Cthulhu: The Cosmic Abyss patrí medzi tie horory, ktoré sa nesnažia zaujať tým, že vám každých desať minút vyhodia na obrazovku príšeru, zapískajú husle a čakajú, že odpadnete od úžasu. Spoločnosť Big Bad Wolf na to ide výrazne decentnejšie. Namiesto ďalšej výpravy do ošúchaných kulís dvadsiatych rokov minulého storočia nás hra posiela do roku 2053, kde sa ľudstvo po environmentálnom kolapse a vyčerpaní povrchových zdrojov začína hrabať tam, kde sa podľa všetkého hrabať nikdy nemalo.
Základná premisa za mňa funguje veľmi dobre. Korporácie v honbe za ďalšími surovinami narušia niečo, čo malo ostať pochované v hlbinách, a na scénu prichádza Noah Williams, okultný vyšetrovateľ pracujúci pre organizáciu Ancile. Jeho úlohou je preveriť stratu kontaktu s podmorskou ťažobnou stanicou, lenže ako to už pri Lovecraftovi býva, problém nie je v pokazenej anténe. V hĺbke na vás čaká niečo oveľa staršie, nepochopiteľnejšie a hlavne krvilačnejšie.
Najväčšou devízou je už samotné rozhodnutie odstrihnúť sa od tradičnej akčnej šablóny. Noah nemá zbrane, nemá krycí systém, nemá možnosť vyriešiť problém niekoľkými ranami do hlavy. Všetko stojí na pozorovaní, dedukcii, skúmaní prostredia a schopnosti dávať si dohromady veci, ktoré na prvý pohľad vôbec nedávajú zmysel. Práve tu je najviac cítiť rukopis Big Bad Wolf. Štúdio už v minulosti ukázalo, že ho viac než čistá akcia zaujíma kombinácia dialógov, rozhodnutí a vyšetrovacích mechaník. Cthulhu: The Cosmic Abyss je v tomto smere logickým posunom. Menej slovných súbojov, viac čistej investigatívy.
Úvodné pasáže na povrchu slúžia skôr ako expozícia a nenásilný tutoriál. Skutočný charakter titulu sa začne ukazovať až po zostupe do hlbín. Vtedy sa lineárnejšia štruktúra uvoľní a hráč dostane citeľne viac priestoru skúmať, vracať sa, prepájať indície a riešiť jednotlivé problémy vo vlastnom poradí. Prostredia sa postupne menia od technických častí stanice cez zatopené, takmer močaristé lokácie až po ruiny R’lyeh, kde už architektúra prestáva rešpektovať čokoľvek, čo by zdravý človek označil za normálne. A práve tento prechod od relatívne známeho k úplne cudziemu patrí medzi najlepšie zvládnuté stránky tohto projektu.
Jadrom hrateľnosti je systém zvaný Palác mysle, v hre označovaný aj ako The Vault. Nejde len o krajšie spravený denník, do ktorého sa automaticky ukladajú stopy. Hráč tu musí aktívne pracovať s indíciami, dokumentmi, pozorovaniami a hypotézami. Jednotlivé kúsky informácií presúva, spája a skúša medzi nimi nájsť logické väzby. Keď do seba správne zapadnú, hra potvrdí dedukciu a posunie vyšetrovanie ďalej. V najlepších momentoch je to výborný pocit. Nie preto, že vám tu bolo niečo veľkolisto naservírované, ale preto, že ste si k riešeniu museli reálne dôjsť sami.
S tým však prichádza aj druhá strana mince. Cthulhu: The Cosmic Abyss vie byť v tomto smere nekompromisná až nepríjemná. Ak v tmavom prostredí prehliadnete jeden drobný detail, skrytý symbol, dokument alebo mechanický prvok, celé vyšetrovanie sa môže zaseknúť a to na hodiny. Namiesto uspokojivej dedukcie potom prichádza opakované prechádzanie už navštívených miestností a hľadanie toho jedného bodu, ktorý vám unikol. Hra síce nechce hráča vodiť za ruku, čo oceňujem, ale občas si túto tvrdohlavosť zamieňa s únavnou neprehľadnosťou. Niektoré hádanky sú výborné, iné pôsobia, akoby sa vývojári až príliš zamilovali do vlastnej zložitosti.
