Nasledujúca recenzia bude silne napojená na náš tunajší vývojársky folklór. Spoločnosť Future Games, svojho času zrodená a zaniknutá v meste Beroun, totižto priamo zasiahla do vývoja jednej, z nám dobre známych, point-and-click adventúr. Určite totižto poznáte značku Posel Smrti a jej niekoľko pokračovaní. Táto originálna adventúrka sa pýšila, už štrnásť rokov dozadu, viac ako päťhodinovými dialógmi či obsiahlou porciou lokácií, ktorých bolo cez 150. Hráčska obec na túto IP jednoducho reflektovala s kladným pocitom a ani novinári jej nemali chuť sádzať nejaké nízke čísla. Posel Smrti tak dosiahol statusu trilógie a práva na túto značku po rôznych machináciách a predajoch skončili u dnes už skrachovaného THQ. Dobre ale vieme, že značka THQ sa po vzore bájneho Fénixa opäť zrodila v neďalekom Rakúsku a to bol čas, kedy sa pár producentov rozhodlo, že by bolo vhodné oživiť aj kult menom Black Mirror (anglický názov, ktorý v dnešnom teste budem používať častejšie).

Začnem možno tvrdo, ale musí to zo mňa von. Akonáhle som pred nejakým mesiacom dostal tlačovú správu s názvom tejto série, usadil sa mi na tvári úsmev. Naivne som dúfal v honosný návrat do klasických čias, kedy sa produkovali poctivé a s citom poskladané príbehy z tak komplexného žánru, aký séria Black Mirror vždy reprezentovala. Bol som preto sklamaný zo zistenia, že tento návrat je "len" moderne pojatý základ z prvej časti, ktorý vyvíja neskúsená firma KING Art Games. Vraciame sa teda do roku 1926 a na anglickú usadlosť, kde si už stáročia bačuje rodina Gordonovcov. Hlavný hrdina David Gordon, ktorý svojho otca nikdy bližšie nespoznal, je povolaný z ďalekej Indie na nepríjemný rodinný zraz. Ústredná téma sa točí okolo samovraždy práve jeho otca a všetko, čo hráč už od úvodu získa, je nepríjemný pocit s príchuťou temnoty. Kto dobre pozná prvú časť tejto značky sa vlastne môže okamžite cítiť ako doma. Bude mu povedomá nosná kostra príbehu ako aj väčšina scenérií, avšak vývojári si mysleli, že stačí zobrať to, čo fungovalo v roku 2003 a pridať pár nových nápadov, aby to vo výsledku vypálilo do niečoho nového a neopakovateľného. Bohužiaľ sa splietli nielen v tejto myšlienke, ale aj v celkovom technickom prevedení.

Začnem novinkami, ktoré ostatne priamo súvisia s celkovým sklamaním v ohľade technickej stránky. Pôvodná časť vám zabrala takmer 15 hodín a ponúkala nielen komplexné dialógy a hromadu predmetov, aké treba skombinovať a použiť, ale aj zástup bočných ciest, kde minúť drahocenný čas. Reboot v podaní THQ Nordic vás však neokradne ani o šesť hodín a za túto dobu budete viacmenej trpieť a hrýzť sa do jazyka. Plná 3D grafika sa v kategórii kvalít hrdo hlási do sféry Indie produkcií, čo je určite škoda (nenechajte sa zlákať obrázkami, tie sú len umne nastavenou kašou), ale oveľa viac ma zarazila evidentne nulová postprodukcia a absencia opráv do očí bijúcich chýb. Pohyby postáv sú ako z bábkového divadla, kedy sa nejaký 3D objekt snaží presunúť z bodu A do bodu B a je mu úplne jedno, že sa pozerá zlým smerom, hlavne že kĺže po podlahe ako chromá električka. Dialógy, ako aj jednotlivé cutscény, vyzerajú trápne a nedokážu navodiť to, o čo sa autori snažili, teda temnú atmosféru starého domu plného tajomstiev. Akonáhle si následne nejako zvyknete na fakt, že tu sa jednoducho nikto nepretrhol s dodatočným opravovaním nedokonalostí, nastupuje ďalšia facka v zmysle nezaujímavých liniek scenáru.

