Lovecké videohry majú dnes už pomerne slušnú tradíciu a cez to všetko, že sa stále jedná skôr o okrajový žáner, milióny nadšencov z celého sveta túžia po tom si raz za čas poriadne a hlavne interaktívne zaloviť. Osobne preferujem to virtuálne strieľanie do zvierat pred tým skutočným, aj keď sa samozrejme istá časť motivácie reálnych poľovníkov krúti okolo účelovej redukcie premnoženej zveri a nie o užívaní si krvavých honov na vyplašené kožuchy. Lovecké akčné a simulačné hry majú silnú tradíciu aj na území Slovenska, a to vďaka dnes už neexistujúcej spoločnosti Cauldron (išlo o vôbec najstaršie profesionálne herné štúdio na Slovensku). Toto bratislavské štúdio stihlo vyprodukovať sedemnásť zaujímavých titulov, z čoho celých päť sa krútilo okolo lovu - séria Cabelas od Actvivisionu by vám mohla byť známa ešte aj dnes. Zakladatelia štúdia Cauldron, David Durčák a Marian Ferko, sa aj po jeho zatvorení nechceli vzdať svojej vášne, a preto s vývojom hier pokračovali ďalej, čo ich neskôr priviedlo k možnosti založiť ďalšie štúdio, a to tentokrát pod rakúskym vydavateľstvom THQ Nordic. Týmto spôsobom sa zrodilo štúdio Nine Rocks Games a je priam príznačné, že ich debut s názvom Way of the Hunter nadväzuje na pôvodnú činnosť Cauldronu. V nasledujúcom texte sa tak spoločne porozprávame o zaujímavej loveckej simulácii, ktorá mňa tešila a súčasne štvala takmer celý mesiac v kuse.

Ešte než sa vôbec pustíme do rozoberania mojich poznatkov z testovanej vzorky bežiacej na stroji Xbox Series X, určite vám dlhujem jednu dosť zásadnú informáciu. Podľa slov vedenia spoločnosti Nine Rock Games sa Way of the Hunter môže v budúcnosti stať komplexnou a na seba nadväzujúcou sériou, ktorá jej hráčom ponúkne nielen bohatý príbeh, ale rovnako tak aj realistickú simuláciu - od reálnej balistiky, cez licenčne podporené zbrane/vybavenie, až po do detailu prepracované biómy plné potenciálnych cieľov. A v tomto bode by som túto malú PR kampaň rád usekol a prešiel, ako sa povie, k meritu veci. Áno, Way of the Hunter sa už behom prvej hodinky môjho hrania skutočne začal profilovať tak, ako tvrdí marketingový leták vyššie. Všetko začína jednoduchou ale v celku logickou dejovou premisou, v ktorej sledujeme osud znudeného herca túžiaceho po skutočnom dobrodružstve. Ústredný hrdina prichádza na chatu svojho starého otca s cieľom nenechať rodinnú tradíciu ležať prachom. A o čo konkrétne ide? Jeho starý otec sa desiatky rokov živil lovom a získané mäso následne dodával do reštaurácií túžiacich po najkvalitnejšej divine. Túto prácu však už s ohľadom na svoj vek nedokáže vykonávať, a preto je čas, aby sa žezla chopila mladá krv. A tak si ona mladá krv vyberie kľúče zo schránky, prejde obrovskú drevenicu svojho dedka a zo steny zvesí mapu okolitých lesov s cieľom sa prvotne zorientovať. Nebudem hodnotiť príbeh ako taký, keďže, ako to už u takto koncipovaných hier býva, ide len o príjemný bonus, na akom vlastne nezáleží. To najpodstatnejšie sa pochopiteľne skrýva v hrateľnosti samotnej a v jej možnostiach, o čom bude reč o pár riadkov nižšie.

