To, ako náročné je pre samotnú smrť konať svoju každodennú prácu, vám asi nemusíme nejako bližšie opakovať. Nech už veríte v pána boha a jeho milión variácií, alebo dávate prednosť sérii slovíčok; ako osud a nezvratná náhoda, v každej takejto vašej rovnici uvažovania nad životom po smrti je smrť veľkým a zvučným činiteľom. Zomrieť sa vám podarí len raz za ľudský život a aj keby ste boli presvedčení o opaku, samotný fakt je stále istým strašiakom pre každého z nás. Aj preto som sa neraz filozoficky zamýšľal nad existenciou vlastnej stopy v tejto nekonečnej púšti zloženej zo zrniek piesku našich rozhodnutí a o to viac počas testovania originálnej puzzle hry Felix the Reaper.
Názov tejto inak primárne logickej 3D arkády sa síce nesnaží nič skrývať, ale nie všetko z neho vyčítate takzvane na prvú dobrú. Felix, milovník hudby a pekných žien, je radovým zamestnancom ministerstva smrti a zo svojej pozície sa musí snažiť o maximálny výkon s minimálnou stratou pokusov. Zámerne píšem o pokusoch a nie času, keďže Felix má k vykonávaniu svojho povolania dostupný prístroj na zastavenie časovej linky a dokonca aj na reguláciu postavenia samotného Slnka. Prečo práve tá naša ohnivá guľa vzdialená milióny kilometrov od Zeme? To je zo strany indie autorov v spoločnosti Kong Orange alfou a omegou manipulácie s tieňom, ktorý je zase odkazom na život a smrť. Hlavný hrdina Felix, okrem toho že počas práce neustále tancuje, sa môže pohybovať len v tme a ak svoju tenkú nôžku strčí na svetlo, okamžite sa mu pripisuje mínusový bod. To nás vracia späť na začiatok odstavca a hlavnú pointu riešenia rôzne náročných puzzle hádaniek.
Vývojári síce so svojím dielom, ako sa povie, neobjavili Ameriku, avšak dokázali aj cez status nezávislej produkcie priniesť vysoký štandard, minimálne v zmysle pôsobivej grafickej stránky a animácií. Jednotlivé úrovne, nazývajme to scenérie smrti, sú od seba efektne odlíšené ako jemnou dejovou vsuvkou, tak aj prírodným zázemím. Jedna z prvých úrovní vás zavedie do doby ľadovej (na čas a rok sa tu naozaj nepozerá, keďže smrť nás kosila a kosí odjakživa), kde sa dvaja lovci snažia usmrtiť vzácneho jeleňa, avšak jeden z nich má v krvi o pár deci tvrdého alkoholu viac a jeho čiara osudu tak má končiť nešťastnou smrťou. Felix prichádza ako dirigent zmrazenej divadelnej scény a koná. Musí totižto zabezpečiť naplnenie denného plánu a meno lovca sa nesmie zo zoznamu vytratiť na základe žiadnej nešťastnej náhody. Nič však nie je tak jednoduché, ako sa zdá. Aby smrť naplnila svoje plány, je nutné veci postrčiť správnym smerom a tu sa dostávame k logickej časti hry.
Zo začiatku a po prvých kapitolách som bol z titulu Felix the Reaper značne nadšený. Milujem logické projekcie a čím náročnejšie sú, o to väčšou zábavou sa pre môj mozog stávajú. Kaskádové posúvanie slnečného svitu a prenášanie rôznych predmetov z miesta na miesto tak, aby sa napríklad onen Lovec dostal tam, kam ho osud chcel mať, malo istý potenciál a nádych originality. To som však ešte netušil, že hra vyloží na stôl všetky svoje prednosti už v úvode a zbytok hry, v zmysle hrateľnosti, sa už nikam neposunie. Všetko sa to teda krúti len okolo prepínania pozície Slnka, prenášania rôznych predmetov a skúšania, či to vo výsledku celé do seba zapadne a predmet smrti padne na zem ako vrece zemiakov. Nič viac a nič menej. Autorom sa síce dá pripísať malý plusový bod za ukrytie série bonusov mimo hlavnej trasy smerujúcej k vyriešeniu hádaniek, avšak to je malá náplasť na tú rastúcu nudu a stereotyp, ktoré pramenia z malého množstva kľúčových postupov vpred.
Je to evidentne tak. Keďže aj keď sa v zmysle hrateľnosti skôr či neskôr ten stereotyp naozaj dostaví, stále je tu istá motivácia. Jednak vidieť všetky tie miniatúrne príbehy zo života, ktoré autori vyváľali v hrubej vrstve irónie a bizarnosti. Historky sú to jednoducho vtipné a sledoval som ich s radosťou. Navyše ani zvuková kulisa, ktorá zahŕňa viac než desať originálnych skladieb z hudobnej indie scény, nespadá v mojom hodnotení do mínusových bodov, a tak je vo finále strašne dôležité, ako dlho si toto dobrodružstvo chcete užívať na jeden raz. Osobne odporúčam dávkovať vždy po jednej smrti tak, aby vám hra vydržala čo najdlhšie a nevybledla pod tlakom do očí bijúcich nedostatkov. V takomto scenári sa potom Felix The Reaper cíti čo najlepšie a ide mu to s gráciou tanečníka, za ktorého sa vo svojom vnútri vlastne sám považuje. Pokiaľ by ste však chceli hrou preletieť čo najrýchlejšie, obávam sa, že naplníte hore naznačený scenár a z logickej hry plnej humoru ostane len ten vtip s horkým dodatkom.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Daedalic Entertainment
