Existuje veľa spôsobov, ako si predstaviť pokojnú dovolenku. Ja osobne by som do nej nezaradil pätnásťpolíčkový inventár, výrobu mikročipov na niekoľko etáp a neustále prehadzovanie kovového šrotu medzi vreckami a nákladovým priestorom hydroplánu. Lou’s Lagoon ma však presne o tomto ideálnom scenári presviedčal. Na prvý pohľad ide o pestrofarebnú oddychovú hru, v ktorej lietate medzi tropickými ostrovmi, zbierate suroviny a pomáhate ich milým obyvateľom. Po niekoľkých hodinách sa však z dovolenkára stane skladník, z pilota kuriér a z tropického raja logistické centrum, ktorému niekto zabudol objednať regály.
Celé dobrodružstvo sa začína zmiznutím strýka Loua, miestnej leteckej legendy a doručovateľa, ktorý udržiaval súostrovie Limbo pri živote. Po ničivom hurikáne po ňom nezostala ani stopa, jeho hydroplán potrebuje opravu a jednotlivé komunity sa bez zásob a vzájomného kontaktu začínajú rozpadať. Preberiete preto rodinný podnik, pomáhate s obnovou ostrovov a postupne zisťujete, že za katastrofou môžu byť rozhnevaní bohovia Vetra a Vĺn aj nebeskí piráti.
Príbeh nie je natoľko hlboký, aby ste si po dohraní kreslili na stenu rodokmeň jeho postáv, no ako motivácia funguje v celku dobre. Dialógy majú šarm, obyvatelia vlastné malé problémy a pátranie po Louovi dáva zmysel aj obyčajnému zberu dreva či oprave schodiska. Najmä v úvodných hodinách hra veľmi úspešne predstiera, že som si vedome kúpil letenku do interaktívnej rozprávky, v ktorej sa stretol Slime Rancher s The Legend of Zelda: The Wind Waker a na dovolenku sa k nim pridal My Time at Portia.
Najpresvedčivejšie túto ilúziu predáva samotné súostrovie. Tangle Bloom, neónovo žiariaci Gleam Reef aj skalnatá Boulderia sa od seba nelíšia iba farbou trávy. Majú vlastnú architektúru, obyvateľov aj náladu a každá nová lokalita ma úprimne lákala k prieskumu. Vizuál pôsobí ako niečo z modernej produkcie Nintenda, no hra si napriek očividným inšpiráciám zachováva vlastnú tvár. Na displeji ROG Xbox Ally farby doslova vyskakovali z obrazovky a miestne sovomedvede, kamenní škriatkovia či tancujúce koraly majú viac osobnosti než nejeden realistický človek v podstatne drahšej produkcii. Ilúziu živého sveta občas naruší opakovanie rovnakých modelov postáv a až komicky rýchly cyklus dňa a noci, základný výtvarný smer však patrí medzi najväčšie prednosti projektu.
Väčšinu surovín získavate pomocou zariadenia Swirler, ktoré pripomína protónový batoh z Krotiteľov duchov. Namierite ho na ovocie, drevo, kovový šrot či kamene a všetko sa za príjemného zvukového sprievodu poslušne nasťahuje do vášho batoha. Je to jednoduché, rýchle a spočiatku návykové. Postupne navyše odomykáte jeho ďalšie podoby, vďaka ktorým môžete loviť ryby, vyhľadávať predmety pod zemou, stavať alebo sa pomocou klzáka dostávať na vzdialené plošiny. Páči sa mi aj jasná vizuálna komunikácia – červený obrys suroviny okamžite prezradí, že na ňu zatiaľ potrebujete výkonnejšiu verziu nástroja.
Klasický boj tu prakticky nenájdete. Pirátov a agresívnu faunu obiehate so zapnutým Swirlerom dovtedy, kým z nich nevypadne ukradnutá korisť alebo potrebný materiál. Postava pritom nezomiera ani po páde z veľkej výšky. Do pokojného charakteru hry to zapadá, ale protivníci sa vďaka tomu rýchlo menia na surovinové kontajnery so zlými spôsobmi. Napätie ani skutočnú výzvu od nich rozhodne nečakajte.
Oveľa lepšie funguje prieskum ostrovov. Lou’s Lagoon síce používa značky úloh, no nekreslí vám na zem navigačnú čiaru a nevedie vás za ruku od jedného blikajúceho bodu k druhému. K cieľu sa musíte dostať pomocou mapy, dvojskoku, líšt, lian a neskôr aj klzáka. Jednotlivé lokality majú príjemnú vertikalitu a zvedavosť pravidelne odmeňujú truhlicami, kozmetickými predmetmi alebo rozšírením inventára. Presne v týchto chvíľach to celé funguje najlepšie – gameplay vás nechá pozerať sa na prostredie a rozmýšľať, nie iba slepo nasledovať kompas. Občas však prekročí tenkú hranicu medzi dôverou v hráča a nedostatočným vysvetlením. Nie vždy je jasné, ktorá úloha posunie hlavný príbeh a ktorá je iba odbočkou, takže môžete hodinu zbierať materiál na niečo, čo vám s aktuálnym problémom vôbec nepomôže.
