Kedysi to mal kreatívec ťažké. Na čokoľvek väčšie ako piktogram aplikovaný na stenu jaskyne potreboval tridsať kíl uhlíka, zápästie z ocele a ticho. Neskôr grafici sedeli pripútaní k stolom ako kapitáni v kokpite Boeingu – obklopení CRT monitormi, hlučnými pracovnými stanicami a externými diskami, ktoré pri zapnutí vydávali zvuk ako štartujúci traktor. Strihať video alebo renderovať 3D scénu bola neraz doslova spoločenská udalosť. Spravil si si čaj, prečítal noviny, možno aj dve menšie knihy a – keď si mal šťastie – o tri hodiny si sa dočkal prvého výsledku. Dnes? Dnes si otvoríš DaVinci Resolve v lietadle, Lightroom na lavičke v parku a Blender pokojne aj na toalete. Pokrok v oblasti prenosných počítačov nám prosto umožnil nepredstaviteľné veci – a jednou z popredných značiek, ktorým zaň vďačíme, je ASUS. Ich modelový rad ProArt už roky pomáha kreatívcom po celom svete, a ani v tom aktuálnom kalendári tomu nebude inak. V súčasnosti si totižto môžete zakúpiť nový model P16, na ktorého kvality som sa pozrel bližšie.
ProArt ako značka nikdy nespadala do kategórie bežných pracovných notebookov. Vždy išlo v prvom rade o mobilné štúdia pre ľudí, ktorí majú viac vrstiev v projekte ako spánku v noci, a ktorí potrebujú kombinovať mobilitu s nekompromisným výkonom – a ešte pri tom navyše vyzerať, akoby si práve sadli na casting do nového filmu o agentovi 007. Práve s touto charakteristikou som testovanú vzorku rozbaľoval. Jej základom je elegantné kovové telo v tmavej, matnej úprave a bez akéhokoľvek vonkajšieho osvetlenia. S hmotnosťou 1,85 kg a hrúbkou zrazenou pod 18 mm sa ProArt P16 radí medzi najkompaktnejšie 16-palcové modely na trhu. V skutočnosti je tento laptop dokonca ešte ľahší než mnohé 14-palcové alternatívy, čo z neho robí ideálneho partnera na presuny, cestovanie či – mnou v úvode toľko proklamovanú – prácu mimo kancelárie. Drobným kompromisom však ostáva uhol otvorenia displeja, ktorý sa zastaví približne na 130 stupňoch, a napriek tomu, že tu máme dotykový OLED panel, nie je možné ho viac vyklopiť. Výrobca to odôvodňuje riešením chladenia – tak, aby horúci vzduch neputoval rovno do displeja – čo ja osobne síce chápem, no pri práci na kolenách alebo na úzkych stoloch môže ísť o menšie obmedzenie. Na druhej strane samotné pánty pôsobia pevne a otváranie je maximálne jednoduché, takže aspoň z ergonomického hľadiska nejde o žiadnu drámu. Historicky je séria ProArt akýmsi stropom mimo hernú scénu, s ktorým ASUS môže vyraziť poistky v hlavnej budove akéhokoľvek svojho konkurenta. Celokovová konštrukcia z hliníka pôsobí mimoriadne pevne a po stránke spracovania je predmetné „železo“ absolútne prémiové. Povrch je na dotyk príjemný, no v otázke odolnosti voči odtlačkom prstov je realita trocha horšia. Matná vrstva síce pomáha, no hlavne čierna farba ako taká priťahuje nechcené mastné škvrny z povrchu prstov, a rovnako tak aj viditeľné zrnká prachu. Najväčšími zberačmi odtlačkov sú však klávesnica a sklenený touchpad, ktoré si budú pýtať handričku možno častejšie, než by ste chceli. Poteší však armádna certifikácia MIL-STD 810H, znamenajúca, že zariadenie prešlo sériou testov, ktoré preverili jeho odolnosť voči pádom, otrasom, prachu aj vlhkosti. V praxi to z notebooku automaticky nerobí tank, no zaručuje vyššiu mieru spoľahlivosti v rôznych podmienkach – od kaviarní na predmestí Káhiry, cez vlhké ateliéry, až po štúdiá s nedoriešenou klimatizáciou. Certifikovanú vode-odolnosť však nečakajte – a akékoľvek vyliatie espressa do klávesnice sa rovná hrdelnému zločinu.
Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa o ProArt P16 zaujímať, je nepochybne jeho displej. ASUS v tomto prípade opäť stavil na dotykový 16-palcový OLED panel s – pre kreatívnu, ale aj bežnú prácu – vhodným pomerom strán 16:10 a 4K+ rozlíšením 3840 × 2400 pixelov. A je to, pochopiteľne, poznať. Obraz zostáva nádherne jemný, bez akýchkoľvek deformácií, kontrast je hlboký a farby také verné, že by si ich Pantone mohol zarámovať. Keďže je tu reč o „železe“ vhodnom do rúk ľudí živiacich sa digitálnou kreativitou všetkého druhu, máme tu 100 % pokrytie farebného priestoru DCI-P3, certifikát DisplayHDR a farby s presnosťou Delta E < 1. V preklade to znamená, že to, čo vidíš na displeji, bude takmer úplne identické s tým, čo vytlačíš, naexportuješ alebo pošleš klientovi na schválenie niekedy nadránom. Osobne som kvalitu daného OLED panelu najviac otestoval počas video postprodukcie a úpravy fotografií. Jas sa pohybuje okolo 400 nitov (sonda mi ukázala o niečo nižšie hodnoty), čo je dostatočné na väčšinu situácií – pokiaľ práve nesedíš s notebookom na slnečnej pláži. Akokoľvek v tomto smere idú konkurenčné panely vyššie, niekam k 600 nitom, reálne využitie HDR pri takejto svietivosti nie je zásadne lepšie. Dotyková vrstva podporuje ASUS Pen 2.0 a jeho 4096 úrovní prítlaku, takže ak patríš medzi tých, ktorí radi kreslia, píšu alebo retušujú priamo na obrazovke, nič ťa nebude obmedzovať. Obnovovacia frekvencia je v úvodzovkách „stále len“ 60 Hz – čo však nemusíš brať ako tragédiu, keďže pre statickú prácu, editovanie videa či grafiku to úplne stačí. No pokiaľ niekto túži po ultra plynulom pohybe pri animáciách, alebo dúfa, že si po práci zapne hru s vyššími FPS, môže byť trochu sklamaný. ASUS tu očividne vsadil všetko na obrazovú kvalitu, nie na herné parametre. Na druhej strane, vysoké rozlíšenie v kombinácii s 16-palcovou uhlopriečkou ponúka mimoriadne jemné detaily a pixel tu takmer nenájdeš ani pod lupou. Pre tvorcov, ktorí sa hrajú s každým tieňom a tónom, ide o veľkú výhodu. Samozrejme, vyššie rozlíšenie znamená aj väčšiu záťaž pre grafiku a mierne vyššiu spotrebu energie – takže batéria si to všimne. Ale to je daň za vizuálny luxus.
Klávesnica v ProArt P16 stavia na štandardnom rozložení bez numerického bloku a pracuje sa s ňou vyložene nádherne. Klávesy majú príjemný zdvih, rýchlu odozvu a patria medzi tie tichšie, takže ani v knižnici nebudeš znieť ako rachitický ďateľ. Podsvietenie je čisto biele, diskrétne a rovnomerne rozložené. Trochu menej nadšenia u mňa vyvolával povrch PBT krytiek, ktorý má – tak ako kovový povrch šasi notebooku – tendenciu zachytávať mastnotu a odtlačky. Touchpad je samostatná kapitola. Je obrovský a zaberá takmer celú šírku opierky dlaní. Jeho sklenený povrch je hladký ako čerstvo navoskované parkety a gesto za gestom po ňom prsty kĺžu bez odporu. ASUS tentokrát zapracoval aj na technológii ignorovania nechcených dotykov – palm rejection – ktorá funguje spoľahlivo, aspoň pokiaľ som mal notebook na stole. Pri práci na kolenách alebo v stiesnených podmienkach však môže veľkosť touchpadu občas spôsobovať nežiaduce interakcie, keď sa do hry zapojí napríklad rukáv trička alebo remienok hodiniek. No a samozrejme, nemôžem pri opise vynechať patentovaný DialPad. Ide o malý geekovský experiment v podobe virtuálneho otočného ovládača, integrovaného priamo do touchpadu. Aktivuje sa elegantným gestom – stačí potiahnuť prstom z pravého horného rohu smerom do stredu – a následne sa rozsvieti LED ponuka v rámci kreatívneho módu. DialPad umožňuje ovládať vybrané funkcie v aplikáciách ako Photoshop, Premiere Pro alebo už spomínaný Lightroom, kde vieš napríklad meniť veľkosť štetca, zoomovať či preskakovať po časovej osi. Tento zaujímavý doplnok funguje aj mimo kreatívneho softvéru – napríklad v Office, kde je ním možné prepínať snímky alebo regulovať hlasitosť. Všetka interakcia sa nastavuje cez ProArt Creator Hub.
