Pri niektorých hrách mám už po pár minútach pocit, že presne viem, čo ma čaká. Ďalší bezpečný produkt, ktorý sa bojí vlastného tieňa a kreativity sa dotýka asi tak opatrne, ako účtovník rizikového kapitálu. Projekt Aether and Iron však od začiatku pôsobí inak. Je to hra s jasnou autorskou víziou, silnou atmosférou a svetom, ktorý si vás dokáže omotať okolo prsta skôr, než sa poriadne zorientujete v menu. O to viac zamrzí, že rovnako rýchlo narazíte aj na jej slabšie miesta. Toto totiž nie je uhladený blockbuster pre každého, ale ambiciózny, výnimočný a miestami dosť tvrdohlavý projekt.
Najväčšou devízou hry je bez debaty jej svet. Alternatívne tridsiate roky, objav látky s antigravitačnými vlastnosťami a New York vznášajúci sa v oblakoch znejú samy osebe výborne, no dôležité je, že autori pri tom neskončili len pri peknom nápade. Levitujúce mesto tu nie je atrakcia do vitríny, ale funkčná metafora spoločnosti, v ktorej elity doslova žijú nad všetkými ostatnými. Bohatí sa kúpu v neónoch a luxuse, spodné vrstvy prežívajú v špine, smogu a permanentnom pocite, že ich niekto práve ide ošklbať alebo zastreliť. Hra tak od prvých chvíľ veľmi presne komunikuje svoje témy, teda moc, korupciu, sociálne rozdiely a morálny rozklad. Nie je to len štýlová kulisa, ale svet, ktorý má ideový základ a vie ho predať.
Rovnako presvedčivo funguje aj audiovizuálne spracovanie. Ručne kreslená grafika dáva celej scéne vlastnú tvár a v dobe, keď si množstvo titulov z diaľky pletiete ako lacné jogurty v regáli supermarketu, je toto celkom osviežujúce. Art Deco estetika, noirové tiene, výrazné kontrasty medzi bohatými štvrťami a špinavým podsvetím, to všetko pôsobí premyslene a kompaktne. Nie je to len otázka štýlu, ale aj remesla. Zvuková stránka ide s obrazom ruka v ruke, od ruchov mesta cez levitujúce motory až po melancholický jazz, ktorý celej tejto morálne prehnitej nebeskej metropole dodáva správnu pachuť. Aether and Iron prosto vie vytvoriť atmosféru tak hustú, že by sa dala krájať.
Ešte vyššie však dielo mieri v rámci prezentácie príbehu. Práve tu je hra najsilnejšia a práve tu necháva veľkú časť konkurencie za sebou. Hlavná hrdinka Gia nepôsobí ako figurína, ktorú len posúvate z dialógu do dialógu, ale ako postava s vlastnou minulosťou, motiváciami a chybami. Mesto je plné výrazných charakterov a rozhovory majú úroveň, ktorú v dnešných hrách stále nemožno brať ako samozrejmosť. Zaujímavé je, že samotná kostra hlavného príbehu nie je nijako šokujúco originálna. Pracuje s dobre známymi noirovými archetypmi, so skorumpovanými mocnými, cynickými vyšetrovateľmi aj špinou podsvetia. Lenže autori tie motívy nepoužívajú z núdze, ale dostatočne premyslene a vedome. Výsledkom je výprava, ktorá nie je prevratná v tom, čo hovorí, ale v tom, ako dobre to hovorí.
Veľmi dobre funguje aj prepojenie dialógov s hernými systémami. Rozhodnutia a odpovede často závisia od hodov založených na schopnostiach hlavnej postavy, konkrétne na dravosti, inteligencii a odvahe. Na papieri nič revolučné, lenže Aether and Iron chápe jednu dôležitú vec. Zlyhanie nemusí byť automaticky trest. V mnohých situáciách vás neúspech neodstaví na vedľajšiu koľaj, ale naopak vám otvorí nové možnosti, často zvláštnejšie, niekedy vtipnejšie a občas aj lepšie zapamätateľné než ideálny výsledok. To je presne ten typ dizajnu, ktorý rešpektuje váš čas a zároveň vás nenúti ukladať si save každých tridsať sekúnd ako paranoika. Hra vás jednoducho odmeňuje za samotné hranie, nie len za perfektný výkon.
