Asi si teraz budem zase len drať svoje drahocenné plomby, avšak inak než takto recenziu na netradičný projekt Bury me, my Love začať nemôžem. Hry sú totižto aktuálne už dávno viac než len nástrojom na prekonanie nudy, či prípadne pokrytie určitého časového okna. Hry sú už vo veľkom merítku brané ako určitá forma umenia, respektíve interaktívnej výpovede, ktorá je schopná zasiahnuť mladšiu generáciu viac než návšteva akejkoľvek slávnej galérie s okuliarmi zabudnutými na zemi. Je jasné, že z toho obrovského kvanta materiálu ročne rozsievaného medzi celou populáciou je nutné rozlišovať originalitu od všedných nápadov, avšak textová adventúrka od firmy Playdius Entertainment stojí na samom okraji všetkých cieľových skupín, keďže zastupuje doteraz neexistujúcu kategóriu osvety v oblasti utečeneckej politiky.

Ona netradičnosť celého tohto, niekoľkými cenami ovenčeného projektu, striktne nespočíva len v koncepte rozhovoru medzi dvoma zaľúbenými mladými jedincami, ktorých hlavným cieľom je stretnúť sa v bezpečnom prostredí ďaleko od vojny, ale v celej pointe a hlavne myšlienke samotnej. Dnes stačí skočiť na akékoľvek lokálne sociálne siete, nech už to bude na Slovensku alebo v Českej republike, a okamžite začnete mať pocit, že ľudské pokolenie úplne zabudlo na vlastnú históriu. Začnete vnímať nenávisť voči tradičnému modelu utrpenia, ktoré by si v civilizovanej spoločnosti zaslúžilo odsúdenie, ale čím viac sa ponárate do názorov svojich spoluobčanov (niekedy ide doslova o vlastných susedov), o to viac začínate mať dojem, že ste sám jediný a pri zmysloch. Mediálna a politická masáž spravila z priemerne uvažujúcich ľudí šialených bláznov, ktorým vôbec neprekáža odsúdiť nevinných utečencov na smrť v záujme zachovania toho svojho jedinečného bezpečia, o ktoré im neusiluje v konečnom dôsledku absolútne nikto.

Bury me, my Love sa skutočne nedá označiť za videohru, ale skôr len za súhrn príkladov inšpirovaných reálnymi udalosťami z príbehov utečencov. V tomto prípade ide o dievča zo Sýrie, ktoré sa snaží viacmenej svojpomocne prepracovať čo najďalej od bombardovania jej vlastného kraja. Behom pár hodín putovania (mám teraz na mysli priamo čas udávaný v hernej forme) si tak po jej boku a za virtuálnej asistencie jej partnera (to ste práve vy) skúsite na vlastnú kožu prežiť niečo nepredstaviteľne ťažké a náročné. Celý scenár príbehu totižto pracuje s niekoľkými možnosťami v zmysle zásadných rozhodnutí. No a práve výber tej správnej stojí a padá na vás. Behom komunikácie cez telefón môžete svoju slečnu donútiť ku kroku v dvoch rovinách. Jedna vedie vždy k niečomu fatálnemu, nech už sa budeme rozprávať o väzení na niekoľko rokov, alebo šťastnom azyle niekde v Nemecku. Všetko závisí na vašich činoch a predvídavosti. Celý príbeh si kedykoľvek môžete zopakovať a skúsiť tak dôjsť k inému, často šťastnejšiemu koncu.

Skúšal som prejsť hrou na niekoľkokrát a každý jeden scenár vo mne zanechal vďačnosť. Tá však rozhodne nepramenila len z toho faktu, že žijem v pomerne demokratickom zriadení štátu, ktorý nie je terorizovaný žiadnou skupinou separatistickej povahy, ale hlavne z viery, že podobné príbehy sú schopné prehovoriť do duše rozumných jedincov a pomôcť tak vnímať celú tému okolo utečencov a imigrantov ako problém vo všeobecnosti dobrých ľudí. Ľudí, ktorí nechcú znásilniť vaše kozy a vymočiť sa pánovi farárovi do kalichu s vínom. Uvedomujem si samozrejme príval kriminality, ktorý je logickým prvkom pri hromadnom úteku národností z tej či onej krajiny a jej integrácie, avšak predstava, že zavrhneme celú národnosť len na základe jej pokrivenej časti, mi príde ako zárodok konca ľudskej civilizácie. Bury me, my Love síce nie je videohra, pri akej si môžete užiť epické momenty okolo akčných scén a dokonalo vystupňovaných zvratov, avšak je to perfektný nástroj na osvetu pre každého, kto si myslí, že byť utečencom je dnes niečo ako príležitosť pre vraha s cieľom skryť sa pred zákonom.

Strojcom celej myšlienky priviesť na scénu niečo tak netradičné, ako je práve projekt Bury me, my Love, bol herný dizajnér Florent Maurin. Jeho naratívna hra/inscenácia mala premiéru ešte v roku 2017 prostredníctvom mobilných platforiem, avšak aktuálne sa konečne dokázala, za prijateľnú sumu, prepracovať aj na PC a Nintendo Switch. Práve hybridná platforma Switch bola mojou vstupenkou na nevšedný výlet po boku mladej slečny zo Sýrie, ktorej osudy som sledoval a napomáhal uskutočniť často so zatajeným dychom. Vždy, keď hlavná hrdinka narazila na nejaký problém v zmysle ohrozenia jej života či slobody, som sa v duchu pozrel na vlastnú dvojročnú dcérku a ďakoval všetkým neexistujúcim bohom za to každodenné šťastie, ktoré spočíva v našom priemerne všednom živote. Aj takto dokáže prehovoriť do duše nejaká politikou podfarbená adventúra za pár eur. Ak by som samozrejme mal hodnotiť primárne jej interaktívnu zložku, určite by som musel vymenovať niekoľko fatálnych nedostatkov, ale tým by som len kazil celkovú myšlienku názvu Bury me, my Love. Preto sa radšej rozlúčme s pozitívnou ideou lepšej budúcnosti pre nás a naše deti a konečné percentá nech sú zrkadlom hernej kvality ako takej.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Playdius