Nedokážem povedať nie, jednoducho nedokážem. Vždy, keď zbadám, že sa na scéne objavuje ďalší prírastok do konceptuálnej rodiny taktických RPG s ťahovým systémom, automaticky sa vo mne spustí lavína spomienok na časy minulé. Na krásne zážitky v područí dnes už kultových zástupcov TBS, ktoré tak moje telo pochopiteľne chce zopakovať a na základe túžby po takejto reprodukcii berie všetko, čo sa mu len pripletie pod ruky. Dnes si preto máte možnosť prečítať môj názor na indie projekt z dielne spoločnosti Versus Evil, ktorému sa po PC verzii podarilo infiltrovať aj svet konzol, vrátane mnou testovanej verzie na Nintendo Switch.
Zhodou okolností tvorím tento zhluk písmen len krátko po tom, čo som dopozeral Netflixom zrušenú sériu Chilling Adventures of Sabrina. Nebudeme sa tu teraz pochopiteľne rozprávať o kvalite seriálov, ale keďže Wintermoor Tactics Club si svojou kulisou zakladá výhradne na prostredí strednej školy umiestnenej ďaleko za morom, samotná asociácia čarodejov a mladých ľudí túžiacich po neskutočných dobrodružstvách vo mne logicky odomyká práve takéto spojitosti. Nechcem však, aby ste si mysleli, že testovaný projekt je nejakou komplexnou koncepciou plnou odkazov na oveľa slávnejšie TBS značky či nebodaj televíznu kultúru dneška, to by bola dozaista chybná interpretácia. Nie, firma Versus Evil sa skôr pokúsila zobrať hraciu schému typickú pre Dungeons & Dragons a každej jednej postave v hre tak vtisnúť neopakovateľnú osobnosť plnú vlastných pohnútok a problémov. Ako sa jej to podarilo?
Sľubný začiatok, kde sa prostredníctvom nie práve zložitých konverzačných mechanizmov zoznamujete s prostredím internátnej školy, začne pomaly ubíjať zistenie o primárnej koncepcii príbehu. Všetko sa totižto odohráva na škole a v jej priľahlom okolí a všetko sa rovnako spája so špeciálnym turnajom medzi klubmi mladých nadšencov, pôsobiacich na škole. Vedúci katedry, či ako to mám v súvislosti so zámorským školským systémom nazvať, sa však rozhodol ponechať na učilisku len jeden jediný klub taktikov. Aby niečo takéto získalo právoplatnosť, usporiada sa jednorazový turnaj pre všetky dané kluby, ktorý eliminačným spôsobom a v siedmych kapitolách zlikviduje všetkých snaživcov, až na jeden jediný a víťazní klub. Asi už chápete kostru motivácie, ktorá nesie prápor hrateľnosti Wintermoor Tactics Club od začiatku až po koniec. K dispozícii vám je celkovo sedem hrateľných hrdinov, ktorých talent sa preverí vo viac než štyridsiatke taktikou nabitých súbojoch.
Súboje sa odohrávajú buď priamo v triedach, kde všetok použitý art z časti evokuje základy vizuálnych noviel, alebo v okolí školy ako takej. Ak teraz dáme bokom hlavnú dejovú linku, teda snahu sedmičky hrdinov o zachovanie ich klubu, systém sa vás snaží zlákať aj na vedľajšie úlohy. Ich náplň síce nie je vôbec zlá, keďže sa pri plnení môžete dozvedieť pozadie motivácie u iných študentov na škole, ako aj zistiť viac o ich často komplikovanej životnej situácii, avšak je toho príliš málo na to, aby sa práve táto časť dokázala stať pevnou oporou voči hlavnej koncepcii. Súboje samotné by som rád prirovnal k dobre využitej šachovnici s trocha jednoduchšou zbierkou pravidiel a vo finále aj možností. Oceňujem však citlivo nastavené zvyšovanie náročnosti s každým úspešným súbojom, čo u TBS žánru nebýva úplnou samozrejmosťou. K dispozícii je vám vždy vopred definovaná trojka hrdinov, ktorých cieľom je buď porážka protistrany, alebo zotrvanie na mape behom stanoveného počtu kôl.
Jednotlivé postavy nie sú ani náhodou zbierkou nekonečných možností a es v rukáve. Každý hrdina má počas boja k dispozícii maximálne tri schopnosti a o to viac je s postupom času možné ich využívať efektívnejšie voči taktike súpera. Je to ako hrať karty, kde na každý útok protistrany existuje úplná alebo aspoň čiastočná obrana a všetko ostatné podlieha efektu náhody. Čo sa mi páčilo asi najviac, ak dáme bokom celkový doterajší prínos nezávislej produkcie do žánru TBS, bola možnosť korekcií nechcených ťahov. Nejde tu teraz len o klasické zrušenie naplánovaného pohybu tesne pred jeho finálnym potvrdením, ale o úplné vrátenie ťahu až po jeho finalizácii. Aby to však bolo aspoň čiastočne férové, takéto niečo môžete vykonať celkovo len dvakrát za celú mapu, čiže je nutné si podobné žehlenie vlastnej neschopnosti nechať len na kritické situácie a nevyplytvať to na každú menšiu chybu spôsobenú nedokonalou kalkuláciou. Inak je všetko ohľadom vetvenia postupov v boji riešené skôr povrchne a každý, kto niekedy strávil stovky hodín u sérií ako Fire Emblem a podobne, musí toto dielo po stránke hrateľnosti považovať za sotva unikátne.
Switch verzia Wintermoor Tactics Club ponúka niekoľko technických prekážok, ktoré by vás u iných platforiem (PC, PlayStation, Xbox) neotravovali. Najzásadnejšou je rozhodne zdĺhavé načítanie obsahu pri plnení vedľajších misií. Vždy, keď s postavou vkročíte do novej miestnosti, čaká na vás desať až dvadsať sekúnd trápneho ticha, čo by možno nebolo až takým problémom, ak by prostredie danej strednej školy nebolo priam prešpikované rôznymi poschodiami a vchodmi. Páčilo sa mi plnenie postranných úloh formou písania domácich prác a rovnako mi prišiel sympatický aj pri dialógoch často používaný humor, avšak keďže je tohto obsahu pomenej a celá koncepcia vás neustále tlačí skôr do spomínanej sedmičky hlavných kapitol, na povrch sa skôr či neskôr začne predierať onen kyslý úsmev. Hru som testoval väčšinu času cez Switch Lite a keďže ten pracuje s malou obrazovkou, nemožnosť zväčšiť si písaný text spadá rovnako pod jeden z menších, ale stále dôležitých problémov. Suma sumárom; ak si chcete skúsiť overiť, ako zábavná môže byť koncepcia TBS v podaní graficky pekne spracovanej indie značky, Wintermoor Tactics Club by mohol byť správnou voľbou, treba však rátať s pár prekážkami, zvlášť u verzie na Nintendo.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti EVC
