Ak sa v hernej histórii za posledné dekády vyložene nestrácate, segment 2D plošinoviek by pre vás mohol byť všetkým, len nie neznámym územím. Kedysi to bol relatívne prehľadný rybník, v ktorom si plávalo zopár veľkých kaprov, na čele s neohrozeným Máriom. V roku 1994 sa však tento pokojný ekosystém navždy zmenil a opäť vďaka spoločnosti Nintendo respektíve ich talentu vyberať si tie správne štúdiá na produkciu za vlastné peniaze. Z britských ostrovov, z dielne štúdia Rare, sa totižto privalila nečakaná prílivová vlna menom Donkey Kong Country, ktorá s nevídanou silou narazila na brehy herného sveta a predefinovala, čo všetko vlastne môže plošinovka na vtedajšom hardvéri dokázať. Pamätám si, akoby to bolo včera, keď som pred pár rokmi pre magazín Generation písal retro recenziu na tento fenomén a spomínal na vlastné zážitky z detského tábora na konci ktorého mi môj nebohí otec kúpil originálnu šedú DK kazetu. Ten pocit úžasu, keď sme na zaprášených CRT obrazovkách napojených na SNES sledovali grafiku, ktorá popierala logiku 16-bitovej éry. Nádherne farebné modely opičiek a všetkých tvorov v úžasne živom svete pôsobili neuveriteľne plasticky a detailne. Nebol to však len vizuálny kumšt zlatej éry Rare. Bola to komplexná atmosféra, kde každý pixel džungle, každá trblietavá kvapka v podmorských jaskyniach a každý tón aj z dnešného pohľadu stále fenomenálneho soundtracku spolupracovali na vytvorení sveta, ktorý bol rovnako podmanivý ako náročný. O tri desaťročia neskôr, na prahu novej konzolovej generácie v podobe Nintendo Switch 2, prichádza akýsi jeho duchovný potomok s podtitulom Bananza. A neprichádza pochopiteľne len s vylepšenou grafikou a vyšším rozlíšením ale cielenou snahou opäť zatriasť samotnými základmi žánru. Otázka, ktorá mi vŕtala v hlave počas desiatok hodín testovania tohto titulu sa samozrejme opierala v mnohom o niekdajší hit prvej generácie Switchu, Super Mario Odyssey, avšak nebolo by to Nintendo ak by mi do nej neprimiešalo hromadu originálnych príchutí. Áno, Bananza jasne nesie rukopis vývojárov Odyssey, ostatne ide o ten istý tím, ale sotva by som si dovolil povedať, že bez Odyssey by nebola Bananza alebo naopak. V čom je teda táto hra tak fascinujúca a prečo právom ašpiruje na hru roku 2025?
Donkey Kong Bananza sa v rámci svojho žánru jasne pokúša o evolúciu a tentokrát priamo environmentálnu. Jeho ústredným motívom je deštrukcia, schopnosť pretvárať svet okolo seba a na hráča neklásť takmer žiadne mantinely. A práve od úspechu či neúspechu tejto mechaniky závisí, či sa zapíše do histórie ako ďalší míľnik, alebo len ako zaujímavá, no v konečnom dôsledku slepá ulička - spomeňme si na svojho času unikátny a v zmysle portfólia Rare príbuzný projekt Banjo-Kazooie: Nuts and Bolts. Môj názor na tento druh evolúcie už poznáte a bez toho aby som chodil okolo horúcich banánov v čokoláde vám rovno poviem, že na konci tohto textu nájdete maximálne možné hodnotenie a na konci tohto roka si Bananza, za mňa, zaslúži prebrať GOTY sošku. Každopádne prečo to tak je si poďme teda teraz konečne rozobrať. Jadrom každého dielu zo série Donkey Kong Country bola vždy precízna interakcia s prostredím, či už išlo o dokonale načasované skoky