Autenticitu v hrách môžeme logicky, ako konzumenti, vnímať odlišne. Čo však hráč od loveckej simulácie očakáva, je dozaista realistické prostredie, respektíve realisticky sa správajúca a dopodrobna vykreslená zver. Môžem vám už takto z kraja povedať, že autorom z Nine Rock Games sa oba uvedené piliere podarilo skutočne postaviť a na bonus k tomu pridať spájací element v podobe mosta vytvoreného z dobrého pocitu počas streľby. Balistická stopa projektilov je priamo napojená na nenáročnú obsluhu optiky primontovanej na zbraniach (ak nejakú máte a lovíte na väčšiu vzdialenosť). Koncept vás však nenúti desiatky hodín trénovať na cvičisku, len aby ste následne mohli (ne)trafiť z dvoch metrov rovno do obrovského rozzúreného medveďa. Nie, cesta lovca je v tomto prípade skutočne správne zvoleným názvom, keďže už od úvodného tutoriálu až po takzvané hodenie do lesa plnej zvery je k vám koncept maximálne prívetivý a nechá vás si fakticky myslieť, že na to skutočne máte a dokážete uloviť čokoľvek, ak sa budete snažiť. Úprimne, po dlhej dobe a vo svetle spomienok na prehnane akčné pojatie spomínanej série Cabelas, som sa počas prvých piatich hodín testovania Way of the Hunter doslova nadchol pre vec a nedokázal sa od toho odtrhnúť. Môj prvý veľký lov sa spojil so zákazkou ohľadom jeleniny, kde som mal pred sebou doslova trojhodinovú cestu za spoznávaním prírody a samého seba ako lovca. Všetko začalo s rannou zorou a zatiaľ čo sa na oknách môjho poodieraného terénneho vozidla kondenzovali ranné kvapky rosy, ja som si zbežne prebehol virtuálnu encyklopédiu zvierat v menu.

Spoznať svojho nepriateľa, akokoľvek to v tejto súvislosti môže znieť divne, je alfou a omegou pre úspech. Vďaka získaným skúsenostiam, či už priamo z papierov alebo v teréne, si lovec môže naštudovať správanie svojej koristi a jej rutinu (okolo vás beží 24-hodinový cyklus so striedaním dňa a noci). Kedy a kam chodia jelene do postieľky a kedy na záchod? Na základe týchto zistení som si aj ja stanovil plán, podľa ktorého som sa snažil uloviť čo najväčší kus mäsa a splniť tak kontrakt s tamojšou reštauráciou. To som však ešte netušil, ako náročný lov to vlastne bude a že si svojím neopatrným počínaním zarobím na poriadnu migrénu. Nebudem tu chodiť okolo horúcej kaše, toho jeleňa som síce dostal, ale trvalo mi to extrémne dlho. Niekoľkokrát som sa priplazil, proti vetru, k miestu, kde sa páslo stádo, ale vždy som ho odplašil unáhleným pohybom alebo na seba upozornil tesne pred výstrelom. Všetko zlé je na niečo dobré a táto výprava za parožím mala na mňa dostatočný výchovný efekt - naučil som sa, že Way of the Hunter rozhodne a právom spadá do sekcie simulácií, a teda hier, ktoré vám nedajú nič zadarmo. Ako lovec musíte sledovať stopy svojej koristi, či už ide o výkaly, alebo krv po vašom prvom zlom výstrele. Ako lovec musíte vedieť jednotlivé stopy rozoznať od stôp iných zvierat (našťastie na toto sú tu interné popisy) a ako lovec musíte zvládať využívať svoj lovecký zmysel (akýsi detektívny modus). Práve prenasledovanie poranenej zvery je beh na dlhú trať a človek musí sledovať malé kvapky krvi bez toho, aby mu hra dávala nejaké jednoduché navádzanie za cieľom. Akonáhle sa vám ale stopovanú zver podarí vypátrať a dokončiť to, čo ste začali, ucítite priam euforický pocit zadosťučinenia.