Srdcom ASUS ProArt P16, konkrétne v testovanej konfigurácii H7606WP-OLED012X, je čip od AMD. Ryzen AI 9 HX 370 s 12 jadrami a 24 vláknami dokáže v bežnej prevádzke bežať úsporne na 2,0 GHz, no keď príde na lámanie chleba, roztočí sa až na 5,1 GHz. Prvýkrát som pri používaní notebooku reálne vnímal, že NPU tu nie je len ako marketingová nálepka. Má 50 TOPS výkonu a je pripravené na AI úlohy budúcnosti – hoci zatiaľ ich ešte nie je veľa, ktoré by ho naplno využili. Čo sa týka grafickej karty, RTX 5070 Laptop s 8 GB GDDR7 VRAM a TGP 120 W je dostatočne výkonná na všetko, čo som na nej skúšal – od strihu 4K videí, cez 3D rendering, až po hranie hier v QHD+ rozlíšení. V kombinácii so 64 GB LPDDR5x RAM s frekvenciou 7500 MHz ide o mašinu, ktorá si nepotrebuje dať prestávku ani pri otvorení desiatok RAW fotografií, viacerých videí a pár desiatok vrstiev vo Photoshope. Pamäť síce nie je rozšíriteľná, ale pri takejto kapacite mi to úprimne vôbec nechýbalo. Šialené cifry pokračujú aj pri úložisku – 4 TB v podobe dvoch 2TB M.2 NVMe SSD diskov. Čítacie a zápisové rýchlosti sú vysoké, takže pri presúvaní veľkých projektových súborov som nemusel zalievať čo i len jediný čaj, ani otvárať nedočítanú knihu. Práve táto zostava je jednoznačne zameraná na kreatívnych profesionálov. V Premiere Pro som mohol pracovať so 4K materiálom v logu, vrátane farebných korekcií a efektov, a systém zvládal realtime prehrávanie bez prepočítavania. Photoshop a Lightroom sa otvárali okamžite, exporty RAW súborov boli expresné a ani po dlhšej práci nebolo poznať, že by sa notebook výrazne prehrieval alebo spomaľoval. Na hranie hier to síce nie je primárne určené (spomínal som tých 60 Hz), no rozhodne sa testované železo nezľaklo ani tejto disciplíny. Pri natívnom 4K rozlíšení a ultra detailoch už karta jasne naráža na limity svojej virtuálnej pamäte, najmä pri najnovších AAA tituloch. No ak som znížil rozlíšenie na QHD+ alebo Full HD+, razom sa dostavila plynulosť, mohol som zapnúť ray tracing a ani DLSS nebolo problémom. ProArt P16 jasne patrí k tomu najvýkonnejšiemu, čo momentálne v mobilnom segmente s AMD čipom dostanete.
S vysokým výkonom prichádza automaticky teplo, a s teplom rovnako tak potreba efektívneho chladenia. Trojica ventilátorov má na starosti odvádzanie tepla z priestoru, ktorý je – aj s ohľadom na „črevá“ – naozaj úzky. Keď som notebook položil na rovný stôl, fungovalo to celé dobre, no akonáhle som si ho položil na nohy alebo deku, citeľne sa začal zahrievať, najmä zo spodnej strany. Vetracie otvory sú nízko nad podložkou a pri mäkkom povrchu sa veľmi rýchlo, takpovediac, zadusia. Počas renderovania a pri náročnej editácii sa najviac zahrievala oblasť tesne nad klávesnicou – tam bolo teplo doslova cítiť. Našťastie, klávesnica samotná a opierky dlaní zostávajú príjemne chladné, takže ruky netrpia, čo pri dlhých pracovných sedeniach výrazne prispieva k pohodliu. Na kolenách som ale s ProArtom veľa času nestrávil – nie preto, že by sa nedal použiť, ale preto, že sa tam jednoducho necíti ako doma. Tento stroj si prosto pýta tvrdú podložku a priestor na dýchanie. Čo ma prekvapilo, boli ventilátory. Tie sa spúšťajú častejšie, než by som možno čakal, ale ich zvukový prejav je našťastie tichý. V režime Performance som nameral hodnoty okolo 45 dBA – čo je počuteľné, ale nie otravné. V štandardnom režime išla hlučnosť dolu približne na 40 dBA, a ak som prepol do režimu Whisper, notebook bol príjemne tichý a sotva počuteľný (33 dBA).
