Svet vojnového kladiva je tak obšírny, že nestačí niekoľko stolových hier, kníh, či tých starších hier, ale stále je pripravený na nové a nové príbehy. Je to zapríčinené aj tým, že je rozdelený na fantasy niekde v histórií a na tiež celkom dobre pojaté sci-fi. A práve tomu z budúcnosti sa bude venovať táto recenzia. Dostali sme totiž do rúk samostatne spustiteľný datadisk do celkom podareného pokračovania úspešnej RTS.

A takisto aj ako pôvodne pokračovanie, tak aj tento datadisk má pekne ďaleko od typického RTS. Vývojári sa síce stále snažia tvrdiť, že je to RTS s prvkami RPG. My a aj ostatní kritici majú skôr dojem, že je tomu naopak. Ale v regulárnom druhom diely to nevadilo, tak prečo by malo aj tu. Chybou datadisku sú skôr iné veci. Ale k tým sa postupne dostaneme.

Odplata, tak ako sa v preklade datadisk nazýva ponúka niekoľko možností ako využiť herný čas. Či to najlákavejšie v podobe multiplayeru, kampane z pohladu rôzných rás (či národov), alebo jednoducho pomerne zaujímavý mód Last Stand. V ňom ide o to odolať čo najväčšiemu počtu vĺn všemožných nepriateľov. A keď povieme, že samotná kampaň za jednu rasu zaberie tak desať hodín. Čo potom keď budete chcieť prejsť všetky. Škoda len toho, že mapy sa opakujú a menia sa len nepriatelia a tie omáčky okolo. Celkovo príbeh v kampani trpí neduhom slabého prerozprávania. Niekedy sme mali dojem, že hráme len tak bez zmyslu a pritom príbeh zlý vôbec nie je. Je to síce také klasické „béčko“ ale pri dobrej „réžií“ by sa sním dali spraviť divy. Celkovo nás však niektoré misie zaujali. Napríklad tá, pri ktorej sme utekali nepriateľskému tanku, ktorí nás prenasledoval po celej mape. My sme boli v koži Chaosu a tak sme sa nemohli čudovať, že nás prostí Mariňáci prenasledovali.

Taktiež môžeme spomenúť mapu, kde planétu ničili asteroidy, alebo poslednú misiu ktorá bola geniálna. Ale to by odporcu spoilerov neboli úplne spokojní. Čo ale s kľudným svedomím opísať môžeme sú herné princípy. Ktoré držia Retribution pohromade a hlavne nás neprestal nudiť ani po tridsiatich hodinách hrania. Hlavným ťahákom pre nás stratégov je možnosť na všetkých mapách tvoriť nové a nové jednotky, obsadzovať body zásobovania, či obsadzovať rôzne budovy. Len by to nemuselo byť hlavne na jednoduchej a normálnej obtiažnosti také zbytočné. Väčšinou by sme si totiž vystačili so štyrmi hlavnými hrdinami, ktorých by sme si vylepšili a bolo by. Duch stratéga sa v nás však nezaprel. Každopádne je kampaň príliš lineárna a rozmýšľanie akú jednotku vytvoriť, je takmer zbytočné. Keby nás nedržali už spomínané herné princípy a ako tak príbeh, tak o kampaň nezakopneme.

Hrdinovia a aj niektoré bežné jednotky sa neobmedzujú iba na jednoduché : „stlačdruhémyšítkoazabi“, ale aj na špecialné pohyby / schopnosti. Ktoré aby ste prežili a postúpili ďalej sa jednoducho odporúčajú používať. Najviac sa nám zapáčili schopnosti jednej obludy z rád Chaosu, ktorá mohla vystreliť svoje vnútornosti a pomocou nich pohltiť nepriateľa. Okrem schopností má každá rasa aj možnosť iných špeciálnych bonusov, ako je napríklad možnosť postaviť obrannú, alebo útočnú vežičku a iné božské schopnosti.

Oproti pôvodnému druhému dielu sa však zas toho toľko nezmenilo. V ňom ste mali menej lineárne misie, obsadzovali ste v kampani územia a mali menšie RPG možnosti. V pokračovaní namiesto území dobývame planéty. Ale to je kozmetický detail. Celkovo je Retribution na datadisk až veľmi nahustený a v dobách dávno minulých by sme takúto dávku hrateľnosti, čakali len márne.

Hobby, ktoré sa týkalo našej púte počas hry bolo zbieranie rôznych predmetov a po vyhraní misie aj výber danej odmeny. Väčšinou to bol tiež nejaký predmet, ale niekedy nám to nedalo a radšej sme si vybrali novú jednotku.

RPG prvky však vyhrali a vylepšovanie aj keď len mierne dodáva hre iskru. Vybavovanie hrdinov lepšími brneniami, zbraňami, či schopnosťami pripomenulo nedávnu betaverziu Darkspore, ale aj tak nás zaujalo. A sme ľudia hraví, tak aj tam sme strávili nemalé minúty. Škoda len pomerne malého výberu. Autori aspoň dosiahli toho, že hra je jednoduchá a pochopitelná aj pre Casual hráča (i keď...).

Dokým v kampani sme boli nespokojní len z linearitou a so slabým prerozpravaním príbehu, tak v hlavnom lákadle v multiplayeri, nám vadila nevyrovnanosť rás. A výhody napríklad Mariňákov, či už spomínaného Chaosu. Ale to už je u Rebelion bohužiaľ zvykom a vždy to bol hlavný neduh ich hier. Napriek tomu sme si hru pre viacerých hráčov užili, ale že by nás držal nejak dlhšie, to povedať nemôžeme.

Náš subjektívny pohľad je totiž ten, že kampaň paradoxne tentokrát vedie, spolu so zábavným módom Last Stand, ktorý je vlastne len kópiou podobných módov z rôznych hier. Ale je to dôkaz, že aj dobre spracovaná jednoduchá záležitosť dokáže na dlhé hodiny zaujať. A to sme fanúšici práve príbehu v hrách.

Čo sa týka grafického spracovania, tak už je vidieť vek technológie a použitých grafických prvkov, ale komu to v RTS, či akčnom RPG príde nejak dôležité. Hra neoplýva grafickými orgiami, aj keď na niektoré krásne lokality, či predmety sme narazili. Určite hra netrpí neduhom hranatých modelov ako tomu bolo u 3D hier dlhé roky.

Hodnotiť hudobný doprovod je trošku zbytočne, ale aby sa nepovedalo tak stačí povedať, že sa hudba do Odplaty hodí, ale žeby bola nejak výrazná sa povedať tiež nedá. Jednoducho ako sa na správnu „trojáčkovú“ hru patrí, tak zvuky a hudba nesmie byť na hanbu. A ani nie je.

Keď si podčiarkneme všetky plusy a mínusy, tak nám výjde nadpriemerná hra, ktorá však mohla rúbať ďaleko do výšin. Ale vďaka jej značke, kvalitnému spracovaniu tak sa o jej predajnosť a životnosť nebojíme. Však aj nás zaujala na dostatok hodín a bojíme sa koľko života zoberie pravým fanúšikom vojnového kladiva.