So zatajeným dychom prechádzam prostredím parku, ktorý sa priamo pred mojimi očami zmenil. Slnko sa vytratilo z oblohy akoby mávnutím čarovného prútika a nahradila ho všadeprítomná temnota. Štebotanie detí nepočuť, miesto neho je tu zlovestné ticho. V žalúdku cítim jemné chvenie a s napätím sledujem okolie. Mozog mi pracuje na plné obrátky a snaží sa vstrebať túto prudkú zmenu, keď sa odrazu začne chvieť vzduch a odniekiaľ sa ozve akýsi zvuk. Netrvá to dlho a čochvíľa je prostredie plné podobných škrekov vynárajúcich sa nevedno odkiaľ? Bláznim, alebo je to realita? Nepríjemné myšlienky preruší známy hlas. Vidím obrys môjho syna. Niečo na mňa niečo kričí. Je mi jasné, že ho tu nemôžem nechať samého, takže pozbieram zvyšky odvahy a pohnem sa dopredu. Ide to prekvapivo ľahko. Prečo na mňa vlastne nepočká? Doma mu to spočítam...
Funcom je známa spoločnosť a to hlavne vďaka kultovému The Longest Journey a pokračovaniu Dreamfall: The Longest Journey. Jej hlavný predstaviteľ Ragnar Tørnquist aktuálne pracuje so svojim ďalším štúdiom Red Thread Games na završení tejto ságy, kým Funcom ako taký sa preorientoval skôr na MMO hry. Z ich dielne vzišiel aj podľa mnohých nedocenený The Secret World. Ten na to šiel úplne inak ako väčšina zástupcov MMO problematiky a možno aj preto sa nedočkal úspechu, aký by si zaslúžil. Bez ohľadu na to sa sa dočkal až dvoch spin-offov. Prvý z nich sa nazýva The Black Watchmen, druhý The Park.
The Park sa odohráva vo svete a jednom z prostredí The Secret World, ale nemusíte sa báť. Bez problémov stojí na vlastných nohách. Nielenže signalizuje minimálne dočasný návrat Funcomu ku hrám pre jedného hráča, ale radikálne sa mení aj žáner. Miesto RPG tak dostávame niečo medzi Dear Esther a The Vanishing of Ethan Carter. Skutočne sa veľmi zdráham nazvať to adventúrou, hoci k nej to má ozaj najbližšie. Z oboch spomínaných hier si vypožičiava nielen pohľad prvej osoby, ale aj hernú kostru. Kým Dear Esther sa však dala nazvať skôr interaktívnou prechádzkou v relatívne lineárnom prostredí, Ethan Carter ponúkol o niečo väčší priestor a dokonca aj momenty, na ktorých ste sa mohli kratšie zaseknúť. The Park je skôr lineárna záležitosť s menšími odbočkami a na niektorých miestach na vás vyložene vyžaduje isté aktívne zapojenie do diania. Aj keď skôr inštinktívne. Hra je taktiež o poznanie strašidelnejšia. Bodaj by nie, keď sa snaží inšpirovať u Stephena Kinga.
Hlavnou hrdinkou príbehu je Lorraine, ktorá prichádza so svojim synom k bránam prázdneho zábavného parku. Než sa nadeje, syn znenazdajky opúšťa auto a stráca sa za turniketom. Dobrosrdečná obsluha ju vpúšťa dovnútra a Lorraine sa vydáva hľadať svojho potomka. Park však nie je tým, čo sa na prvý pohľad zdá, o čom sa presvedčí hneď po výstupe po schodoch. Ale nerád by som vám prezrádzal, čo bude ďalej. Stačí ak budete vedieť, že ide o hororovú hru a s hororovými prvkami pracuje dobre. Naviac ukrýva aj istú hĺbku.
Ako som spomínal, priechod je skôr lineárny a v hre prakticky nie je miesto, kde by ste sa mohli zaseknúť. Vaša postava môže okrem chodenia aj behať a naplno využívate aj myš. Ľavým tlačidlom otvárate dvere, obzeráte si predmety, čítate si rôzne materiály a podobne, pravé slúži netradične ku kričaniu a tým voláte na strateného syna. Teoreticky ho celý čas využívať nemusíte, ale táto funkcia je rozhodne zaujímavá. V priebehu hry sa dočkáte viacerých variácií a čím viac sa blížite ku koncu, tým je kričanie naliehavejšie. Okrem toho sa dočkáte v určitých bodoch aj monológov vašej postavy a tie poodhaľujú viacero faktov.
Dobrému dojmu pomáha nielen obstojný vizuál, ale aj vynikajúca práca so zvukom, ktorá je v hororoch neoceniteľná. Nečakajte samoúčelné strašenie a ľakačky, ale to neznamená, že sa nie je čoho báť. Nič na tom nemení ani fakt, že umrieť nemôžete. Jemné mrazenie vás bude sprevádzať od začiatku do konca a keď to budete najmenej čakať, príde chvíľa, kde sa od prekvapenia myknete. Atmosféra, ktorú podporujú aj rôzne zápisy, samozrejme časom hustne viac a keď príde koniec, zrejme za to budete aj radi. Teda do istej miery.
Funcom už skôr avizoval, že sa nepokúša tvoriť komplexné dielo, ale skôr experimentálnu záležitosť na jednu - dve hodiny. To bohužiaľ platí úplne presne, pričom si trúfam povedať, že dvojhodinový priechod bude na prvýkrát skôr záležitosťou menšiny. Na druhú stranu sa môže stať, že vám ujde nejaká nepovinná pasáž, ale o vyloženej znovuhrateľnosti sa hovoriť nedá. Nedá sa hovoriť ani o sklamaní, keďže vopred známe informácie spomínanú dĺžku uvádzali už dávno. Ale predsa by to chcelo o niečo viac. Obzvlášť ak zoberieme do úvahy pomer dĺžka/cena. Je mi jasné, že intenzita by sa pri natiahnutí hernej doby vytratila, ale... neviem. To je však môj subjektívny problém a keď sa ma spýtate, či odporučiť, alebo nie, budem voliť prvú možnosť. Stojí to za to.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Funcom
