Vôbec mojou prvou hrou na stolné počítače bol Prehistorik od dnes už mŕtvej firmy Titus Interactive. Počkať! Vlastne nie. Oficiálnou prvotinou bola nejaká arkáda, ktorej názov sa mi nevybavuje, a ktorá nútila hráča poskladať rôzne predmety tak, aby spolupracovali a preniesli hybnú silu z prvého až po posledný. Ale to trocha odbieham. Pre vás je dôležitý fakt, že sa písal rok, kedy videohry začínali svoj rozmach a 2D bola pre ne tá správna cesta. Prehistorik ponúkal príbeh mladého a nádejného lovca mamutov, ktorý aj napriek vrodenej cukrovke neustále jedol všetko, čo mu prišlo popod kyjak a nezastavil sa pred žiadnym nebezpečenstvom. Dnes, kedy vývojári skúšajú využiť priestor pre potencionálne hladný trh z pohľadu nejakej nostalgie, je možnosť vzniku niečoho, čo sa jednak silne inšpiruje hrami z éry konzole NES a zároveň skúša navrátiť spomienky na detstvo. Presne týmto by sa dala definovať hra Dinocide od začínajúcich autorov pod značkou AtomicTorch Studio.

Pokojne a bez pocitu viny môžeme Dinocide označiť za duchovného nástupcu akejkoľvek 2D hry z prelomu deväťdesiatych rokov, a to doslova. Od prvej sekundy, čo sa s ňou pustíte do gulášu jednoduchých pixelov, farieb a klasickej 8-bit hudby, vám musí byť jasné, že v prvom rade nemôžete očakávať nič také ako príbeh či prehnane dlhý hrací čas. Dinocide sa dá prejsť ani nie za 3/4 hodinky a ešte si pri tom čítať Harryho Pottera. Napriek faktu, že sa autori prezentujú práve reklamou na tému stará klasika, do svojej novej hry akosi zabudli implementovať náročnosť či neustále opakovanie ťažkých úsekov za účelom zisku nových zbraní či pomocníkov. Hlavný hrdina, neandrtálec so sklonom zjesť všetko, čo mu spadne k nohám (kde som to už čítal a videl?) sa musí v čo najrýchlejšom tempe prepraviť z jedného konca levelu na druhý a pri tom jesť ovocie a mäso. Ak tak neučiní, zomrie a level ide znova od začiatku. Naznačujem teda opis časového limitu, ktorý je v hre zastúpený práve chuťou do jedla a prázdny žalúdok znamená okamžitú smrť.

Vašimi pomocníkmi sú primitívne zbrane ako kameň či sekera, ktorými si môžete ale aj nemusíte kliesniť cestu cez divoké tvory niekoľkých typicky definovaných oblastí (prales, púšť, jaskyňa, voda a tak ďalej a tak podobne). Ak sa už teraz nudíte, tak to nemajte za zlé mne ale vývojárom, ktorí tak trocha zabudli, že za cenu nostalgie je nutné vymyslieť aj niečo z vlastnej hlavy a nie oprášiť hru z roku 91 a dúfať v zázrak. Nie žeby sa niekto nesnažil. Na obrázku vyššie si môžete všimnúť podporu ovládača, ktorý sa až nápadne podobá konzolám od firmy SEGA a ktorý aj mne podstatne zjednodušil hranie tejto akčnej a nudnej plošinovky. Jedno jediné a asi najväčšie pozitívum v hre je celkom príjemná melódia v starom koncepte, ktorá sa tiahne éterom a rovnako šestica zaujímavých zvierat, ktoré majú pomôcť hlavnému hrdinovi pri komplikovanejších prekážkach na jeho výprave do nikam. Súboje s bossmi sú rovnako banálne ako zvyšok celej hry a ak vás dokáže motivovať pátranie po vzácnych kameňoch, ktoré sú skryté v tajných chodbách a za ktoré si môžete na príslušných miestach zakúpiť novú zbraň, tak si k môjmu hodnoteniu pridajte nejaké to percento navyše.

Párkrát som sa aj zasmial, a to hlavne pri objavení easter eggov na jedno konkrétne filmové univerzum, ale to je stále málo na tak veľké ambície, ktoré pred vydaním táto hra mala pri skloňovaní slávneho Prehistorika. Za prehnanú sumu desiatich eur vám odporúčam niečo, čo za takúto cenu stojí a nie recykláciu storočnej arkády bez vlastnej invencie, ktorá je navyše jednoduchá a predvídateľná ako dedinský opilec.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti Evolve Terminals