medzi rozpadajúcimi sa plošinami, alebo o majstrovské využívanie odpaľovacích sudov. Všetky tieto prvky boli pevne zakomponované do úrovní, kde popredie a pozadie spolupracovali s neuveriteľnou súhrou na vytvorení ilúzie súdržného, žijúceho ale často trestajúceho sveta. Donkey Kong Bananza tento základný princíp berie a odvážne ho obracia totálne naruby. Namiesto toho, aby hráč len nasledoval cestu, ktorú mu dizajnéri pripravili, sa z neho stáva aktívny spolutvorca vlastnej trasy a to doslova. Ústredná mechanika deštrukcie pritom nie je len efektným trikom pre generáciu odchovanú na Minecrafte, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Ide o hlboko premyslený systém, ktorý ovplyvňuje každý aspekt hrateľnosti. Donkey Kong svojimi mocnými údermi preráža zem, skaly či steny a doslova si kliesni vlastné cesty a tunely - 90% úrovní v jednotlivých svetoch smerujúcich od povrchu zeme až po jej jadro je možné pomocou deštrukcie ohlodať až na kosť. Radosť z presekania sa cez kamennú horu a pohľad na vlastnoručne vyformovanú stopu v teréne je v istom smere nákazlivá a prekvapivo neomrzí ani po desiatkach hodín - u mňa to bolo ešte znásobené mojím diagnostikovaným OCD. Zásluhu na tom má však v prvom rade brilantný dizajn úrovní, ktoré neustále predstavujú nové a nápadité variácie tejto mechaniky.
Dizajnéri v Nintende si však veľmi dobre uvedomovali riziko, že by sa hráč mohol jednoducho prekopať do prázdna a frustrovane padať do nekonečna. Každá úroveň preto obsahuje akýsi nezničiteľný skelet (preto tých 90%), čiže akúsi základnú štruktúru, ktorá zaručuje, že pod nohami bude vždy aspoň kúsok pevnej pôdy. Tento prístup umožňuje nečakanú mieru slobody, no zároveň udržuje hrateľnosť v jasne definovaných medziach. V jednej úrovni tak preskakujete medzi korunami stromov nad jedovatou vodou a hádžete špeciálne semienka, z ktorých okamžite vyrastú obrovské listnaté platformy slúžiace ako mosty. V inej zase prerážate magické bloky, ktoré sa následne objavia na inom mieste a vytvoria vám schodisko k ďalšiemu cieľu. Deštrukcia tu nie je len o ničení je to súčasne aj zábavný nástroj kreatívneho pretvárania sveta a riešenia priestorových hádaniek. Vzniká tu však zaujímavé napätie medzi touto novou, takmer chaotickou slobodou a dedičstvom série, ktorá bola vždy chválená za svoj férový, hoci nekompromisne náročný dizajn. Nepodkopáva možnosť rozbiť polovicu úrovne tú precízne navrhnutú výzvu, na ktorú sú fanúšikovia zvyknutí? Rozhodne nie. Hra túto tenziu rieši elegantne, keďže zatiaľ čo hlavná kampaň sa zameriava na prieskum a tvorivosť, Bananza zároveň ponúka aj špeciálne 2D levely brnkajúce na nôtu nostalgie. Ide o priamu poctu najpamätnejším a najnáročnejším úrovniam z pôvodných SNES hier, pri ktorej sa mi do očí neraz tlačili slzy. Tieto výzvy predstavujú čistý test tradičných plošinovkových zručností, bez akýchkoľvek deštrukčných prvkov. Nintendo tak našlo spôsob, ako posunúť sériu vpred, a zároveň uspokojiť puristov túžiacich po tej klasickej, neúprosnej výzve. Deštrukcia tu teda neznamená krok späť od precíznosti, ale naopak ide o evolučný skok, ktorý sérii pridáva úplne novú vrstvu strategickej hĺbky a otvára si cestu pre ďalšie pokračovania.