Táto cesta lovca je rozdelená na dve samostatné mapy, kde jedna pokrýva územie USA a druhá zase územie Európy, respektíve oblasť Rumunska. K dispozícii máte spoľahlivé auto s nie práve podareným jazdným modelom (niečo ako kríženec GTA 4 s prvou Mafiou) a 144 kilometrov štvorcových plných prírody. V Xbox Series X verzii som najprv skúsil nastavenie uprednostňujúce vyššie rozlíšenie pred snímkovaním a neskôr som v rámci testu overil aj opačný proces. V oboch prípadoch sa vizuálna stránka Way of the Hunter dala zhodnotiť nadpriemerne dobre, až som tak trocha namyslene zdvíhal bradu a v duchu si vravel; toto urobili naši. Treba dať ale bokom úvodné intro, ktoré voči zvyšku hry vyzerá, ako keby tam ani nepatrilo, a sústrediť sa priamo na gameplay. Bratislavskému štúdiu Nine Rock Games sa vo svojom debute podarilo vytvoriť audiovizuálne pôsobivú loveckú simuláciu, kde sa zver správa ako zver, a to od jej animácií až po zvukové pochody (nie je nad opar z prdu cez nočné videnie - vložený fekálny vtip). Aj vďaka tomu som počas hrania mal pocit, že robím niečo oveľa dôležitejšie než len to, že sa hrám v lese na poľovníka, mal som pocit, že zvieratá, ktoré lovím, sú obrazom skutočných a dýchajúcich tvorov, a preto si zaslúžia istú úctu (ak ste teraz došli k záveru, že som sa definitívne zbláznil, nebojte sa kontaktovať mojich príbuzných a o svojich obavách ich bezodkladne poinformovať). Tento efekt je však možné zažiť aj u iných loveckých videohier, čiže ide skôr o silu samotnej témy, než nejaké know-how Slovákov. Úzko profilovaný koncept, akým autentické naháňanie bobrov dozaista je, je vždy dvojsečná zbraň. Autori sa síce snažia a ponúkajú desiatky a desiatky nových kontraktov na lov rôznych zvierat a dokladajú k tomu často aj vtipné historky zo života ústredného hrdinu, ale vo finále to všetko začína a končí u lovu samotného. Simulovanie lovu zvierat, kde si nemôžete dovoliť nabehnúť do lesa so samopalom ako Mads Mikkelsen vo filme Blinkende lygter, jednoducho nemá ako zaujať tých z vás, čo nespadajú do milovníkov daného žánru.

Počas recenzovania som nemal ako overiť potvrdenú kooperáciu s kolegom, pri ktorej sa na lov môžete vybrať aj vo väčšej skupine, každopádne aj tento prvok môže spestriť inak dobre profilovanú hrateľnosť diela samotného. Je toho veľa, čo som mohol obdivovať - už len ten krásne spracovaný proces spomalených záberov kontaktu projektilu so zverou, ale rovnako tak sa našlo niekoľko problémových situácií. Autori ešte budú mať rozhodne čo opravovať, ale je dobré, že všetky mnou zaznamenané technické problémy (padanie, nemožnosť posunúť sa v interakcii, chýbajúce stopy, nepresné audio atď) sa budú dať reálne opraviť. Apropo, kto nevládne anglickým jazykom, určite docení aj kompletnú textovú lokalizáciu do SK a CZ, čo môže rovnako prilákať mnoho potenciálnych milovníkov vysedávania v drevenej búde pár metrov nad srnčími bobkami. Way of the Hunter je kvalitne spracovaná simulácia lovu s očarujúcim prostredím a reálne pôsobiacou balistikou, kde si v rámci ekonomického partu môžete nakupovať licencované zbrane, náboje a lovecké vybavenie. Dejová linka sa vás snaží zaujať spôsobom, aký sme tu v rámci histórie žánru ešte nemali, avšak pre každého, kto by v tejto hre chcel nájsť niečo viac, než len to na základe čoho vznikla, mám jeden jasný odkaz: tieto lesy sú výhradne pre poľovníkov a nič viac v nich nenájdete. Celkový počet finálnych percent som tradične trocha navýšil, a to z dôvodu jasnej podpory lokálnej tvorby, každopádne ak by ste si tieto sympatie chceli odrátať, Way of the Hunter si dozaista zaslúži krásnu sedmičku, respektíve sedemdesiat percent. Lovu zdar.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Playman