Dôležitou súčasťou vyšetrovania je umelá inteligencia Key, implantovaná priamo v Noahovej mysli. Funguje ako analytická kotva kontrastujúca s rastúcim psychickým rozkladom hlavnej postavy. Keď sa Noahovi začína lámať realita pod nohami (je to logický a očakývaný naratív), Key ostáva chladná, vecná a takmer nepríjemne presná. Mechanicky sa najviac prejavuje cez sonarový systém. Po identifikovaní určitého materiálu alebo vzoru môžete pomocou sonaru prehľadávať okolie a hľadať podobné prvky v priestore. Na papieri ide o veľmi dobrý nápad a v niektorých pasážach skutočne funguje výborne. Pomáha vám čítať prostredie a vnímať ho nie ako kulisu, ale ako súčasť skladačky.
Problém je, že sonar sa časom mení na ďalší detektívny režim, ktorý máte nutkanie zapínať všade a stále. Namiesto toho, aby ste sa kochali výborne navrhnutými priestormi a nechali na seba pôsobiť atmosféru, často len meníte frekvencie a skenujete každú stenu, pretože sa bojíte, že vám unikne niečo zásadné a vi začnete blúdiť hore dole. Niektoré sonarové hádanky navyše vyžadujú až zbytočne presný uhol alebo načasovanie, čo z inak inteligentnej mechaniky robí zdroj frustrácie. K tomu sa pridáva energia pre analytické schopnosti, ktorú dopĺňate zbieraním húb v prostredí. Dá sa to akceptovať, ale úprimne, projekt by bez tohto drobného manažmentu nestratil nič podstatné, ba naopak.
Zaujímavo je spracovaný systém mentálnej korupcie. Cosmic Abyss pracuje s veľmi lovecraftovskou myšlienkou, že poznanie nie je odmena, ale riziko. Čím viac Noah chápe, tým viac sa otvára vplyvu niečoho, čo ľudská myseľ jednoducho nie je stavaná spracovať. Tento koncept pritom nezostáva len v rovine príbehového pozadia. Systém ho premieta do rozhodnutí, riešení hádaniek a vetvenia príbehu. Často máte na výber medzi jednoduchšou cestou, ktorá vás posunie rýchlo ďalej, ale zároveň prehĺbi korupciu, a zložitejším riešením, ktoré si vyžaduje viac práce, no udrží Noaha o niečo pevnejšie pri zmysloch. Vďaka tomu majú rozhodnutia váhu a opätovné hranie dáva zmysel.
Atmosféra je bez debaty najsilnejšou stránkou hry. Big Bad Wolf sa nespoliehajú na lacné lakačky, ale na pomalé budovanie nepokoja. Celé to vie pracovať so svetlom, priestorom, tichom aj zvukom. Podvodné stanice pôsobia stiesnene, kovové chodby sa nepríjemne ozývajú, vzdialené ruchy naznačujú, že niečo je za stenou, pod vami alebo možno len vo vašej hlave. Unreal Engine 5 tu dokáže vyčarovať skutočne pôsobivé momenty a najmä v ruinách R’lyeh sa darí vytvárať pocit, že sa pozeráte na architektúru, ktorá nevznikla pre človeka.
Veľmi dobrý je aj zvuk. Soundtrack sa nemotorne netlačí do popredia, skôr sa plazí pod povrchom a necháva pracovať ambient, kovové nárazy, tlmené ozveny a nepríjemné ticho. Pri hraní so slúchadlami to celé naberá úplne inú intenzitu. Na PlayStation 5, kde som hru testoval, navyše vynikla aj práca s DualSense ovládačom. Haptika pri chôdzi v ťažkom skafandri, manipulácii s predmetmi alebo momentoch zvýšenej psychickej záťaže nie je len dekorácia, ale pomáha simulovať fyzickosť prostredia.
