Vďaka dvom úspešným Kickstarter kampaniam sa na scéne so stolovými hrami dokázala vo svete pomerne rýchlo etablovať ďalšia zaujímavá a predovšetkým originálna značka. V nasledujúcom texte tak bude reč o netradičnej kartovej zábave určenej predovšetkým milovníkom umenia, respektíve konzumentom schopným doceniť už len samotný náznak akéhokoľvek artového podobenstva.
Som nesmierne rád, že sa niečo takto profilované vôbec dostalo aj k nám, začo musíme poďakovať lokálnemu zastúpeniu spoločnosť Blackfire, ktorá nám lokalizovala základnú verziu Canvasu a už teraz by som sa im chcel touto cestou prihovoriť aj za preklad rovnako výborne vyzerajúceho rozšírenia. To už je však hudba budúcnosti, nad akou asi nemám vplyv ani ja sám. Vráťme sa preto späť k pôvodnej idei z hláv mien Andrew Nerger a Jeff Chin. Táto dvojka, pôsobiaca na scéne stolových hier pomerne krátko, nám prostredníctvom svojho diela servíruje rýdzi umelecký zážitok schopný v hráčoch vyvolávať pocity, na aké nie sú práve zvyknutí. Prečo chodím okolo horúcej kaše? Dôvodom je samotný Canvas, respektíve jeho abstraktná náplň umožňujúca vám alternovať a vytvárať si vlastné svety, pri ktorej sa hráč navyše snaží vcítiť do duše maliara vystupujúceho na poprednej výtvarnej súťaži.
Musím povedať, že bolo nesmierne zaujímavé prizvať na test Canvasu hneď dvoch ľudí živiacich sa, respektíve študujúcich umenie. Po mojom boku totižto zasadol môj vlastný brat pracujúci v oblasti reklamy, ale súčasne človek tvoriaci komerčné animované diela s vysokým umeleckým podtónom - áno, pracoval aj na tých hlodavcoch z reklamy na ponožky, ale za to sme ho už všetci v rodine kolektívne odsúdili, nemajte strach. Druhé z celkového počtu piatich možných stoličiek zaplnila rovnako moja krv, tentokrát sestra inklinujúca k ťahom štetcami a absolventka strednej umeleckej školy, v súčasnosti študujúca architektúru a hrajúca za slovenskú reprezentáciu v hádzanej (trocha rodinnej samochvály ešte nikoho nezabila). Aby však bola skupinka patrične vyvážená a samotný výsledok testu rovnako odrazom reality, ďalším súťažiacim v našej večernej partičke sa stal môj čerstvý švagor "pracujúci" v štátnej sfére (tie úvodzovky sú na mieste, keďže všetci dobre vieme, aké výkony sa v tejto oblasti podávajú). A bol som tu samozrejme ešte ja, človek schopný nakresliť snehuliaka, čo vyzerá ako dieselová lokomotíva, aby tomu celému dodal svojský ráz.
Keď už sme si konečne ujasnili kto a čo, poďme sa pozrieť na konkrétny proces hrania Canvasu. Cieľom každého zo zúčastnených sa stáva snaha o vytvorenie ultimátneho umeleckého obrazu, ktorý by na jednej strane zaujal už len samotným výzorom, ale súčasne bol schopný pozbierať aj čo najviac bodov. Drvivú väčšinu podmienok je možné ohýbať podľa vlastných nápadov, každopádne pravidlá vám diktujú vybrať štvoricu scenárov z celového počtu šestnásť a rozložiť ich na krásne ilustrované skladacie plátno. Následne zamiešať balíček tvorený z šesťdesiatich čiastočne priehľadných plastových kariet, z akého si hráči postupne berú čiastkové umenie a podľa potreby ho následne zasúvajú do rámu s predpripraveným pozadím. To pozadie môžeme brať ako úvodný krok inšpirácie a všetky postupne prikladané plastové karty ako samotný proces tvorenia. Aj keby to teraz na vás pôsobilo nejakým nejasným dojmom, v skutočnosti stačí len chcieť poskladať čo najlepšiu koláž z troch kartičiek a všetko ostatné nechať na porote a trocha aj náhode. Tá pomocou indícií na spodnej hrane karty nakoniec rozdá body stelesňujúce akési stužky z tvrdého papiera a akonáhle každý účastník vytvorí tri ucelené obrazy, hra končí a body sa spočítajú. Aby som bol ale fakticky presný, tak výber kariet a ich putovanie po hracej ploche podlieha rovnako nenáročnému procesu míňania žetónov inšpirácie, čo má zdramatizovať dostupnosť kariet ako takých. Stačí, ak si dáte jednu skúšobnú partiu a pri tej ďalšej už pôjde všetko ako po masle.
Vo vyššie načrtnutom osadenstve sme absolvovali niekoľko hier a musím povedať, že takmer po celý čas nás samotná náplň tvorby umenia neuveriteľne fascinovala a zabávala. Ako poznamenal môj brat; Canvas je schopný nechať aj úplného amatéra premýšľať ako maliar. Pri uvažovaní, čo sa najlepšie hodí na konkrétne pozadie a čo naopak nemá za daných podmienok žiadnu relevanciu, totižto hráč nemusí obetovať hodiny a hodiny tvorbe skutočného obrazu, ale cez to všetko dokáže nasať esenciu procesu a výsledku niečoho, čo vo finále umelecký obraz aspoň čiastočne pripomína. Kartičky navyše obsahujú aj názvoslovia umožňujúce výklad daného diela, čo je stále len jedna zo zaujímavých a v tejto spoločenskej hre dobre fungujúcich barličiek. Po stránke kvality materiálu nemám hre výrazne čo vytknúť. V krásnom balení pripomínajúcom kazetu s farbami nájdete okrem návodu prehľadné textilné plátno a predovšetkým nádherné plastové karty aj s dostatkom plastových obalov zabraňujúcim degradácii materiálu počas opätovného používania. Tvorcovia v tomto prípade mysleli na všetko a každému, kto by sa chcel reálne zahrať na umelca, či už so sprejom alebo štetcom v ruke, dávajú možnosť plnej sebarealizácie. Možností ako skombinovať všetky dostupné čiastky obrazu tu je neúrekom, a preto vám Canvas dokáže vydržať dostatočne dlhý čas aj po rotácii všetkých kariet.
Kompaktnosť a flexibilita pravidiel robí podľa môjho názoru z Canvasu horúceho favorita na najlepšiu stolovú zábavu tohto roka pre každého umelecky cítiaceho jedinca. Variabilita možností a pocitov, aké pri tejto neštandardnej kartovej hre zažívate, vás jednoducho chytí za srdce a ja sa už teraz teším až bude zase možnosť zasvätiť do obsahu niekoho ďalšieho z môjho okolia. Ak by som mal konceptu niečo vyložene vytknúť, tak by to bolo nie úplne dobre vyriešené bodovanie, kde aj krásny a jedinečný obraz môže odísť úplne naprázdno, čo vypočítavých členov súťaže zvádza myslieť skôr na formu než umeleckú náplň.
Za poskytnutí hry k recenzi děkujeme Blackfire