Dlhujem vám ešte zhodnotenie ponuky fyzických konektorov, webovej kamery, zvuku a – samozrejme – aj výdrže batérie. Čo sa týka vstupov, máme tu k dispozícii jedno HDMI 2.1, jeden USB-4 a duo USB-A portov (ktoré sa pomaly, ale isto, znotebookov vytrácajú). Potlesk si zaslúži plnohodnotná čítačka SD kariet, prostredníctvom ktorej som vedel prenášať video a foto materiál priamo z karty, ktorú mám vo fotoaparáte. Čo sa týka bezdrôtového prenosu, k dispozícii je Wi-Fi 7 a Bluetooth 5.4.
A teraz už spomínaná batéria. Jej kapacita je 90 Wh a pri bežnej práci, do ktorej spadajú texty, web, e-maily či streamovanie hudby, som sa bežne dostal na 9 až 10 hodín. Samozrejme, keď som otvoril Lightroom, Photoshop a ešte k tomu pustil niečo na pozadí, výdrž sa znížila na zhruba 6 až 7 hodín. To je však stále veľmi slušné, keď si uvedomíme, že tento notebook beží na 12-jadrovom procesore a dedikovanej grafike. A čo ma milo prekvapilo – výpočtový výkon pri práci bez zapojenia do siete neklesá nijako dramaticky. Na kratších cestách som tak mohol pokojne pracovať bez nabíjačky, bez pocitu, že sa notebook spomalil na polovicu. Ostatne, počas cestovania z Bratislavy do Prahy som stihol napísať niekoľko recenzií a ešte k tomu zeditovať dve videá. Pribalená nabíjačka s výkonom 200 W je síce poriadna tehla, ale vzhľadom na jej výkon sa to dá odpustiť. Osobne sa mi páči, že ASUS zachoval aj možnosť nabíjania cez USB-C, čo zvyšuje flexibilitu. Webová kamera sa od poslednej generácie nikam kvalitatívne neposunula – stále ide o dostatočný prostriedok na socializáciu so svetom. Ďalšou výhodou je však IR senzor, vďaka ktorému som sa mohol pohodlne prihlásiť cez Windows Hello. O zvuk sa stará šesť reproduktorov od Harman Kardon, ktoré hrajú dostatočne čisto aj pri vyššej úrovni hlasitosti. Dolby Atmos dodáva filmom aj hudbe hĺbku, a keď som nechcel použiť slúchadlá, notebook bez problémov ozvučil celú miestnosť.
ASUS ProArt P16 cieli na veľmi špecifickú skupinu používateľov – konkrétne tých, ktorí potrebujú pracovný nástroj schopný konkurovať najlepším, no nechcú sa zmieriť s kompromismi v oblasti konektivity, rozšíriteľnosti či kreatívnych funkcií. V porovnaní s MacBookom Pro 16 sa ukazuje ako racionálnejšia voľba pre tvorcov, ktorí nemajú emocionálnu väzbu na Apple ekosystém a oceňujú možnosť výmeny SSD disku, použitia viacerých štandardných portov bez adaptérov či dostupnejšiu konfiguráciu s vysokou RAM. V istých ohľadoch síce stráca – napríklad v plynulosti systému, optimalizácii alebo tichosti prevádzky –, no pre niektorých budú jeho výkonové a praktické výhody rozhodujúce. V porovnaní s Dell XPS 16 ide skôr o ideologický rozdiel – XPS reprezentuje estetickú eleganciu, univerzálnosť a ultrabookový luxusný štýl, zatiaľ čo ProArt P16 vsádza na funkčnosť a zameranie na prácu. DialPad, podpora stylusu a lepšia cenová dostupnosť v konfiguráciách s výkonnými GPU môžu byť silnými argumentmi pre všetkých, ktorí robia s grafikou, videom alebo 3D. V konečnom dôsledku sa teda nový ProArt P16 nesnaží byť pre každého, ale práve to je jeho výhoda. Je ako profesionálne náradie, možno nie najľahšie, nie vždy najtichšie, ale keď ho zapnete a pustíte sa do práce, viete, že máte v rukách niečo, čo bolo vytvorené pre výsledky, nie len pre prvý dojem.
Za poskytnutie produktu na recenzi ďakujeme spoločnosti Asus