Príbeh v hrách Donkey Kong Country bol tradične len zámienkou pre akciu. King K. Rool ukradol banány, opičia dvojica ich išla získať späť a bolo vymaľované. Bananza sa však tejto šablóny vzdáva a ponúka prekvapivo pútavý naratív. Donkey Kong a mladá verzia Pauline, známa ešte z čias prvých arkádových hier, sa stratia hlboko pod zemou a pokúšajú sa nájsť cestu domov, pričom, samozrejme, po ceste zjedia každý banán, ktorý im príde do cesty. Príbeh síce nie je stredobodom záujmu, no pomaly sa rozvíjajúci vzťah medzi robustným, no dobrosrdečným DK a šikovnou, odvážnou Pauline má toľko šarmu, že vás úprimne zaujíma, ako sa ich dobrodružstvo skončí. Najväčšou zmenou je však opustenie tradičného „buddy systému“, ktorý bol pre sériu typický od samého začiatku. Namiesto prepínania medzi dvoma postavami s rôznymi schopnosťami prináša Bananza úplne nový systém a to takzvaný „Bananza Transformations“. Hráč si počas hry postupne odomyká schopnosť premieňať sa na rôzne super silné zvieratá; pštros umožňuje elegantné plachtenie cez priepasti, obrovská gorila dokáže preraziť aj tie najpevnejšie prekážky a tak ďalej a tak podobne. Tento posun predstavuje zásadnú zmenu v samotnej filozofii hrateľnosti. Zatiaľ čo pôvodný systém bol o spolupráci a taktickej voľbe (napríklad v Tropical Freeze ste si vyberali medzi bezpečnejšou Dixie a riskantnejším Crankym), transformácie sa viac podobajú konceptu metroidvánie. Schopnosti si odomykáte, rozširujete nimi možnosti pohybu a otvárate nové časti sveta. Hoci tým séria získava komplexnejší dizajn úrovní a silnejší dôraz na prieskum, zároveň tak trocha prichádza o dynamiku dvoch postáv na obrazovke, ktorá bola pre originál z SNES-u ikonická. Pôvodná hra stavila na rýchle prepínanie podľa potreby, Tropical Freeze na definovanie štýlu hry cez výber partnera, zatiaľ čo Bananza ponúka schopnosti viazané na progres a environmentálne prekážky.
Napriek všetkým inováciám Donkey Kong Bananza nezabúda na svoje korene, čo som už síce čiastočne spomínal vyššie v texte ale je tam toho oveľa viac. Hra je prešpikovaná odkazmi a poctami, ktoré zahrejú pri srdci každého dlhoročného fanúšika. Od fantastických remixov klasických skladieb z éry Rareware cez ikonický výkrik „oh, banana“ z DK64, až práve po tie čisto 2D levely inšpirované SNES klasikou, ktoré jasne dokazujú, že tvorcovia rozumejú DNA série. Hudba tu opäť zohráva kľúčovú úlohu keďže dotvára atmosféru s takou presnosťou a emóciou, že ju možno pokojne zaradiť medzi to najlepšie, čo Nintendo kedy ponúklo. Tlieskam za bravúrne zvládnutú kameru, ktorá pri tej miere slobody v rámci deštrukcie pomáha ako sa len dá. Ďalší potlesk ide na margo technickej stránky a akokoľvek viem, že v handheld režime, kedy nemáte Switch 2 v doku, sa pri totálne chaotickej deštrukcii môže objaviť jemné trhanie, tak v čisto TV moduse som nič také nezaznamenal a Bananza bežala hladko. Navyše, vývojári mysleli aj na vyváženie náročnosti, hoci deštrukcia môže niekedy viesť k nečakaným a zložitým situáciám, transformačné schopnosti slúžia ako vstavaný systém pomoci, podobne ako tomu bolo pri Funky Mode v Tropical Freeze. Výsledkom je hra, ktorá dokáže uspokojiť ako hardcore veteránov hľadajúcich výzvu, tak aj nováčikov, ktorí si chcú jednoducho užiť čistú radosť z ničenia, objavovania a návratu do jedného z najikonickejších svetov Nintenda.
