So sériou Yakuza si ja osobne podávam tú symbolickú ruku už od čias jej zrodu. Ryū ga Gotoku, ako znie originálne pomenovanie tejto špecifickej IP z krajiny vychádzajúceho slnka, sa so mnou preto tiahne už od roku 2005 a až na pár menších odbočiek som dodnes nevynechal ani jednu radovú časť. Mohli by sme tu teraz dopodrobna riešiť samotnú pointu tohto môjho návyku zameraného na produkciu slávnej značky SEGA, avšak podstatou ostáva, a to platí aj na konci aktuálneho kalendára s logom Covid-19, že Yakuza za pätnásť rokov svojej existencie ešte nespoznala ani jednu jedinú životaschopnú konkurenciu. Sotva ju totiž dokážeme zaradiť do striktného rámca mestskej akcie, ktorému všade inde kraľuje tendenčne predvídateľné Grand Theft Auto a rovnako tak sa Yakuza nedokáže stotožniť so suchým príveskom adventúrky a prípadne RPG. Jej aura pritom žije a dýcha v zmysle drvivej väčšiny týchto škatuliek, ale čo je pre jej výslednú kvalitu určujúce, činí tak s neobyčajným nadhľadom a svojskou osobitosťou. Inak tomu nie je ani v aktuálne vydanom podtitule Like a Dragon, ktorý navyše do celej série prináša jednu zásadnú novinku.

Ak by som mal vybrať jeden jediný symbol, ktorý autori tejto, teraz už osemnásťdielnej, série dodržiavali s priam chronickou tvrdohlavosťou, tak to bola integrácia Beat 'em up prvkov. Akcia ako taká, respektíve jej bojové sekvencie, sa nikdy nesnažili o pohodu a prehnané taktizovanie. Hlavní hrdinovia jednoducho brali všetko, čo sa im dostalo do rúk, len aby sa v uliciach Tokia (špeciálne časti Kabukichō) vysporiadali s každým drzým punkáčom alebo členom konkurenčného klanu. Od roku 2005 sme tak mohli rozbíjať hlavy a lámať kosti pomocou bicyklov, dopravných kužeľov, drevených dosiek, kovových trubiek, vypreparovaných mačiek, dlažobných kociek, hliníkových rebríkov, lietajúcich dronov a tak ďalej a tak podobne. Vážne, ak by som vám tu teraz mal vymenovať všetky potencionálne zbrane, ktorými ste si ako ten či onen hrdina "seriálu" Yakuza kliesnili cestu za večnou slávou, padol by na to jeden celý odsek tejto recenzie. Yakuza: Like a Dragon je však v tomto unikát, keďže aj keď všetok hore uvedený item vyložené nezapiera, tentokrát vám na jeho použitie v praxi necháva všetok čas tohto šialeného sveta. Yakuza sa nám totiž zmenila na taktickú RPG plnú smradľavých bezdomovcov a útočných krabov, čo je len zlomok argumentov, prečo by ste si jej najnovšie dobrodružstvo nemali nechať ujsť.

Bez dejovej linky by to nešlo ani v tomto prípade. Po dlhšej dobe tu navyše máme hrdinu s vysokým charizmatickým potenciálom, o čom sa určite presvedčíte len letmým pohľadom na titulný obrázok. Ichiban Kasuga, chlapec čo vyrastal v drsných uliciach Tokia a rodák z Akane, sa po dlho trvajúcej snahe dostáva do menej váženej rodiny a nakoniec sa pretlačí do klanu Arakawa. Dôvody si nechám pre seba, už len pre zachovanie istej jedinečnosti prvotného nahryznutia dejovej linky, každopádne, aby som vám stručne načrtol hlavnú pointu, prečo sa Ichiban stihol votrieť aj mne do srdiečka, mne ako výhradnému milovníkovi mena Kazuma Kiryu, tak silným motivátorom tu je akýsi vzťah otca so synom. Otec, vodca klanu a rodiny Arakawa, sa pre hlavného hrdinu stáva tým pravým patrónom. Je jeho mentor a už po pár hodinách hrania ho sám Ichiban priam profiluje ako nesmrteľného boha. Ako sa však povie, ak niekto vyletí do nebeských výšin, môže očakávať o to tvrdší dopad na zem, ktorý akékoľvek predstavy o dokonalosti daného jedinca rozmetá na márne kúsky. Než sa tak však stane, hlavný hrdina novej časti série Yakuza sa nechá dobrovoľne zatknúť za niečo, čo reálne nespáchal, len aby si vo finále odsedel takmer dve dekády a pomohol svojmu milovanému "otcovi". Akonáhle však Ichiban opustí brány väznice s nádejou, že sa vracia k tomu, čo opustil, so strachom v očiach zisťuje, že všetko je inak.