Samostatnou kapitolou je hydroplán, ktorý je súčasne najlepším marketingovým obrázkom hry a súčasne aj jej najväčšou premárnenou príležitosťou. Ovláda sa príjemne, manévrovanie medzi skalami má správnu arkádovú ľahkosť a prelietavanie kruhmi na čas dokáže pobaviť. Lietadlo si navyše môžete upravovať novými farbami, krídlami či motormi. Problém je, že po nastúpení nasleduje načítanie oddelenej vzdušnej mapy, ktorá je malá a pomerne prázdna. Okrem niekoľkých debničiek, balónov a časových výziev v nej veľa dôvodov na skúmanie nenájdete.
Označenie otvorený svet preto beriem s veľkou rezervou. Medzi susednými ostrovmi často preletíte približne za pol minúty a po oprave rádiových veží si navyše odomknete okamžité cestovanie. Autopilot tak rieši problém, ktorý pri rozmeroch mapy takmer neexistuje, a hlavný symbol hry sa postupne mení na krajšiu verziu obrazovky s výberom destinácie. Lietanie samotné je dobré. Lou’s Lagoon mu však nedáva dosť obsahu keďže chýbajú náhodné udalosti, komplikovanejšie doručovacie úlohy aj čokoľvek, pre čo by som mal po odomknutí rýchleho presunu naďalej pravidelne chytať knipel do ruky.
Skutočný problém však nastáva pri inventári. Na začiatku máte iba pätnásť políčok, zatiaľ čo svet okolo vás ponúka desiatky typov dreva, kovov, ovocia, rýb a technologických súčiastok. Kapacitu síce postupne rozširujú úlohy a skryté truhlice a menší sklad ponúka aj lietadlo, no ide skôr o náplasti než riešenie. K nákladu v hydropláne sa dostanete iba v jeho blízkosti a výrobné stroje z neho materiál automaticky nepoužijú. Na vlastnej základni si pritom nemôžete postaviť obyčajnú truhlicu. Prebytočné veci tak často predávate obchodníkovi a neskôr ich kupujete späť, čím z neho hra nechtiac robí najdrahší sklad v celom súostroví.
V hre založenej na zbieraní je to zásadný dizajnový omyl. Swirler vás neustále nabáda nasať všetko, čo vidíte, zatiaľ čo inventár vám po každom kroku pripomína, že ste to robiť nemali. Obmedzený priestor môže výborne fungovať v survival horore, kde rozhodovanie medzi nábojmi a lekárničkou vytvára napätie. V oddychovej hre o vysávaní kokosov však vytvára najmä chuť zavrieť inventár a ísť si skôr konečne povysávať koberec v obývačke.
S tým úzko súvisí výroba. Základné suroviny musíte v rafinérii, tkáčskom stave a ďalších strojoch meniť na niekoľko vrstiev medziproduktov. Jednoduchý mikročip trvá desiatky sekúnd, pokročilé komponenty aj niekoľko minút a väčšia zákazka rozbehne celú reťaz ďalších receptov. Stroje našťastie pokračujú v práci aj po zatvorení ich menu, takže pred nimi nemusíte nehybne stáť ako pri mikrovlnke. Malý inventár, chýbajúci sklad a potreba nosiť všetky vstupy medzi lietadlom a základňou však znamenajú, že namiesto dobrodružstva často iba triedite materiál, spúšťate výrobu a premýšľate, či sa počas čakania vôbec oplatí znovu odletieť.
Podobný paradox sprevádza budovanie vlastného domova. Hra ponúka množstvo dekorácií a dovolí upravovať postavu, oblečenie aj lietadlo, no presunutie obyčajného výrobného stroja je des. Pri jeho rozobratí vám systém vráti použité materiály, a ak na ne nemáte vo vreckách dostatok miesta, dekonštrukciu jednoducho nepovolí. Najprv teda musíte predať alebo poprehadzovať zásoby, až potom môžete posunúť stroj o dva metre. Keď cez starostlivo uloženú drevenú podlahu navyše prerastá tráva, nadšenie virtuálneho architekta sa vyparí pomerne rýchlo.
Na spomínanom PC handhelde mi hra väčšinu času bežala plynulo a vyzerala výborne, technicky však testovaná verzia čistá nebola. Kamera občas vliezla pod terén, platforming vedel pôsobiť nepresne a niekoľkokrát som zostal zakliesnený medzi skalami alebo koreňmi. Tlačidlo „I’m stuck!“ v menu je rozumná poistka a samo osebe ho nepovažujem za priznanie prehry. Keď ho však počas jedného hrania potrebujete opakovane, začína pripomínať hasiaci prístroj zavesený vedľa horiacej kuchyne.
Lou’s Lagoon sa mi hodnotí ťažko práve preto, že pod všetkou touto byrokraciou sa vlastne ukrýva sympatická zábava. Súostrovie má dušu, zbieranie pomocou Swirlera je uspokojivé, prieskum odmeňuje zvedavosť a hydroplán sa ovláda natoľko dobre, že som mu chcel odpustiť jeho nevyužitý potenciál. Lenže inventár, výroba a technické chyby sa neobjavujú niekde na okraji. Ležia priamo v strede hernej slučky a čím dlhšie hráte, tým viac z nej ukusujú.
Ak milujete zberateľské a remeselné hry natoľko, že vám neprekáža neustále prekladanie zásob, v Limbe si dokážete nájsť príjemné chvíle. Ostatným by som odporučil počkať, či aktualizácie neprinesú normálne skladovanie, svižnejšiu výrobu a potrebnú dávku technického leštidla.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Tiny Roar