Ani hlavný hrdina a ani jeho príbuzní či služobníctvo vo mne nebudilo záujem o ich skúmanie. Samotná usadlosť a jej blízke okolie, kde sa odohráva ono pátranie po skutočnom osude vášho otca, je rozdelená do akejsi šachovnice a každé jedno políčko oddeľuje nahrávacia obrazovka (každé dvere sú cestou do čakárne). Na sklonku roku 2017 si tak užijete staré dobré časy nekonečných loadingov, čo je jednak otravné a potom to dokáže totálne, ale že totálne, zabiť aj tie posledné zbytky atmosféry, aké tento staronový Black Mirror má. Príbeh je ako oholená kostra toho, čo si pamätáme z prvého Posla Smrti a preto pôsobí plošne a v takomto podaní aj dosť neatraktívne. Nechápem ich rozhodnutie sa vôbec opovážiť przniť legendu, len aby hodili na scénu takýto nechutný polotovar. Dobre, prehltneme kostičky a pôjdeme k tomu lepšiemu, čo hra ponúka. Hádanky, a teda puzzle sekvencie, sú tu zastúpené rovnako v menšom počte, ale zase dajú zabrať aj skúsenejším harcovníkom žánru. Sám som sa neraz počas testovania zapotil a pri riešení som tuho namáhal šedú kôru mozgovú, čoho výsledkom bolo príjemné zadosťučinenie z vyriešenia niekoľkých hlavolamov. Je tu ale aj v tomto zase jedno veľké nepríjemné zistenie.

Často sa tu musíte potýkať s interakciou v inventári, kde je nutné potočiť predmetom na rôznych miestach tak, aby ste ho následne mohli použiť priamo v hre (predstavte si napríklad kľúč s komplikovaným mechanizmom). Na tomto príklade sa asi najlepšie opíše moje zúfalstvo z celkového spracovania ovládania predmetov. Black Mirror som testoval vo verzii na konzole (konkrétne PlayStation 4), a tak som samozrejme musel všetko riešiť cez gamepad. Vývojári ale evidentne nemali potrebu vidieť ďalej za klávesnicu a myš, a tak zobrali schému čo vytvorili na PC a konzole už nechali sa topiť v totálnom nepohodlí a krkolomnom nastavovaní predmetov do takého uhla, aby bolo možné vykonať to, čo sa má v hre vykonať. No jednoducho to vo výsledku bola a aj je čistá katastrofa, div som si nevykĺbil palce, aby som onen kľúč dostal do pozície, akú hra vyžadovala. Ďalším bonusom je aj fakt, že reakcia a rýchlosť prepínania do menu a pohyb v ňom je na bode mrazu a všetko trvá neskutočne dlho. Keď si tieto veci dáte dohromady a pozriete sa na veľkú kopu nedostatkov, aké za sebou nechala vývojárska spoločnosť KING Art Games (vina samozrejme rovnako padá aj na producenta), vychádza vám obrovský balast nehodný mena Posel Srmti.

Tento návrat jednoducho nedopadol dobre. Spoločnosť THQ Nordic je teraz známa obrovským tlakom na počet hier, aké lietajú von pod jej práporom, čo určite chápeme z hľadiska využitia licencií, aké nedávno nakúpili po bývalom THQ, avšak nie vždy je kvantita sprevádzaná kvalitou. V prípade značky Black Mirror sa im nepodarilo podpísať pod kult série Posel Smrti a skôr si z nej spravili toaletnú misu nevkusu. Ide o nedokončený a plochý produkt bez nápadu, ktorý nezachráni pár akčných vložiek, kde sa zahráte na detektíva (môžete tu dokonca zomrieť, čo je v danom žánre neobvyklé), a už vôbec nie možnosť zbierať kúsky fotiek a potom ich lepiť dohromady. Nuda zmiešaná s technickým nevkusom prekladaná krátkou dobou hrania je výsledkom môjho čistého sklamania a dúfam, že už v THQ nedostanú ďalší podobný impulz na parazitovanie okolo legendy tunajších autorov. Ruky preč a radšej si dajte prvý diel, ktorý svojou kvalitou zadupe pod zem väčšinu konkurencie, vrátane tohto nepodarku.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti THQ Nordic

PC hry pro vás testujeme na sestavě LYNX