Štiepenie súhrnného herného štýlu zvaného "adventúra" si za dobu nárastu popularity hier ako takých pripravilo pár zaujímavých odnoží. Dnes už nie je preto problém prísť na trh s hrou, kde je interakcie tak žalostne málo, až by možno bolo vhodné premenovať videohru na obyčajné video. Svojho času populárnym sa v tomto smere stali takzvané simulátory prechádzania sa, kedy hráč nebol vťahovaný do deja priamou akciou, ale skôr si ho dielo ako také získavalo čítaním dokumentov a študovaním pozadia často účelovo šokujúceho scenára. Dnes, kedy sú už hry formátu Gone Home a The Vanishing of Ethan Carter považované za klasiku, je preto o to náročnejšie prísť s indie značkou postavenou na identickom základe a automaticky očakávať, že si z toho všetci sadnú na zadok. O niečo podobné sa aktuálne pokúsilo aj nezávislé štúdio PolyAmorous, ktoré nám dodalo svoj vlastný walking simulator okorenený nacistami.
Stratený raj je rýdzim prechádzaním sa z pohľadu prvej osoby. Táto koncepčne nenáročná adventúra sa už vo svojom názve snaží prezradiť gro celej dejovej linky, aj keď by bolo z mojej strany nemiestne vám už teraz v úvode povedať, že na nič viac sa ani nezmôže. To by bolo dozaista chybou. Poďme však na vec klasicky od Adama. Hlavným hrdinom tejto dobrodružnej prechádzky je mladík Szymon, ktorému už v úvode hry zomiera jeho milovaná mamička. Szymon vyrastal v postapokalyptickom prostredí, kde sa o chlieb a teplo muselo bojovať do posledného dychu, a tak vás asi nešokuje informácia, že po tom, čo sám pochoval zbytky svojej rodiny, je nútený vyraziť do sveta, aby nezomrel hladom. Prvé, čo nášmu hrdinovi výraznejšie brnkne do nosa, je opustený nacistický bunker, aký sa síce najprv tvári rozmerovo dosť skromne, avšak nakoniec sa z neho vyliahne vôbec tá najväčšia sieť podzemného umelo vybudovaného komplexu, akú kedy herný svet videl (ak dáme bokom Silent Hill a jeho nekonečné schody do pekla).
Pre lepšiu predstavivosť, bez toho aby ste hneď museli púšťať nejaké video, vám odporúčam pozrieť si obrázok vyššie. To, čo na ňom vidíte, je len vzorka úžasných architektonických skvostov, aké si Hitler a jeho kohorta naťahali pod zem krátko po tom, ako bolo jasné, že dôsledkom nekončiacej druhej svetovej vojny bude povrch Európy neobývateľný. Bolo to konkrétne Nemecko a jeho vedenie, čo stlačilo červený gombík a nielen na vlastnú rodnú hrudu vyslalo sériu jadrových rakiet. Nacisti však mali vždy, okrem chuti mastiť si čižmy slaninou, záložný plán a jedným z nich bolo presťahovanie domácej, ale aj zotročenej, elity rovno pod povrch zemský. Celá táto udalosť nastala dvadsať rokov po reálnom ukončení druhej svetovej vojny a sám náš mladý hrdina Szymon objavuje onen nelogicky obrovský bunker až v roku 1980. Ako už asi tušíte, v danom utajovanom komplexe sa nenachádza ani živá dušička a jediné, s čím hráč reálne komunikuje, je forma akejsi rannej umelej inteligencie ozývajúcej sa z reproduktorov.
Na jednu stranu je pekné, že vývojári dokázali pomerne verne spracovať kulisy niečoho takého, ako je prísne tajný úkryt tisícok nacistov a ich väzňov lomeno sluhov, čo doceňujem drvivou väčšinou finálnych percent nášho hodnotenia, ale čo im vôbec nevyšlo, je samotná hrateľnosť. Vašou úlohou je nechať sa viesť hlasom dievčiny z reproduktora a pátrať po dôvodoch zmiznutia všetkých naokolo a rovnako tak skúsiť nájsť tajomného muža na fotografii, ktorú vám vaša mama nikdy nechcela ukázať. Vo finále je to ale celé o preliezaní, skákaní a topornom presúvaní sa prázdnymi chodbami, kde zamrzol čas a kde je všetko postavené na papieroch rozhádzaných kade tade po okolí. Má Paradise Lost zaujímavý príbeh s veľkým a šokujúcim vyvrcholením? Čiastočne možno áno, ale toto samotné nedokáže zlepšiť tú šeď a nudu, aká tomu predchádza. Pritom by úplne stačilo, ak by autori do svojho diela pridali spleť aspoň priemerne náročných hádaniek, veď celý level dizajn sa tu pýši nacistickou pokrokovou technikou s počítačmi a digitalizovaným záznamom, a hneď by hra vyznela v úplne inom svetle.
Poľské štúdio PolyAmorous sa snažilo ozvláštniť trh niečím, čo sme tu ešte nemali, minimálne v spojení tém slovanstva a ukrutnej druhej svetovej vojny, ale čím viac vecí chceli do obsahu Paradise Lost natlačiť, o to horšie to vo finále vyznelo. Môžete sa pustiť do prípravy simulátora prechádzania sa s celkovo originálnym námetom na príbeh, avšak ak nedokážete aspoň z časti vybudovať poriadne hutnú atmosféru čerpajúcu z daného momentu (čítanie akýchkoľvek šokujúcich dokumentov nefunguje tam, kde je všetko okolo nelogické a povrchné), je celá tá snaha úplne zbytočná. Szymon nie je schopný bežať a presúva sa tým múzeom plným hákových krížov a orlíc, ako keby mu niekto vrazil rúčku od zmetáku tam, kam slnko nesvieti. Ak by som si cez menu hry nenastavil senzitivitu kamery a interakcie na maximum, tak ten trojhodinový gameplay by trval trikrát tak dlho a môj osobný psychiater Jack Daniels by nestíhal vypisovať recepty. Toto všetko sú znaky pokusu o spomalenie postupu vpred s akýmsi neviditeľným prstom upriameným na 3D kulisy naokolo, avšak to je nesmierne málo. Minimálne málo na priemernú adventúru s originálnou hrateľnosťou.
Oceňujem aj to minimum invencie, o akú sa dielo Paradise Lost pokúša, avšak ak vás vyložene neláka skúsiť sa poprechádzať nerealistickým podzemným komplexom niekde u poľských hraníc, do tejto hry vám neodporúčam investovať ani cent. Naopak si myslím, že skôr či neskôr sa projekt objaví v nejakej tej free akcii, kde by dával oveľa väčší zmysel.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Sony Czech.
