesta na druhú, ostane asi v jemnom šoku, keďže aj táto konkrétna pomôcka je spojená s reálnym časom a reálnym pohybom ústrednej postavy. K čomu je to však dobré? Zatiaľ čo sa Tieň pomalými krôčikmi tiahne tam, kam ste ho poslali, vy si môžete uvariť kávu, segedínsky guláš alebo vyštudovať nejakú paneurópsku vysokú školu. Tieň medzitým dorazí do cieľa a môže sa pokračovať ďalej. Otázkou však je, či sa vám ešte bude chcieť pokračovať.
Za situácie, kde hrdinu necháte sedieť pred prekážkou a hru zase zapnete o pár dní, sa môže stať, že prekážka zmizne sama od seba (voda odtečie, zamknuté dvere sa rozpadnú, kameň sa odvalí a tak ďalej a tak podobne). Toto je ďalšia doteraz nevidená a dosť unikátna záležitosť čo do gameplay postupov, keďže hráč nikdy nevie, kedy je vhodné to celé na pár dní vzdať a kedy by bolo lepšie skúsiť zase inú časť mapy. Aby ste tomu rozumeli, interakcie je tu strašne málo, ale aj to málo, čo môžete vykonať - zbierať odhodené predmety a suroviny, má priamu spojitosť s výrobou nových predmetov a zariadení. Váš kráľ vám síce prikázal sedieť pri ňom, zatiaľ čo chrápe ako motorová píla, ale to by predsa len popieralo podstatu tej dobrodružnej časti The Longing, ktorá stojí a padá na reálnom čase a pohybe. Ak prijmete striktné pravidlá jej konceptu a bude sa vám celá tá temná atmosféra osamelosti a chuti dostať sa čo najďalej naozaj páčiť, stane sa toto dielo pre vás partnerom na dlhú dobu (dokonca môžeme hovoriť o viac než roku). Kto však nebude chcieť odkrývať pozadie dejovej linky a dôvody prečo onen kráľ vlastne spí, zaplatí len za aplikáciu s kalendárom a ručne kreslenými scénami.
Pôvodne som zamýšľal udeliť testovanej vzorke klasické percentná tak ako aj iným hrám, avšak keďže toto dielo pracuje na neotrenom nápade a samo o sebe miestami vyvracia kategorizovanie s prívlastkom videohra, nechám percentá ležať a rozdám ich až za rok. Teraz je ale otázkou, či si vôbec za ten rok ešte na The Longing ja alebo niekto iný spomenie.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Studio Seufz
