Nedávno som si len tak pre osvieženie mysle snažil spomenúť na platformu pre ktorú vyšiel predchádzajúci diel série Mario Kart. Pristihol som sa pritom, že som sám neveril tomu, že by to mohlo byť ešte na komerčné zlyhanie menom Wii U. Ale áno, ôsmy radový diel zažil skutočne premiéru na dnes už dávno zabudnutý fail s písmenom U na konci a keďže Nintendo je kráľom recyklovania, samotný koncept osmičky dokázali za podpory rôznych reedícií a DLC obsahu živiť neskutočných jedenásť rokov! Viac než dekádu počas ktorej sa z MK8 stal najpredávanejší softvér na prvú generáciu Switchu. Je preto úplne logické, že pokračovanie na seba už nemohlo čakať dlhšie a s nástupom druhej generácie Switchu ako takého tak prišiel deviaty diel s podtitulom World. Očakávania boli astronomické, priam úmerné statusu, ktorý si Mario Kart 8 Deluxe za tie roky vydobyl, ostatne v mojich očiach ide o monolit a definíciu samotného žánru arkádového pretekania, dokázal ich však naplniť?
Ambícia otvoreného sveta je jedna vec, no konfrontácia s takmer dokonalou a rokmi pilovanou hrateľnosťou predchodcu je vec druhá. Ako šéfredaktor, ktorého pokora vždy obchádzala, cítim povinnosť preniknúť pod povrch marketingových hesiel a doručiť pred vás, našich verných, nekompromisný verdikt. Pretože keď opadne počiatočné nadšenie z nového hardvéru, zostane zase len čistokrvná hrateľnosť. A práve tu sa začínajú objavovať prvé, a nutné dodať, že adekvátne trhlinky. Mario Kart World je v prvom rade pôsobivou technickou demonštráciou sily konzoly Switch 2. Hra beží v dokovacom režime v stabilnom 4K rozlíšení a pri 60 snímkach za sekundu, a to aj pri jazde naprieč celou prepojenou mapou bez jediného načítania. Na novom 1080p displeji samotnej konzoly vyzerá všetko rovnako plynulo a ostro. Vizuál jednoducho pulzuje aurou skúseností ktoré Big "N" má v zmysle detailnosti/optimalizácie a v tomto smere by sa ich práci dnes mohol sotva niekto rovnať. Je však toto skutočný generačný skok na ktorý sme tak dlho čakali? Na takúto otázku neexistuje objektívna odpoveď a úplne rozumiem ak to niekto uvidí tak či onak. Každopádne v mojich očiach je grafika výrazne ostrejšia, plynulejšia a farebnejšia, no v jadre to stále vyzerá ako Mario Kart 8 na steroidoch. Oceňujem stabilný výkon, vysoké rozlíšenie, plynulý streaming otvoreného sveta no zároveň krútim hlavou nad prázdnou krajinou bez obsahu. Dajme teraz bokom pretekanie ako také, keďže o ňom ešte bude reč a venujme sa tej najhlavnejšej evolúcii, ktorá odlišuje minulý diel od toho aktuálneho. Sandbox režim, ktorý nám Nintendo pred vydaním prezentovalo ako svoju verziu hry Forza Horizon sa jednoducho nekoná. Hráči majú voľnosť pohybu medzi oblasťami kde sa odohrávajú samotné preteky ale jediné čo tam môžu robiť je zbieranie mincí, nálepiek či oblekov skrytých za jedlo - spoločne len v rámci online režimu a nie je možné na jednej konzole aktivovať kooperáciu. Nič viac. Ako keby samotný sandbox do hry bol pridaný doslova pred rokom a autori už nemali dostatok času dodať zábavnú vatu. Na druhú stranu nepochybujem o tom, že Nintendo časom tú vatu nakoniec dodá formou DLC, avšak tie zadarmo určite nebudú.
Soundtrack je bezpochyby ohromujúci, plný chytľavých melódií, ako sme u tejto série zvyknutý. Hudba dynamicky reaguje na dianie na obrazovke a už po pár hodinách som si našiel niekoľko svojich obľúbených songov. Poďme však na dôležitejšie veci. Namiesto klasického Grand Prix formátu (štyri samostatné trate po tri kolá) tu absolvujete prvé preteky tradičným spôsobom. Následne sa však musíte presunúť na ďalšiu trať jazdou po diaľniciach a cestách, ktoré tvoria spojivovú tkaninu tohto sveta. Keď dorazíte do cieľa, odjazdíte na novej trati už len jedno jediné kolo. Tieto presuny majú navodiť akýsi ucelený formát súťaženia a súčasne odbúrať chaos spojený s počtom pretekárov - po novom sa ich už totižto na trati pohybuje 24! Na prvý pohľad, v rýchlosti 150cc (nateraz sa v hre nedá odomknúť vyššia kubatúra), sa hra ovláda mechanicky vynikajúco. Akonáhle sa však pokúsite aplikovať návyky z predchádzajúceho dielu, narazíte na tvrdú stenu. Driftovanie, teda základný kameň celej série, je citeľne menej významné ako v Mario Kart 8 Deluxe. Toto zdanlivo malé konštatovanie má devastačné následky na hĺbku hrateľnosti a kto si myslel, že z osmičky jednoducho presedlá na deviatku, tak sa kruto spáli. Mario Kart 8 Deluxe ponúkalo systém, ktorý bolo ľahké sa naučiť, ale ťažké dokonale ovládnuť. Trojstupňový mini-turbo boost, signalizovaný modrými, oranžovými a nakoniec ružovými iskrami, odmeňoval dokonalé načasovanie a dĺžku driftu. Techniky ako takzvaný brake-drifting na 200cc a podobne vytvárali obrovský rozdiel medzi začiatočníkom a veteránom, a poskytovali takmer nekonečný priestor na zlepšovanie. Mario Kart World tento vysoký strop zručností absolútne ignoruje a začína všetko úplne na novo. Nejde len o zmenu v pocite z jazdy, za mňa je to fundamentálny filozofický posun od odmeňovania majstrovstva hráča ku niečomu čo teraz ešte neviem(e) doceniť. Novinka v podobe naberania boostu jazdou po dvoch kolesách (či už na zábradlí alebo priamo po stene) sa razom stáva ústrednou indíciou smerujúcou k víťazstvu, avšak tradične to celé začína a končí pri dokonalej znalosti terénu. Preto to čo v rámci časov na tratiach v hre World platí dnes bude za rok už len spomienkou.