Lenže potom príde technická realita a tá je, žiaľ, oveľa menej elegantná než dizajn. Cthulhu: The Cosmic Abyss je po nápadovej a atmosférickej stránke výborný titul, ale jeho optimalizácia je miestami vyslovene bolestivá. Na konzolách hra ponúka režim kvality aj výkonu, no ani jeden nepôsobí úplne spoľahlivo. Najväčším problémom sú prepady snímkovej frekvencie pri použití sonaru a pri scénach s výraznejšími časticovými efektmi. Keď sa hra, ktorá nestojí na rýchlej akcii, dokáže prepadnúť do nepríjemne trhaného chodu len preto, že zapnete jeden zo základných vyšetrovacích nástrojov, niečo sa pri optimalizácii jednoducho nepodarilo.
Technické problémy by sa ešte dali s veľkou dávkou trpezlivosti stráviť, keby nezasahovali priamo do tempa hry. Horšie je, že titul bojuje aj s nespoľahlivým autosave systémom. A to je pri hre založenej na pomalom skúmaní, čítaní dokumentov a skladaní indícií skutočný problém. Stratiť desiatky minút práce nie preto, že ste urobili zlú dedukciu, ale preto, že hra neuložila postup v momente, keď by logicky mala, je presne ten typ frustrácie, ktorý vie zabiť aj výborne budovanú atmosféru. Pri osemhodinovom priechode je každá zbytočne zopakovaná pasáž cítiť o to viac.
Paradoxne si dielo zaslúži pochvalu za prístupnosť a nastavenia komfortu. Ponúka režim určený pre hráčov, ktorí chcú čistú dedukciu bez výraznej pomoci, aj prístupnejší režim, v ktorom Key aktívnejšie pomáha a dôležité indície sú lepšie zvýraznené. Veľmi vítaná je aj možnosť upraviť vplyv mentálnej korupcie, spotrebu energie či vypnúť kývanie hlavy pri chôdzi. Nechýbajú režimy pre farboslepých, úprava titulkov ani kompletné premapovanie ovládania. Je vidieť, že dizajnéri mysleli na rôzne typy hráčov, aj keď technická stránka im túto snahu miestami sabotuje priamo pred očami.
V rámci aktuálnej hororovej ponuky pôsobí toto interaktívne spracovanie mýtu Cthulhu ako veľmi špecifický titul. Nie je to akčný survival horor, nie je to interaktívny film a nie je to ani čistý walking simulátor. Najbližšie má k pomalému psychologickému hororu s výraznou detektívnou vrstvou. Hráča neodmeňuje za rýchle reakcie, ale za pozornosť, trpezlivosť a ochotu čítať medzi riadkami. Ak chcete strieľať, utekať a pravidelne si merať zásoby munície, ste na zlej adrese. Ak vás však baví skladať si pravdu z neúplných úlomkov a nevadí vám, že hra občas vyžaduje viac sústredenia než pohodlný večerný oddych, vie vás vtiahnuť veľmi hlboko.
Výsledkom je mimoriadne rozporuplný. Na jednej strane tu máme výborne vystavanú atmosféru, svieže zasadenie, výborný systém dedukcie, zaujímavú prácu s mentálnou korupciou a odvahu postaviť horor na bezmocnosti, nie na zbraniach. Na strane druhej stojí technický stav, ktorý sa nedá len tak prehliadnuť. Prepady výkonu, kostrbaté sonarové pasáže a nespoľahlivé ukladanie sú problémy, ktoré priamo zasahujú do zážitku. Nie sú to drobné škrabance na kapote, ale praskliny v skle, cez ktoré vidíte aj vtedy, keď sa snažíte sústrediť na cestu.
Cthulhu: The Cosmic Abyss je teda neopracovaný, ale fascinujúci kus hororu. Ak máte radi pomalé vyšetrovanie, kozmickú beznádej, hustú atmosféru a neprekáža vám určitá dávka technickej bolesti, nájdete tu veľmi silný zážitok. Ak však od hry očakávate stabilný chod, spoľahlivé ukladanie a hladkú produkčnú istotu, je rozumnejšie počkať na opravy. Pod nánosom technických problémov sa totiž ukrýva výborná hra. Len sa k nej treba občas predierať s väčšou trpezlivosťou, než by bolo zdravé.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Nacon
