Nachádzame sa v ére, ktorú možno pokojne nazvať zlatým vekom e-športu, čo sa logicky zrkadlí aj na ponuke počítačového hardvéru. Špeciálne, čo sa ovládačov týka, už to dávno nie sú plastové obete Street Fighter maratónov, z ktorých sa sypali súčiastky a analógy sa vydrali skôr, než si stihol spraviť stredne náročné kombo. Dnes z nich firmy robia priam sofistikované náradie, ktoré dokáže ušetriť milisekundy a posunúť skúsenosti hráča na profesionálnu úroveň. Jednou z renomovaných spoločností, ktoré sa v produkcii gamepadov rok čo rok derú na špičku, je rozhodne aj Razer. Ten nám do redakcie zaslal zaujímavý káblový ovládač s veľavravným názvom Wolverine V3 Tournament Edition, ktorý si podľa popisu dáva za úlohu poskytnúť najmodernejšie technológie za rozumný peniaz. Otázkou je, či ide reálne o svätý grál medzi káblovými ovládačmi, alebo len o ďalšie marketingom vycibrené lákadlo, ktoré sa spolieha na známe zelené logo. V nasledujúcich riadkoch sa vám pokúsim dať jasnú odpoveď, nielen na túto otázku.
Prvé generácie ovládačov Wolverine pôsobili robustne, ba až neohrabane a až tá tretia priniesla výrazný obrat smerom k všeobecne akceptovateľnej dizajnovej linke. Tá má bližšie k štandardu od Microsoftu a preto Wolverine V3 TE jasne pripomína klasický Xbox Series ovládač, ktorý si so sebou nesie niekoľko jemných Razer úprav. Telo má menšie a kompaktnejšie, čo ho posúva bližšie k univerzálnej ergonómii, no zároveň vytvára potenciálny problém pre istú časť konzumentov. Hráči s menšími až stredne veľkými rukami si prídu na svoje, keďže všetky tlačidlá sú doslova na dosah prsta a ovládač v ich dlaniach pôsobí celkovo prirodzene. Naopak, majitelia „medvedích láb“, môžu po dlhšej interakcii cítiť stiesnenosť a napätie v dlaniach, keďže kratšie, ostrejšie zahnuté gripy menia spôsob úchopu a pri dlhých maratónoch zvyšujú riziko rýchlejšej únavy. Dizajn ako taký pritom ostáva agresívny, no funkčný. Máme tu matný povrch, ktorý pôsobí čisto a odoláva odtlačkom, nechýba ani logo zladené s tvarom plastového šasi a, čo ma prekvapilo, Razer v tomto prípade kompletne vynechal akúkoľvek RGB parádu.
Najväčšiu diskusiu však tradične nerozprúdi tvar, ale materiál. Výrobca sa pri tomto modeli rozhodol pre textúrovaný tvrdý plast bez pogumovania, čo je krok, ktorý už na začiatku rozdelí fanúšikov na dva tábory. Z pohľadu dlhodobej životnosti, ide o rozumné riešenie, keďže guma časom degraduje, odlepuje sa a pri intenzívnom používaní sa mení na lepkavú, nepríjemnú vrstvu – dokonca aj komunitou všeobecne milovaný Xbox Elite sa vám v tomto smere začne po pár rokoch doslova rozpadať v rukách. Naproti tomu, tvrdý plast pôsobí aj po rokoch takmer rovnako, ako v deň, keď ho vyberiete z krabice. Komfort je však druhá strana mince. V špecifických a vypätých herných momentoch sa dlane prirodzene spotia a plast vtedy stráca priľnavosť rýchlejšie, než kvalitne pogumované povrchy. Výsledkom sú drobné posuny, ktoré hráča nútia viac tlačiť dlaňou, čo pri dlhšej hre logicky spôsobuje únavu. K tomu sa pridáva aj rozloženie ovládacích prvkov. To síce ostáva verné asymetrickým Xbox štandardom, no prináša aj niekoľko špecifických riešení. Pre hráčov preferujúcich takzvaný claw úchop sú spínače M1 a M2 na hornej hrane takmer ideálne, no pri klasickom držaní sú ťažšie dosiahnuteľné. Zadné pádla sú síce integrované a v istom smere nezničiteľné, ale ich horizontálne rozloženie a vzdialenosť, najmä vnútorného páru, si bude pýtať čas na zžitie a preprogramovanie svalovej pamäte. Razer sa v tomto prípade pustil do experimentovania a jeho riešenia sú síce zaujímavé, no nie bez kompromisov.
