Začnem trochu zoširoka, ostatne tak, ako to mám vo zvyku. Debata o tom, či patrí ananás na pizzu, je oproti diskusným fóram venovaným prvému dielu, teraz už série, Death Stranding len slabým čajíčkom. Máloktorá hra totižto dokázala takto radikálne rozdeliť hernú obec. Pre jedných to bol len glorifikovaný simulátor chodenia s hviezdnym obsadením, pre druhých naopak generačný umelecký zážitok, ktorý nanovo definoval, čím môže videohra vlastne ešte byť. Pravda je, ako to už býva, niekde uprostred, no jedno sa Hideo Kojimovi uprieť nedá - vytvoril dielo, ktoré sa vám dokázalo takto hrubo zaryť pod kožu bez toho aby ste ho hrali dlhšie než pár hodín, a to je samo o sebe unikátne. Prvý DS bol z môjho pohľadu projekt pojednávajúci o spájaní, budovaní mostov a ciest, či už v doslovnom alebo prenesenom zmysle slova. Samotná hra paradoxne vyšla len pár mesiacov pred celosvetovou a reálnou pandémiou, ktorá nás všetkých donútila prehodnotiť význam spojenia a izolácie. A dnes, o niekoľko rokov neskôr, prichádza pokračovanie s podtitulom On the Beach, ktoré si kladie znepokojivú a tak trochu kacírsku otázku: „Mali sme sa vôbec spojiť?“. S druhým dielom som strávil niekoľko intenzívnych týždňov a preto som pripravený vám v nasledujúcom texte zhodnotiť jeho kvalitu.
Príbeh sa začína jedenásť mesiacov po udalostiach v jednotke. Sam Porter Bridges, muž, ktorý doslova spojil Ameriku (tá by to asi potrebovala teraz znova aj v realite), žije pokojným životom v odľahlej časti Mexika so svojou dcérou Lou (znalci jednotky dobre vedia čo sa stalo v závere a prečo je zrazu dieťa mimo "konzervy"). Doručovanie balíkov už prebrala umelá inteligencia a zdá sa, že náš hrdina konečne našiel svoj zaslúžený odpočinok. Ako to však v podobných príbehoch býva, idylka netrvá dlho. Na scéne sa totižto objavuje stará známa Fragile, ktorá Sama vytiahne z dôchodku na ešte jednu poslednú fušku - poznáte ten prímer s tým jedným pivom však? Jej nová civilná organizácia s názvom Drawbridge má ambiciózny cieľ a to rozšíriť Chirálnu sieť aj za hranice UCA, konkrétne do neprebádaných a nebezpečných končín Mexika a Austrálie. Sam sa tak opäť stáva potrebným spojivom ľudstva, no tentoraz nie je sám. Jeho operačnou základňou je obrovská mobilná loď DHV Magellan, taký postapokalyptický putujúci zámok, na ktorého palube sa nachádza nová a nutné povedať, že aj excentrická posádka. Tá je rozhodne oveľa zaujímavejšia ako formálni zamestnanci Bridges z prvej časti. Stretneme tu napríklad Dollmana, vnímavú a charizmatickú bábku s podobou režiséra Fatiha Akina, fungujúcu ako Samov radca. Ďalej je tu Tarman, drsný kapitán lode s tvárou režiséra Mad Maxa Georgea Millera, ktorého sprevádza jeho roztomilá dechtová mačka. Záhadou je však postava Tomorrow v podaní Elle Fanning, ktorá budí dojem, že snáď nepochádza z nášho sveta, a rovnako Neil, (hrá ho Luca Marinelli) ktorý až podozrivo pripomína istého Solid Snakea. Hoci sa hlavná dejová linka v úvode tvári ako nejaké DLC ku jednotke, čím viac hodín som mal na konte o to viac z príbehu bolo cítiť, že ide najmä o osobnú drámu. Rovnako ako v prvom diele, kde bola záchrana Ameriky len kulisou pre príbeh otca a syna, aj tu je osud sveta spätý s vnútorným bojom Sama. Jeho v úvodzovkách posledná cesta naznačuje konfrontáciu s najväčšími strachmi, samotou a otcovstvom.