Ak bol zjednodušený jazdný model prvou prasklinou, potom systém predmetov je ďalším problémom. Zvýšenie počtu hráčov exponenciálne umocňuje dopady itemov na vývoj a teraz je to viac než kedykoľvek o šťastí a náhode. Najhoršie na tom je, že Nintendo nielenže ignorovalo roky kritiky a spätnej väzby od komunity na systém zbraní v Mario Kart 8 Deluxe, ale tieto problémy povýšilo na hlavný dizajnový pilier nového dielu. Pridanie druhého slotu na predmet pred tou dekádou len viedlo k pocitu, že hra je príliš chaotická a dôraz sa presunul z taktiky na náhodu. Hráči na prvom mieste boli neustále frustrovaní, pretože dostávali takmer výlučne mince a sem tam banán, zatiaľ čo boli bombardovaní červenými a modrými panciermi, čo vytváralo pocit, že vás systém trestá za dobrý výkon. Práve to viedlo k vzniku stratégie anglicky nazývanej "sandbagging", čiže úmyselného zaostávania na stredných pozíciách s cieľom získať silné predmety a použiť ich v poslednom kole tesne pred cieľovou páskou. Toto nám prešlo aj do pokračovania a k tomu sa pridali ďalšie problémy. Predmety sú proporčne zbytočne veľké a blokujú výhľad, varovania pred prichádzajúcimi útokmi sú nedostatočné a často prichádzajú neskoro. Napríklad ohnivá kvetina či bumerang sú do očí bijúce spamovacie nástroje a červený pancier je prakticky garantovaný zásah nech už na trati robíte akékoľvek šialenosti, ktorý trestá ofenzívnu hru a núti hráčov neustále držať obranný predmet. Jedinou výhodou je, že tu už nemusíte držať konkrétny spínač počas obrany, keďže krátko po vylosovaní sa vám predmet automaticky hodí za vozidlo.
Aby som však vyložene veci len nehanil, tak rozhodne som ostal nadšený z kreativity s ktorou vývojári dokázali vytvoriť tridsať unikátnych tratí, ktoré sa navyše zdvojnásobia po odomknutí zrkadlového režimu. Trate sú pestré, zahŕňajú reinkarnáciu kultových okruhov ale aj úplne nových a nesmierne zábavných záležitostí, ktoré bavia aj opakovane - nádherné prechody z pevniny do vodných plôch alebo príbehom podfarbené finále najslávnejších tratí ostávajú tou povestnou čerešničkou na torte. Obrovským prínosom je režim vyraďovania z pretekov na základe nesplnenia vopred daného miesta pri prejazde novým kolom a musím povedať, že multiplayer v rámci arén s balónikmi nebol takto zábavný ani pri svojom vzniku v Mario Kart 64. Online funguje technicky nadpriemerne dobre, ale keďže sa aktuálne značná časť komunity snaží pochopiť ako sa vlastne nový Mario Kart má hrať, čiže tak aby ste boli na konkrétnej trati dominantný, celé to pripomína dosť nevyváženú porciu zábavy. Nintendo sa za mňa pomerne dobre popasovalo s navýšením počtu jazdcov a ponúklo obrovskú škálu pretekárov, ktorých pestrosť pri vybraných skupinách doplnilo rôznymi oblekmi aktivujúcimi sa pri zjedení určitého jedla na trati. Rovnako tak sa im podarilo spracovať pestrú paletu vozidiel, motoriek, člnov a lietadiel, majúcich svoje špecifiká a výhody tam kde by ste to nečakali.
Ja osobne World beriem ako projekt ktorý sa bude musieť zákonite naplniť obsahom tak aby sa z prázdnej pustiny stala koláž zábavných bublín aké budete radi vyhľadávať, a rovnako tak je nutné aby hráči samotní našli ten správny jazdný grif na využitie potenciálu nových funkcií v hre.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti ConQuest entertainment a.s.