Poďme sa teraz pozrieť na samotné tlačidlá. Pri nich Razer krásne využil svoje bohaté skúsenosti z myší. Tradičné membrány totižto nahradil mechanickými spínačmi s krátkou aktivačnou dráhou a ostrým kliknutím, ktoré pripomína skôr tlačidlo na myši než bežný herný ovládač. Dráha je skrátená na minimum a vstup sa odošle prakticky okamžite po dotyku, pričom každé stlačenie sprevádza jasná hmatová aj zvuková odozva. V tichej izbe môže toto kliknutie pôsobiť rušivo, avšak, čo sa týka pocitu z interakcie, tak ten je skutočne jedinečný. Rovnakú filozofiu výrobca uplatnil pri D-Pade, ktorý prešiel zásadnou premenou na osemsmerový plávajúci disk. Je navrhnutý tak, aby vyhovoval hráčom bojových hier, kde prechody medzi smermi zostávajú plynulé, diagonály presné a komplexné pohyby typu hadouken sa vykonávajú ľahko a intuitívne. Oproti tuhému krížu na Xbox ovládači alebo uhladenému tanieru na už spomínanom Elite Series 2 pôsobí z môjho pohľadu riešenie od Razeru istejšie, hoci si vyžaduje trochu cviku na nájdenie správneho stredu. Všetko pod povrchom navyše opäť kliká na rovnakých mikrospínačoch ako akčné tlačidlá, takže aj D-Pad pôsobí konzistentne a mechanicky presne.
Nemenej dôležitú úlohu tu zohrávajú analógové páčky s Hall Effect senzormi, ktoré sú dlhodobo považované za liek na nekonečný problém takzvaného driftu - majitelia pôvodného Switchu dobre vedia o čom je reč. Keďže senzory pracujú s magnetickým poľom a nie fyzickým trením, páčky sa prakticky neopotrebúvajú, a keďže Razer dokonca používa citlivejšiu TMR technológiu s vysokým rozlíšením pohybu, práve tieto páčky sa osobne nebojím označiť za absolútny vrchol. Implementácia ako taká však nie je bez chyby. Z výroby je nastavená výrazná vonkajšia mŕtva zóna, ktorá spôsobuje, že ovládač nahlási maximálnu výchylku skôr, než páčka fyzicky narazí na kraj. Pri bežnom hraní si to možno nevšimnete a nebude vám to vadiť, ale v hrách, kde mierenie vyžaduje jemné dávkovanie na hraniciach mikro pohybu, to môže pôsobiť, akoby páčka zrýchľovala príliš prudko. Túto funkciu navyše nie je možné zmeniť, pretože vonkajšia mŕtva zóna je daná firmvérom. Tournament Edition ponúka výmenu klobúčikov páčok, čo pri zariadení s turnajovými ambíciami asi nikoho neprekvapí, každopádne systém s akým výrobca túto modulárnosť spracoval, sa mi osobne nezdá ako dostatočne prémiový. V balení nájdete dva náhradné klobúčiky, s tým, že jeden je vyvýšený. Čo sa týka zadných spínačov, tak tu sa rozprávame o technológii HyperTrigger, vďaka ktorej viete mechanicky prepínať medzi plnohodnotným analógovým režimom s plynulou dráhou a ultra krátkym klikacím modusom ideálnym pre strieľačky. V praxi to znamená, že jedným preklopením malého prepínača zmeníte spúšť z jemného plynového pedálu na rýchly digitálny switch, čo pôsobí rovnako prirodzene ako výstrel z myši. Opäť platí, že tu Razer síce „neobjavuje Ameriku“, ale kvalita toho, ako to robí, je na dostatočnej úrovni.
Na margo čriev a výkonu je v prvom rade nutné spomenúť 8 000 Hz polling rate. Ten v rámci PC dokáže skutočne dramaticky skresať latenciu, pričom reakcie tlačidiel patria medzi najrýchlejšie, aké dnes herné ovládače ponúkajú. Problém je, že medzi 1 000 Hz a 8 000 Hz je rozdiel pre ľudské vnímanie prakticky nepostrehnuteľný a pre väčšinu hráčov nemá reálny dopad na výkon – samozrejme, za predpokladu, že ho nekúpite len preto, aby ste s ním brázdili profesionálne pódiá elektronických športovísk. Na Xbox konzolách je celý koncept navyše úplne irelevantný, keďže tie striktne limitujú polling rate na pevne danú úroveň, ktorú žiadny ovládač na svete nedokáže prekročiť. V konečnom dôsledku tak 8K pôsobí skôr ako technická kuriozita pre nadšencov a pár čistokrvných e-športovcov. Navyše, zvýšená frekvencia môže zaťažiť slabšie PC zostavy, takže prínos sa môže v niektorých prípadoch dokonca otočiť proti hráčovi. Apropo, prečo spomínam práve Xbox? Okrem počítačov je totižto testovaný ovládač kompatibilný práve so Series X/S strojmi, ale ako píšem, v istom limitovanom režime. Razer Wolverine V3 Tournament Edition je striktne káblovým ovládačom. Káblové pripojenie síce zaručuje stabilný signál a minimálnu latenciu, no ani tu nie je situácia úplne bezproblémová. Ovládač využíva zapustený USB-C port so špecifickým tvarom, do ktorého len tak nenatlačíte kabeláž tretích strán (našťastie, v balení nájdete dostatočne dlhú pletenú kabeláž značky Razer). Rovnako audio výstup, realizovaný cez 3,5 mm jack, je síce funkčný, ale chýbajú mu dedikované hardvérové ovládacie prvky či pokročilejšie spracovanie zvuku, aké ponúka časť konkurencie (v tomto špecifickom prípade napríklad ROG).
