Dnes sa pri prémiových produktoch čoraz častejšie stretávam s tým, že veľké slová o revolúcii zakrývajú len opatrný facelift. Pri novej verzii gamepadu ROG Raikiri sa tentoraz rozhodne nedá hovoriť len o nejakých kozmetických zmenách. Upgrade prináša citeľne prepracovanú ergonómiu inšpirovanú skúsenosťami z vývoja PC handheldu ROG Ally X, presnejšie TMR analógové páčky, mechanické mikrospínače na kľúčových tlačidlách, prepínateľné režimy spúští a veľmi solídne riešenú konektivitu s dokovacím stojanom. Inak povedané, tu sa nepredáva len dizajn a marketing, ale aj lepší pocit z hrania. Ak vás zaujíma viac a momentálne uvažujete o kúpe „ultimátneho náradia“ pre svoju Xbox konzolu alebo stolný či prenosný počítač, nájdite si pár minút a prelúskajte sa mojím názorom na uvedenú novinku.
Prvá vec, ktorú som si po chytení tejto novinky do ruky všimol, bol komfort. Raikiri II nepôsobí prehnane futuristicky ani sa nesnaží zaujať za každú cenu tvarmi, ktoré síce na obrázkoch vyzerajú drsne, no po dvoch hodinách hrania začnete cítiť zápästia viac, než by ste chceli. Ovládač sedí v rukách prirodzene, je ľahší než robustnejšie prémiové alternatívy a práve v tomto sa podľa mňa najvýraznejšie odlišuje od Xbox Elite 2. Neberte to z mojej strany ako nejaký hate (nenávisť). Elite 2 je stále výborný kus hardvéru, ale jeho vyššia hmotnosť a celkovo masívnejší charakter vám počas dlhších session pripomenú, že držíte niečo ťažšie. Niekto to miluje, pretože to pôsobí luxusne a stabilne, no ja osobne pri dlhšom hraní oceňujem nižšiu váhu a menšiu únavu rúk. Mám to podobne aj s myšami.
Dobre som sa cítil aj pri Kingdom Come Deliverance II, ku ktorému sa stále vraciam. Nejde o hru na dvadsať minút. Sú tu dlhé presuny, jemné korekcie kamery, súboje, inventár, jazda na splašenom koni a veľa situácií, pri ktorých máte ovládač v rukách na celé hodiny. A práve pri tomto scenári mi Raikiri II prišiel praktickejší. Elite 2 je stále komfortný gamepad, no Raikiri II je pri dlhom večernom hraní menej únavný.
Veľký rozdiel robia aj samotné analógové páčky. ASUS tu stavil na TMR senzory, teda modernejšie magnetické riešenie, ktoré prináša vyššiu presnosť a zároveň lepšiu odolnosť voči driftu než klasické potenciometre. A práve toto je oblasť, kde mi Raikiri II príde technicky progresívnejší než spomínaná konkurencia. Pri hraní KCD II som si kvalitu analógov všímal hlavne pri jemnom pohybe kamery a drobných korekciách smeru, teda v momentoch, keď hra od vás nechce hektické trhanie páčkou, ale presnú a pokojnú prácu palca. Raikiri II v takýchto situáciách pôsobil veľmi čisto a bez zbytočnej nervozity. Ešte viac to vyniklo pri Death Stranding 2, kde neustále korigovanie smeru, pohyb v teréne a udržiavanie stability výrazne ukážu kvalitu používaného gamepadu. Páčky mali plynulý chod, reagovali presne aj na malé odchýlky a celé ovládanie pôsobilo prirodzenejšie. Xbox Elite 2 má stále výborný mechanický pocit a jeho plusom zostáva nastaviteľná tuhosť páčok, no ak sa na to pozriem čisto cez presnosť a perspektívu dlhodobej životnosti, Raikiri II na mňa pôsobí ako modernejšie riešenie, samozrejme ide o novší kus HW, takže je to logické.
Rovnako dôležité sú tlačidlá. Výrobca do plastového tela vložil mikrospínače pod ABXY, D‑pad, bumpre aj všetky štyri zadné tlačidlá, takže odozva je kratšia, jasnejšia a citeľne presnejšia než pri klasických membránach. Nie je to mäkké gumové stláčanie, ale rýchly a presný klik s okamžitým zopnutím – mnoho PC efektu. V praxi to znamená istejší pocit pri boji a rýchlu reakciu aj pri spamovaní. V KCD II to bolo cítiť najmä v súbojoch, pri Death Stranding 2 zas pri bežných interakciách, kde som mal z každého stlačenia lepší a čitateľnejší pocit. Výhodou je aj samotná výbava. Klasickú Xboxovú zostavu tu dopĺňajú štyri zadné programovateľné tlačidlá a dve extra horné skratky, takže možností na vlastné rozloženie ovládania je tu viac než dosť.