Keď príde na hrateľnosť mimo rozhovorov, koncept balansuje medzi príbehovým titulom a taktickým RPG. V praxi má bližšie k textovo a naratívne orientovanému zážitku, ktorý občas preruší ťahový súboj. Nie každému to sadne, ale ak patríte k hráčom, ktorí majú radšej silné príbehové pozadie než neustálu akciu, toto tempo vám pravdepodobne vyhovovať bude. Pešie boje sú pritom vydarené. Odohrávajú sa na mriežkových mapách, pracujú s krytím, pozíciou a synergiou schopností jednotlivých členov partie - prosto archaické TBS. Nie je to samoúčelná výplň, ale mechanika, ktorá vie byť taktická, zábavná a v správnych momentoch aj napínavá. Navyše funguje v spojení s postavami, na ktorých vám začne záležať aj mimo bojiska, čo je pri tomto type zábavy veľmi dôležité.
Horšie je to pri vozidlách, ktoré marketing pred vydaním tlačil do popredia až podozrivo sebavedomo. Myšlienka vlastného vznášadla, jeho úprav, zbraňových systémov a rôznych prístupov k jazde či boju znie výborne. V garáži môžete riešiť pancierovanie, zbrane, dymové clony či pašerácke úpravy a na papieri to celé vyzerá ako mechanika, ktorá mohla hru odlíšiť od zvyšku žánru. V realite však motorizované súboje nedosahujú kvalitu spomínaných peších súbojov. Chýba im podobná hĺbka, presnosť aj elegancia, takže často pôsobia skôr ako zaujímavý nápad, ktorý nie je dokončený. Nie je to katastrofa, ale je to premárnený potenciál, a to dosť výrazný.
Ďalšou vecou, ktorú je dobré si ujasniť vopred, je štruktúra sveta. Aether and Iron vie vyzerať ako veľké, dýchajúce mesto pripravené na slobodný prieskum, lenže v skutočnosti je oveľa lineárnejší, než by ste možno čakali. Presuny medzi lokáciami sú obmedzené a hra vás väčšinu času vedie pomerne pevne za ruku. Pre niekoho to bude výhoda, pretože tempo príbehu netrpí zbytočným blúdením a celok preto pôsobí sústredenejšie. Ak však od podobného titulu očakávate otvorenejší priestor na experimentovanie a objavovanie, môžete naraziť na sklamanie. Táto hra nie je sandbox, nech sa jej kulisy v tomto smere snažia tváriť akokoľvek presvedčivo.
A potom je tu technický stav, teda oblasť, v ktorej si Aether and Iron sám podkopáva nohy. Hra pri vydaní trpela množstvom chýb, neduhov a najmä veľmi nešťastne navrhnutým rozhraním. Ovládanie menu je miestami ťažkopádne, klikacie plochy nepôsobia spoľahlivo a v garáži, kde potrebujete presnosť a rýchlosť, to vie byť vyslovene otravné. Najväčší problém však predstavuje systém ukladania a načítavania pozícií, ktorý je navrhnutý spôsobom, pri ktorom sa človek necíti komfortne ani vtedy, keď len chce urobiť obyčajný save. Ak hra s takto silným príbehom núti hráča bojovať s elementárnymi funkciami programu samotného, je to problém, ktorý sa nedá len tak zamiesť pod koberec. Áno, autori chyby postupne opravujú, ale pri záverečnom hodnotení to musím zohľadniť.
Práve preto je Aether and Iron taká zaujímavá, ale aj komplikovaná hra na jasné odporúčanie. Na jednej strane ponúka fantastický svet, výborné dialógy, silnú atmosféru, nadštandardné herecké výkony v rámci dabingu a veľmi slušné taktické súboje. Na druhej strane ju brzdí technická neotesanosť, slabšie vozidlové sekcie a dizajn sveta, ktorý môže pôsobiť otvorenejšie, než v skutočnosti je. Ak chcete uhladený a bezproblémový produkt, ktorý vás nechá voľne blúdiť po mape a nikdy vás nerozčúli svojím rozhraním, radšej buďte opatrní. Ak však hľadáte temný, dospelý, výborne napísaný príbeh s výnimočnou atmosférou a ste ochotní tolerovať istú mieru nedokonalosti, Aether and Iron vám má čo ponúknuť. V konečnom dôsledku je to nedokonalá hra s výnimočným jadrom. Miestami pôsobí, akoby jej niekto tesne pred cieľom odskrutkoval pár dôležitých súčiastok, ale aj tak si dokáže udržať charizmu, akú mnohé technicky dokonalejšie tituly nikdy nemajú.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Seismic Squirrel