Hardvér je vždy iba tak dobrý, ako softvér, ktorý ho podporuje a u Razeru je to už roky slabé miesto, ktoré sa pri Wolverine V3 TE opäť pripomína. Ovládač síce stojí na robustných technológiách, no spolieha sa na aplikáciu Controller Setup, ktorá síce pôsobí na prvý pohľad moderne, no v praxi je jej rozsah prekvapivo obmedzený. Viete tu síce premapovať šesť doplnkových tlačidiel, upraviť citlivosť analógov, či zosilniť vibrácie, ale akonáhle chcete zasiahnuť do základných tlačidiel ako ABXY či D-Pad, narazíte na múr. Softvér jednoducho odmieta dovoliť úplnú voľnosť, akú ponúka napríklad systém Xbox Elite ovládačov, a chýba tu aj pokročilejšia logika typu „Shift layer“, ktorá by dovolila vytvárať alternatívne profily na jedno stlačenie. To je pre zariadenie s turnajovou ambíciou citeľná slabina a pôsobí to, akoby Razer nechal polovicu potenciálu zamknutú za vlastnými softvérovými obmedzeniami.
Najväčším problémom však nie je to, čo softvér nedokáže, ale ako nespoľahlivo funguje to, čo dokáže. Pri práci s aplikáciou som si opakovane všímal rôzne neduhy, od strácajúcich sa profilov po aktualizáciách, cez občasné zamŕzanie pri ukladaní zmien, až po chvíle, keď sa celé nastavenie tvárilo, akoby som práve skúšal hackovať ruský satelit v 90. rokoch. Proces firmvérových aktualizácií je navyše drobná lotéria a niekedy prebehne hladko, inokedy vie ovládač uvrhnúť do stavu, z ktorého ho dostanete iba zdĺhavým manuálnym resetom. Opäť raz sa budem opakovať, ale pri produkte, ktorý sa tvári ako nástroj pre profesionálnu scénu, je takáto nepredvídateľnosť frustrujúca
V závere recenzie nemôžem opomenúť priame porovnanie s konkurenciou, pohybujúcou sa v cenovej relácii od 110 až po 200 eur. V súboji s Victrix Gambitom sa ukazuje, že hoci Gambit si dlho držal povesť najrýchlejšieho ovládača, Razer ho v tomto smere dorovnáva a neraz prekonáva stabilitou odozvy. Zároveň pôsobí pevnejšie, robustnejšie a jeho Hall Effect páčky sú z hľadiska životnosti úplne inde než klasické potenciometre v Gambite, ktorý síce ponúka lepšie audio a cenovku, no v rámci komplexnosti pôsobí menej kvalitne. V porovnaní s Xbox Elite Series 2 Core naráža Wolverine na argument bezdrôtového pohodlia a prémiového spracovania, ktoré Elite jednoznačne ponúka, no na druhej strane trpí známymi problémami s bumpermi a driftom, pričom Razer s mechanickými spínačmi a Hall senzormi pôsobí spoľahlivejšie a výkonovo je na PC násobne rýchlejší. Victrix Pro BFG naproti tomu ponúka úroveň modularity, ktorú Razer vôbec nemá a to od výmeny rozloženia páčok až po alternatívny D-Pad. Aby som však bol férový, tak je aj citeľne drahší a koncepčne zameraný na iného zákazníka. V priamom porovnaní tak Wolverine V3 TE vychádza ako ovládač, ktorý nevsádza na luxus či variabilitu, ale na rýchlosť, presnosť a dlhodobú odolnosť.
Razer Wolverine V3 Tournament Edition je ovládač prinášajúci špičkové technológie a mimoriadnu presnosť, no zároveň trpí kompromismi v ergonómii, výbave aj softvéri. Ak hráte kompetitívne a záleží vám najmä na reakciách a odolnosti, je to rozumná voľba za prijateľnú cenu. Ak hľadáte čisto prémiový pocit, pohodlie a univerzálnosť a je vám jedno, koľko to bude stáť, medzi uvedenou konkurenciou nájdete predsa len vhodnejšieho kandidáta.
Za poskytnutí produktu na recenzi děkujeme společnosti Razer