Na zadnej strane samozrejme nemôžu chýbať spúšte s prepínateľným režimom. V jednom nastavení máte klasicky dlhší analógový chod, v druhom ich mechanicky skrátite a reakcia je oveľa priamejšia. Pri hrách, kde chcete jemnejšiu kontrolu je dlhší chod zmysluplnejší. Pri rýchlejších akčných pasážach má naopak kratší režim výhodu, pretože reakcia je svižnejšia. K tomu treba pridať aj solídnu haptiku a vibrácie. V Death Stranding 2 vibračná odozva pekne podčiarkovala pohyb v teréne a kontakt s prostredím, v KCD II zas pomáhala tomu, aby súboje a tvrdšie interakcie nepôsobili plocho. Samozrejme, využitie vibrovania si už viete domyslieť aj v súvislosti s inými hrami než s tými, na ktorých som Raikiri testoval.
Čo sa týka konektivity, ovládač podporuje 2,4 GHz prijímač, Bluetooth aj kábel cez USB-C, pričom na PC dokáže cez prijímač alebo kábel fungovať až s 1 000 Hz polling rate. V praxi som nemal pocit, že by ma spojenie niekedy brzdilo. Ovládač som bez problémov dokázal spárovať cez dongle s PC, laptopom a Xbox Ally X handheldom. Veľmi dobre je vyriešený aj dock. Neslúži len ako stojan, ale aj ako miesto pre prijímač, čo oceníte najmä pri desktopoch schovaných pod stolom. Takto máte dongle bližšie k rukám, spojenie je čistejšie a celé riešenie praktickejšie. Prítomná je aj interná pamäť profilov, takže po nastavení si ovládač zapamätá ako ho chcete používať. A na zadnej spodnej strane sa nachádza malá zásuvka určená pre rovnako malý USB-C dongle alias spomínaný 2,4 GHz prijímač.
Zásadnou zmenou prešlo aj softvérové zázemie. Raikiri II sa dá detailne nastavovať bez toho, aby ste museli mať neustále spustený ťažkopádny balík RAM žrúta na pozadí. Cez softvér si viete vytvoriť viac profilov, premapovať zadné tlačidlá, upraviť dead zóny, citlivosť páčok, správanie spúští, intenzitu vibrácií aj režimy RGB. Môžete meniť aj reakčnú krivku analógov, čas uspania či upozornenie na slabú batériu. Praktické je, že časť úprav sa dá robiť aj priamo bez zdĺhavého prehrabávania sa v menu, čo sa pri skúšaní rôznych herných štýlov hodí viac, než by sa zdalo.
Samostatnú zmienku si zaslúži práve RGB podsvietenie. Nie je tu na to, aby z gamepadu robilo diskotéku, ale aby jemne podporilo jeho prémiový charakter. Podsvietené sú bočné zóny aj centrálne logo a v softvéri si viete upraviť farbu, jas aj režim. Má to aj praktickú rovinu, pretože podsvietenie vie signalizovať stav párovania či slabšiu batériu. Práve pri batérii sa patrí spomenúť, že výrobca udáva výdrž až 50 hodín v 2,4 GHz režime pri vypnutom RGB, vibráciách a audiu. So zapnutými efektmi ide, pochopiteľne, výdrž dole, ale aj tak nejde o ovládač, ktorý by ste museli neustále naháňať po nabíjačke. Mne sa pri meraní podarilo bez pár desiatok minút dosiahnuť výrobcom udávanú hranicu.
V balení nájdete už spomínaný dock, prijímač, kábel, náhradné vyššie klobúčiky na páčky aj pevné ochranné puzdro. Pritom nejde o obyčajnú prenosnú schránku so zipsom. ASUS ho navrhol tak, aby sa ovládač dal nabíjať aj vtedy, keď je zatvorený vo vnútri, čo je malý, ale veľmi praktický detail. Jednoducho ho po hraní odložíte, pripojíte kábel a ráno je pripravený bez toho, aby sa vám povaľoval po stole. Navyše, do puzdra viete vložiť aj dock a cez otvor v zadnej časti následne pretiahnuť USB-C kábel, takže ovládač sa nabíja aj počas uloženia.
Moje výhrady sa sústredili skôr na detaily. Dve horné, doplnkové tlačidlá dávajú mimo natívneho ROG prostredia podľa mňa menší zmysel, než by som pri tejto cene čakal, a škoda je aj integrovanej batérie, ktorú v prípade rapídnej degradácie kapacity nebudete môcť ľahko vymeniť. Keďže páčky aj tlačidlá sú stavané na dlhú životnosť, práve akumulátor môže byť časom ten komponent, ktorý zostarne ako prvý. A to je pri takto drahom produkte jednoducho škoda.
Za poskytnutie produktu na recenzi ďakujeme spoločnosti Asus