Ak prvý diel stál na teórii o spomínanom lane ako nástroji spájania, Death Stranding 2 pridáva do tejto rovnice palicu ako nástroj konfliktu. A robí to s takou razanciou, že z pôvodne meditatívnej hry sa stáva plnohodnotná akčná adventúra, ktorej hrateľnosť prešla evolúciou porovnateľnou so skokom medzi prvým a druhým dielom série Metal Gear Solid. Najväčšou a najočividnejšou zmenou je revolúcia v bojovom systéme. Zabudnite na nemotorné potýčky z jednotky. Hra po novom ponúka voľnosť prístupu ku akcii, ktorá mi silne pripomínala The Phantom Pain. Chcete sa preplaziť nepriateľskou základňou ako duch? Nech sa páči. Chcete tam vtrhnúť so zbraňami v rukách? Žiaden problém. Arzenál bol masívne rozšírený o útočné pušky, brokovnice, granátomety, a dokonca aj bizarnosti ako bumerang. Ak sa rozhodnete ísť cestou plnej konfrontácie a nebudete využívať nástroje na tichý postup, postavíte sa nielen ľudským protivníkom, útočným robotom a ozbrojeným kriminálnikom, ale aj novým typom BTs, ktoré vás tentokrát dokážu fyzicky vidieť. Členitá mapa tak už nie je len pasívnou prekážkou kde ide hlavne o prenášanie balíčkov a ich ochranu pred poškodením, ale aktívnym protivníkom. K tomu prispievajú nové dynamické poveternostné javy a prírodné katastrofy, ako sú piesočné búrky, zemetrasenia, bleskové povodne či lesné požiare - tie neustále menia krajinu a nútia vás hľadať nové cesty. Plnohodnotný cyklus dňa a noci ovplyvňuje nielen viditeľnosť a správanie nepriateľov, ale napríklad aj teplotu vášho nákladu - akoby tých problémov nebolo už tak dosť. Traverz a budovanie infraštruktúry sú po novom tiež oveľa prepracovanejšie. Potešilo mňa, že vozidlá si viete nie len komplexne upravovať (pridať im môžete silnejšie batérie, obranné veže alebo dokonca robotické rameno, ktoré automaticky zbiera stratený náklad) ale aj ten fakt, že na ne tentokrát nemusíte čakať desiatky hodín a sú dostupné už v prvom dejstve. Známy Social Strand System sa vracia s novými možnosťami, ako sú zakrivené zipline, odpaľovacie rampy a vrchol všetkého; masívne monorailové systémy, ktoré si hráči môžu postaviť a prepojiť tak vzdialené lokality do akejsi horskej dráhy. Onen radikálny posun k akcii však nie je len odpoveďou na spätnú väzbu od hráčov. Je to priame mechanické vyjadrenie novej, temnejšej filozofie hry samotnej. Zábava a uspokojenie z prepracovaného bojového systému sa rodia zo sveta, v ktorom optimizmus prvého dielu zlyhal. Spojenia, ktoré sme tak prácne budovali, vytvorili nové konflikty, nové hranice, ktoré treba brániť, a nových nepriateľov, ktorí bojujú o kontrolu nad sieťou. Každá prestrelka a každé tiché zabitie je vlastne dôsledkom Samovej predchádzajúcej misie. Hra nás tak núti neustále prehodnocovať pozadie misií a často vám názorne ukazuje, že spojenie nie je všeliek, ale často len katalyzátor pre nové, zložitejšie problémy.
Ak ste si mysleli, že príbeh prvého dielu bol zamotaný, pripravte sa na poriadnu dávku Kojimovho ašpirovania na čistokrvného filmového tvorcu - nemám teraz nutne namysli tie nekonečne dlhé CGI sekvencie, ktoré sú tu však samozrejme prítomné. Čaká vás napríklad pokračovanie záhady červeného samuraja. Návrat Higgsa, zloducha z jednotky ktorý sa z mesiášskeho teroristu transformoval na kresleného, na gitare hrajúceho cyber klauna. Keďže vám nechcem prezradiť nič podstatné, čo by vám mohlo významne skaziť zážitok, celé to uzavriem takto; ak ste si mysleli, že Kojima v rámci kombinatoriky a fantázie už dávno stratil dych, pripravte sa na to, že nový DS vás opakovane vyvedie z omylu. A práve v tomto smere sa môže zákonite objaviť hromada problémov a to špeciálne pre hráčov nepoznajúcich scenár prvej časti. Preto rozhodne odporúčam si prejsť najprv jednotku a až potom sa vrhnúť na aktuálne pokračovanie, inak riskujete totálnu dezorientáciu. Pre tých čo jednotku hrali a prešli sa dvojka samotná stáva v istom slova zmysle ekvivalentom výrazného upgradu základnej idei. Áno, Sam stále takticky rieši balíčky na svojom chrbte a rovnako tak vybavenie na prekonávanie terénnych problémov, čo bolo alfou a omegou prvého dielu. Tentokrát mu však k tomu pribalili oveľa viac bojových momentov, čo samotnú taktiku povyšuje na úplne novú úroveň a súčasne to aj zvyšuje riziko straty respektíve poškodenia prepravovaného tovaru. Mne ako niekomu kto udelil jednotke plný počet percent dvojka nie len že sadla, ale maximálne som si ju užíval práve aj vďaka znalosti pôvodnej verzie. Tá akcia navyše, ktorú je možné riešiť potichu na štýl MGS mi vlastne krásne spestrila rutinu lozenia v teréne, nehovoriac o spomínanej možnosti využívať nové technológie v rámci dopravných prostriedkov. Ak ste v texte vyššie márne čakali moje zhodnotenie audiovizuálnej stránky, zámerne som si ju nechal na samotný záver. Realisticky pôsobiaca grafika naprieč rôznorodým podnebím/scenériami a efekty znázornené v Death Stranding 2 dosahujú ohromujúcich výsledkov a neraz som sa pri hraní pristihol pri tom ako neveriacky krútim hlavou. Milovali ste tú jedinečnú atmosféru jednotky? Tak dvojku budete aj vďaka unikátnemu soundtracku milovať rovnako tak.
On the Beach nie je ani náhodou len nejakým núteným DLC, akokoľvek sa to tak v jeho úvode môže obsahovo trocha tváriť. Za mňa je to naopak konceptuálne premyslené pokračovanie, ktoré síce po filozofickej stránke dáva viac otázok než odpovedí, ale ak sa do jeho vnútra dostatočne zamilujete, pátranie po samotných odpovediach bude pre vás úplne novou a neskutočne zábavnou rovinou hrateľnosti. Kto by sa prípadne obával, že k nemu všetky tie filozofické nitky nemôžu doputovať, keďže nevládne anglickým jazykom, tak určite docení CZ lokalizáciu formou textu.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Sony Czech.
