Keď sa vo videohrách povie biomechanický horor, väčšine hráčov sa skôr či neskôr v hlave rozsvieti meno H. R. Giger. Herné médium s jeho temnou estetikou koketuje už celé dekády. Od Dark Seed, kde Gigerova tvorba tvorila priamy základ temného sveta, cez Dark Seed II, až po moderný Scorn, ktorý si z mäsa, kostí, kovu a organických otvorov vystaval vlastný nepríjemný chrám. Lenže Necrophosis nie je iba ďalší pokus vyžmýkať z Gigerovho odkazu pár rebier, hadíc a slizkých chodieb. Na prvý pohľad sa porovnaniu so Scornom nevyhne, no jeho podstata predsa len leží inde. Toto prosto nie je chladná biomechanická továreň na úzkosť, ale skôr rozpadajúca sa galéria kozmického zániku, kde sa Gigerov tieň mieša so snovým surrealizmom Zdzisława Beksińského.
Necrophosis nezačína klasicky. Namiesto tradičnej terminológie už v samotnom menu naznačuje, že sa tu nebude zachraňovať svet ani princezná. Prebúdzate sa v tele bytosti, ktorá má k živej forme existencie asi tak blízko ako vyschnutá šunka k wellness pobytu. Svet okolo vás je mŕtvy, vesmír dávno po záručnej lehote a dokonca aj samotní bohovia pôsobia skôr ako siluety svojej dávno stratenej slávy.
Najväčšou devízou je jednoznačne vizuál. Necrophosis patrí medzi tie projekty, pri ktorých človek často nepostupuje ďalej preto, že vyriešil hádanku, ale preto, že sa jednoducho chce pozrieť, akú ďalšiu chorú scénu mu autori postavia pred oči a čo je tam vzadu v tom rohu. Obrovské tváre zarastené do pustatiny, kostnaté chrámy, vysušené tkanivá, organické oltáre a mŕtve monumenty vytvárajú svet, ktorý pôsobí ako posledná výstava ever. A čo je na tom najlepšie, toto všetko sa 90% herného času neskrýva v tme. Mnohé odpudivé deformácie vám ukazuje za denného svetla, dôkladne nasvietené, aby ste si tú existenčnú nevoľnosť užili v plnom rozlíšení.
Ako atmosférická prechádzka mŕtvym vesmírom funguje Necrophosis výborne. Horor tu nestojí na lacných ľakačkách, ale na pocite, že ste v priestore, ktorému je vaša prítomnosť úplne ľahostajná. Nehrá sa tu na klasické napätie s monštrom za chrbtom. Skôr ide o pomalé nasávanie zmaru, kde sa krása a odpor neustále bijú o to, kto vás skôr prinúti zastaviť sa a ticho pozerať na obrazovku.
Lenže potom príde na rad samotné hranie. A tu už treba celé to poetické nadšenie trochu krotiť. Necrophosis je totižto v jadre jednoduchá adventúra z pohľadu prvej osoby. Vojdete do priestoru, nájdete predmet, vložíte ho na správne miesto, prípadne z niečoho vytiahnete mozog, kosť alebo inú lahôdku z bežného nedeľného menu u nekromanta, a otvoríte si cestu ďalej. Občas sa tu pracuje s prenesením vedomia do inej entity, napríklad malého pavúka, čo na chvíľu príjemne naruší tempo a zmení mierku sveta. Lenže základná slučka sa nemení natoľko, aby dokázala dlhodobo prekvapovať. Je to stále to isté, len s trochu inou vizuálnou identitou.
Hádanky sú skôr jednoduché environmentálne úlohy než skutočné hlavolamy. Väčšinou nehľadáte riešenie, ale konkrétny predmet a miesto, kam ho odniesť. Spočiatku to ako-tak drží pohromade, pretože všetko okolo vás vyzerá dostatočne šialene na to, aby jednoduchá interakcia neprekážala. Po čase sa však dostaví únava. Človek si uvedomí, že pod vrstvou výtvarného zmaru sa často skrýva obyčajné pobehovanie po uzatvorenej aréne. Nie je to tragédia, ale je to jasný limit. Necrophosis vie byť hypnotický, no zároveň mechanicky vyložene plytký.
Port na PlayStation 5, ktorý som testoval, po technickej stránke obstál. Hra bežala dostatočne stabilne a vyzerala pekne. O to viac však zamrzí nevyužitý potenciál ovládača DualSense. Pri koncepcii, kde manipulujete s kosťami, tkanivami, vnútornosťami a organickými mechanizmami, by haptika bola neskutočným pomocníkom. Namiesto toho ostáva skôr v pozadí a adaptívne spúšte nedostávajú priestor, ktorý si tento typ zážitku vyslovene pýta.
Horšie je to s používateľským komfortom. Absencia denníka, jasného pripomenutia úlohy alebo navigácie je síce z umeleckého hľadiska obhájiteľná, ale z praktického pohľadu vie byť často až otravná. Ak hru dáte na pár dní bokom, návrat môže pripomínať prebudenie po zvlášť nekvalitnom firemnom večierku. Viete, že sa niečo stalo, všade sú stopy, ale netušíte, kto od vás chcel lebku a prečo. Keď sa k tomu pridá riziko zaseknutia a nutnosť opakovať dlhší úsek, hrozí úplná strata motivácie. Našťastie je možné celé dielo pokoriť za necelé 4 hodiny, takže ak vás to bude baviť na prvú dobrú, zvládnete to s prehľadom dohrať behom večera.
Full Consciousness edícia obsahuje aj rozšírenie Subconsciousness, ktoré pokračuje v rovnakej nálade, len ju tlačí ešte hlbšie do absurdna. Ak základná hra pracuje s vedomím, rozšírenie naopak koketuje s podvedomím a ponúka tak ďalšie zvláštne miesta, rituálne cesty a obrazy, ktoré sa viac vysvetľujú pocitom než klasickým príbehom.
Za pochvalu stojí aj zvuk. Nie nutne hudba, tá je oproti monštruóznemu vizuálu skôr nevýrazná a miestami príliš utlačovaná. Silnejší je samotný zvukový dizajn. Suché kroky v piesku, vlhké organické zvuky plné praskania, vzdialené stony a pomalé monológy vytvárajú nepríjemnú kulisu, ktorá výborne dopĺňa obraz. Dabing a texty sú štylizované do rituálnych, poetických výpovedí.
Necrophosis: Full Consciousness je preto zvláštny prípad. Ako adventúra je jednoduchá, miestami monotónna a určite nie pre každého. Ako atmosférický zážitok však má silu, ktorá určitej sorte hráčov môže neskutočne brnknúť na strunu. Je to titul, ktorý viac obdivujete než hráte, viac vnímate než riešite a viac si pamätáte cez obrazy než cez mechaniky. Ak čakáte hutné hádanky, napätý survival horor alebo dynamické tempo, toto nie je pre vás. Ak však chcete stráviť večer v interaktívnej galérii kozmického rozkladu, kde sa estetika rozpadajúceho sa mäsa mieša s filozofickým nihilizmom, Necrophosis vám rozhodne má čo povedať.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Dragonis Games