Aj keď Donkey Kong Bananza na prvý pohľad pôsobí ako tradičná plošinovka, pod povrchom sa ukrýva prekvapivo robustný systém vylepšovania a RPG prvkov, ktorý hráčov motivuje pátrať mimo hlavných ciest. Počas postupu svetom si DK a Pauline odomykajú nie len nové transformačné schopnosti ale pomocou akýchsi EXP bodov ich môžu ďalej vylepšovať - robí sa to prostredníctvom zbierania špeciálnych surovín roztrúsených po mape, nech už ide o celé banány alebo ich kúsky. Každá transformácia má vlastný strom vylepšení; pštros môže získať rýchlejšie štartovanie letu alebo pomalší pád, zatiaľ čo gorila môže prerážať väčšie plochy naraz alebo vytvoriť seizmickú vlnu pri dopade. Tieto upgrady nie sú len kozmetické a často výrazne menia spôsob, akým riešite prekážky a objavujete nové tajné chodby ale o tom už bola reč pri mojom spodobnení s konceptom metroidvanie. Paralelne s týmto systémom beží ďalšia vrstva motivácie a tou je vizuálne prispôsobovanie postavy. V špeciálnych podzemných „Banánových trhoch“, ktoré fungujú ako bezpečné lokácie medzi úrovňami, si môžete za nazbierané fosílie kupovať rôzne obleky, klobúky, okuliare, rukavice či dokonca tematické transformácie (napr. retro filter pre gorilu zo SNES éry). Niektoré kúsky majú aj pasívne bonusy kde napríklad prilba z kokosovej škrupiny znižuje poškodenie pri kolízii, zatiaľ čo plameniakový šál zvyšuje účinnosť špeciálnych útokov vo vzduchu. Hra vás tak prirodzene vedie k prieskumu, nielen kvôli vylepšeniam, ale aj kvôli možnosti odlíšiť si svojho opičiaka štýlovo. Nechýbajú ani špeciálne vedľajšie výzvy a zberateľské predmety kam patria skryté denníky Pauline, ktoré odhaľujú útržky jej minulosti (a jemne prepájajú hru so Super Mario univerzom). Bananza je jednoducho hra, ktorá vás neprestáva odmeňovať a to nielen za to, že sa posúvate dopredu, ale aj za to, že sa pozriete bokom, zastavíte sa, skúsite preraziť ešte jednu stenu navyše s myšlienkou; čo ak tam bude niečo vzácne.
Po desiatkach hodín strávených vo svete Donkey Kong Bananza môžem s čistým svedomím povedať, že Nintendo to opäť dokázalo. Hra úspešne inovuje prostredníctvom svojej deštrukčnej mechaniky, prináša prekvapivo pútavý príbeh, vzdáva úctu svojim koreňom a to všetko aj napriek drobným technickým kompromisom, ktoré sú daňou za jej obrovské ambície. Nie je to však hra pre každého. Ak hľadáte výlučne čistokrvnú, lineárnu a nekompromisne ťažkú plošinovku v štýle Tropical Freeze, možno vás prekvapí nové zameranie na deštrukciu, kreativitu a prieskum. No ak patríte k hráčom, ktorí vedia oceniť odvážnu evolúciu, milujú pretvárať herný svet podľa svojich predstáv a hľadajú zážitok, ktorý je rovnako o tvorivosti ako o precíznosti, potom je tento projekt presne pre vás. Aj cez dané inovácie mňa nesmierne teší že si Bananza zachováva auru celej série a je to stále hra o zvládnutí mechaník, len tentoraz sa neučíte ovládať striktne len postavu, ale aj samotné prostredie. Zatiaľ čo pôvodný Donkey Kong Country v roku 1994 ukázal, ako úžasne môže plošinovka vyzerať, a Tropical Freeze o dve dekády neskôr demonštroval, ako dokonale sa môže hrať, Donkey Kong Bananza nám teraz naopak ukazuje, aký živý, tvárny a interaktívny môže byť jej svet. Úspešne nesie ťažké bremeno legendárneho odkazu a s gráciou ho posúva do novej éry. Nie je to len ďalší diel v sérii ale je to manifest toho, kam až môže žáner plošinoviek zájsť, ak sa nebojí zmeniť zaužívané pravidlá.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti ConQuest entertainment a.s.