Za predpokladu, že by sme osud hlavnej postavy Yakuza: Like a Dragon definovali ako komplikovaný, to pravé orechové začne až s jeho prepustením z väznice. Návrat do starých koľají končí fatálnym zlyhaním úsudku zdravého rozumu a Ichiban sa zranený prebúdza v kontajneri ďaleko za modernou dobou pretvorenú štvrť Kabukichō. Musí začínať doslova od znova, a to po boku nových priateľov, ktorí by v prípade jedného konkrétneho potrebovali poriadne dlhú sprchu. O dejovej linke by však asi už aj stačilo. Poďme sa konečne pozrieť práve na tú vyššie spomínanú evolúciu v zmysle boja, ktorá rýdzu rúbačku mení na ťahovú RPG na štýl klasickej japonskej produkcie. Všetko ostatné inak na prvý pohľad vyzerá nezmenené. S hlavných charakterom sa pohybujete nesmierne živým prostredím veľkomesta so všetkým, čo si pod touto charakteristikou predstavujete, a to z pohľadu kamery umiestnenej za ramenom alebo pri prepnutí do režimu pohľadu z prvej osoby. Interakcia s prostredím sa v tomto duchu rovnako nevzdialila a tak, ako môžete konverzovať s každou NPC postavou, ktorá vás k tomu vyzve, tak môžete vstupovať do predajní alebo reštaurácií s cieľom sa odreagovať od hlavného deja. Čo však separuje akciu od zvyšku série Yakuza, je eliminácia časového presu pri spustení bojovej sekvencie. Akonáhle vás akýkoľvek protivník zameria a spustí sa prechod do akcie, nikto už nemusí zbesilo búchať do tlačidiel, len aby sa čo najskôr vysporiadal s prekážkou. Po novom si hráč môže navoliť útok, obranu alebo výber predmetu z inventára, s čím sa spája aj voľba špeciálnych útokov a párovania akcie medzi viacerými postavami súčasne.

Karaoke, hracie automaty, zbieranie plechoviek, varenie, sexuálne služby, balenie slečien, maľovanie - to je len časť možných aktivít, ktoré Ichibana môžu oddeliť od toho toľko riešeného ekvivalentu sladkej mrkvy na špagátiku pred zrakom hráča. Každopádne, ak môžem autorom v tomto smere k niečomu vyložene pogratulovať, tak to je za integráciu možnosti spustenia legendárnej bojovej značky Virtua Fighter. Keďže je toho obsahu opäť viac ako dosť, na dostatočné využitie kompletnej interakcie hry samotnej si pokojne vyčleňte až sto hodín čistého času, z čoho celá polovička zaberie len samotná príbehová linka. Ako veterán celej série som bol priamo nadšený z toho, ako táto novinka do seba zapadla aj cez skutočnosť, že prináša jednu zásadnú novinku. Čo sa týka grafickej stránky, tak isté rezervy sa opäť vynárajú pri prechode medzi CGI a in-game sekvenciami, ale na to sme u tejto značky tak trocha zvyknutí. Cez to všetko ale novej Yakuze opäť nechýba filmový nádych a je úplne jedno, či si zvolíte pôvodný dabing alebo dáte prednosť rovnako kvalitnej angličtine, obe prezentácie majú svoju jedinečnú atmosféru a vo finále hre nijako neškodia. Na lokalizáciu Yakuza: Like a Dragon sme tentokrát nemuseli čakať ani jeden celý rok, čo je inak u tejto produkcie štandardom, a tak tu máme nesmierne šťavnaté a hlavne zábavné sústo plné strategických možností, z ktorých treba rovnako vyzdvihnúť aj systém voľby povolaní. Ichiban má pred sebou voľbu z devätnástich štýlov sebarealizácie v boji, ktoré vnášajú do celkovej hrateľnosti vtip a originalitu.

Za predpokladu, že zmena bojového konceptu bola zo strany štúdia Ryu ga Gotoku akýmsi celoplošným testom, budem netrpezlivo vyzerať ďalšiu takto koncipovanú časť série, ktorá si rozhodne zaslúži pozornosť aj v nadchádzajúcej generácií konzol. Celková aura hry možno až prehnane ubrala z plynu serióznosti a nabehla na cestu bizarných situácií s veľkým príklonom k humoru, ale nemyslím si, že by sa práve Yakuza mala brať až tak vážne, ostatne práve tento diel nie je ani regulárne očíslovaný. Mimochodom, tentokrát už SEGA nerobí žiadne exkluzívne kotrmelce a novinku prináša na Xbox a PlayStation zariadenia, rovnako ako aj na PC.

Za poskytnutí hry děkujeme společnosti Cenega