Ak by v hernom svete existovala len jedna softvérová spoločnosť, o ktorej som v zmysle osobných článkov do novín a pre rôzne web stránky napísal najviac znakov vôbec, bol by to dozaista britský znak firmy RARE. V časoch, keď túto značku viedlo duo bratov Tim a Chris Stamper, sa oprávnene uvádzalo; že bez ich invencie do žánru plošinoviek by sme deväťdesiate roky mohli len sotva nazývať ako zlatý vek daného konceptu. RARE a jej obrovské portfólio hier dnes spadá právom pod status legendy a zdá sa, že Microsoft si vlastníctvo licencií na ich tvorbu začína konečne uvedomovať a v súčasnosti ho chce aj dlhodobo využívať. Minulý rok preto pripravili niekoľko zaujímavých návratov, z čoho pochopiteľne najviac zarezonovalo ohlásenie návratu série Perfect Dark, ale nemenej očakávané bolo aj vydanie ďalšieho dielu žabacej odysey s názvom Battletoads. Práve na reboot tejto značky sa dnes spoločne pozrieme a už vopred vás varujem, že to nebude práve lichotivá zmes textu.
Osobne si na pôvodný Battletoads z roku 1991 dobre spomínam, aj keď som mal v tom čase len sedem rokov, táto klasická automatová arkáda, ktorá sa v mnohom podobala na koncepčne totožné spracovanie licencie Teenage Mutant Ninja Turtles, si po pár rokoch našla cestu aj do mojej detskej izby, a to prostredníctvom fake Famicomu zakúpeného na čínskom trhovisku v mojom rodnom meste. Pochopiteľne išlo o projekt postavený na vysokej náročnosti v pomere ku krátkej hracej dobe, ale použitie bojujúcich žiab, ktoré sa snažia nakopať zadky vesmírnym démonom, sa mi aj vďaka invencii obrovských bossov dokázalo vryť do pamäte. Battletoads uspel a rok od vydania prvej časti sa dočkal nielen svojej animovanej verzie distribuovanej pomocou VHS kaziet, ale aj zástupu licencovaných produktov, ktoré dnes súhrne nazývame merchandise. Celkovo šesťkrát si niekto chcel naplniť kapsu práve na základe vytvorenia hry alebo kolekcie hier s logom tejto série a práve ten posledný pokus prišiel s rokom 2020 ako isté memento plné rozpakov a prázdnych gest.
Známa trojka akčných žabiakov, čo pre tvrdú ranu nechodí ďaleko, sa nám vrátila v novom grafickom kabáte a za chabej podpory totálne archaického 2D konceptu. Ich snaha o záchranu celej galaxie pred temnou kráľovnou ako keby bola len prípravou pre malichernú bitku v uliciach súčasnosti a krátko na to, ako sa Rash, Zitz a Pimple zobudia v špeciálnom bunkri, kde na nich zabudol sám čas, dostanú chuť opäť nakopať pár mimozemšťanov do zadku. Celá dejová premisa sa krúti okolo nečakaného zvratu ich náklonnosti voči pôvodnej úhlavnej nepriateľke (Dark Queen), ktorá je tentokrát akousi obeťou únosu zo strany mimozemskej rasy Topianov a hlavná trojka muchy požierajúcich hrdinov tak vyráža na jej záchranu. Vopred musím protestovať proti kompletnej premene temnej kráľovnej, ktorú v novom spracovaní zbavili jej jemne šteklivého výzoru a spravili z nej vyložene odpornú starú babu plnú pripečených názorov. To by však bol ten najmenší problém, ktorý s týmto návratom vlastne mám.
Nový prístup autorov zo štúdia Dlala sa nedá absolútne zrovnať s tým pôvodným od RARE za čias jej zakladateľov. Battletoads síce pracuje s cieleným humorom plným zaujímavých a úsmevných replík, avšak v istom bode to ženie doslova do extrému a paroduje to, čo by sa parodovať vôbec nemalo. Z postáv, ktoré mali svoju osobnosť, sa lusknutím slizkého prsta stal nástroj na agresiu a opakovanie nelogických viet, aj keď uznávam, že som sa ani ja v istých bodoch neubránil úprimnému úškrnu. Iste, humor je vec, na akú neexistuje licencia ani patent a to, čo sa jednému nepáči, sa naopak inému môže zdať zábavné, avšak v tejto konkrétnej arkáde je to celé vyhnané do takého extrému, až sa vytráca akákoľvek pointa, čo vo finále zabíja inak zaujímavo prezentované univerzum minulých dielov. Kapitolou samou o sebe je grafický art, ktorý ako keby vypadol z hlavy súčasných animovaných rozprávok zo západu. Absencia detailu je tu nahradzovaná objemnou proporciou a divnými gestami všetkých zúčastnených.
Pred spustením príbehovej linky máte na výber z troch stupňov náročnosti, kde tá úplne najnižšia zaručuje možnosť prejsť si hrou aj bez nejakej veľkej snahy. Kooperácia pre troch je sama o sebe vôbec najlepším spôsobom ako dostať z gameplay mechaník najviac pozitívnej energie, ale cez to všetko odporúčam voliť vôbec najvyšší stupeň náročnosti s príhodným názvom "Battletoad", ktorý vám tú extrémne krátku hraciu dobu (cca 5 hodín) natiahne o niečo viac. Koncept boja sa nezmenil a ide o jednoduché skopírovanie tradičnej schémy časovania útokov - či už slabších alebo silnejších, v spleti neustále dobiedzajúcich 2D placiek. Všetko je otázkou naučenia sa postupu pre daného súpera, kedy pri voľbe rýdzeho single zážitku môžete prepínať medzi žabami, ako sa vám zachce (žiadny z nich však nemá odlišný spôsob pri ovládaní, aj keď jemné odchýlky účinnosti útokov tu predsa len sú). Cieľom je prejsť sa cez štvoricu témou odlišných svetov, a to celovo na ploche dvadsiatich piatich úrovní. Ich komplexnosť je dosť odlišná, keďže okrem tradičného pochodovania z jednej strany do druhej máte úrovne venované len akčnej jazde na vznášadlách alebo štvoricu bojov so sotva silnými bossmi.
Z celej hry je cítiť obrovská nekonzistentnosť zážitku a veľká nevyváženosť. Jeden level vám zaberie necelú minútu a vo výsledku naň zabudnete ešte skôr, než zmizne nápis loading a s iným sa zase musíte prehrýzť s frenetickým búchaním do gamepadu. Asi najtrápnejší moment nastal v druhej polovici hry, kde sa vývojári snažia ponúknuť vám niečo ako logickú adventúrku pre batoľatá, ktorá celé využitie licencie len zhadzuje a zosmiešňuje. Hrať Battletoads sám neodporúčam vôbec, keďže si skazíte už tak malé percento tej invencie, o ktorú sa vývojári v tomto prípade snažili. Naopak kooperácia pri nastavení vyššej náročnosti môže znamenať nástup zábavy a ak si k tomu pridám aj možnosť hrania za nové postavy, celá tá pachuť v ústach zase o kúsok odznie. O to viac ale nechápem, prečo v hre nie je prítomný online multiplayer a všetko sa sústredí len na lokálnu kooperáciu. Veľký návrat tejto okrajovej klasiky s pôvodnou hardcore hrateľnosťou dopadol podľa môjho názoru priemerne až podpriemerne a mám pocit, že autorom sa počas vývoja nepodarilo ustáliť predstavu o tom, čo vlastne chcú vytvoriť.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Microsoft s.r.o.
