Práve sa vaše oči vpíjajú do recenzie na port hry z žánru, ktorý v súčasnosti umiera a jediná šanca ako ho opäť prebrať k životu je kupovať práve značky firmy Monolith Soft. Autori slávnej IP Xenosaga sú totižto v súčasnosti jedinou možnou zárukou kvalitnej Japan RPG projekcie a ich genialita, čo do sviežich nápadov, stále nemá konkurenciu dokonca ani v slávnom Square Enix. V roku 2010, kedy nielen platiaca verejnosť ale aj novinárska komunita tvrdo útočila na Nintendo pre ich prílišnú laxnosť v príprave hier, prišlo zrazu zjavenie ako z iného sveta. Hra Xenoblade Chronicles, exkluzívne na najslabšiu konzolu danej éry, dokázala kvalitou položiť na kolená slávny Final Fantasy a aj keď nebola po technickej stránke nijako oslnivou záležitosťou, plne si to vynahradzovala v aspekte rozlohy, hrateľnosti či príbehu. Akým prekvapením sa razom ukázal predaj tejto hry na domácej pôde, ktorým sa už pochované Wii opäť objavilo na prvej priečke predajnosti. Ubehlo zopár rokov a tam, kde Wii dávno skončilo svoju púť, sa objavil štart poslednej reedície handheldu 3DS s podtitulom NEW. Konzolka s vyšším výkonom potrebovala poriadne nakopnúť a tak veľké N siahlo po svojom ese v rukáve v podobe veľkého M. Port Xenoblade Chronicles, exkluzívne pre novú verziu najpredávanejšieho prenosného zariadenia, sa ukázal ako správny krok a 3D rozmer mu na rozdiel od iných hier len pridal na kráse. Oplatí sa vám ako majiteľom starších verzií tejto konzole investovať peniaze pre jednu jedinú hru? Na to si dáme obsiahlu odpoveď v nasledujúcom texte.

Z mojich slov ste už určite vyčítali minimálne veľké nadšenie, ale nebudem predbiehať udalosti, zvlášť ak si uvedomím, že nie je všetko zlato čo sa blyští a v dnešnej dobe to platí dvojnásobne. Xenoblade Chronicles 3D si teda nezahráte ak nevlastníte NEW verziu 3DS-ka. Aj napriek snahe autorov priniesť čo najvernejší port z Wii na tento systém, hra musela prejsť určitým orezaním grafiky tak, aby sa dokázal zachovať rozmer a hracia dĺžka. Verte či neverte, ale opäť sa podarilo preniesť gigantickú mapu svetu aj na malú hraciu kazetku bez nejakých úprav rozlohy. Obrovským plusom bolo v tomto prípade práve 3D zobrazenie, ktoré čiastočne eliminuje zubaté textúry a pridáva na atmosfére počas hrania. Okrem filmových prestrihov totiž v in-game forme hry nenájdete ani jednu jedinú ostrú textúru, čím sa samozrejme hra radí skorej do tých škaredších, avšak už spomínaný obsah to kompletne ospravedlňuje. Ak sa povie u JRPG, že príbeh je dokonalý, každý určite očakáva desiatky zvratov a premenu tých dobrých chlapcov na čisté zlo v takom pomere, aby konzument mal neustále ústa dokorán. V prípade Xenoblade Chronicles to však neplatí. Netvrdím, že samotný dej neobsahuje zopár zvratov a šokujúcich udalostí, ale to, čím si vás podmaní, pramení viac z toho ako samotnú hru budete prežívať.

Predstavte si planétu, ktorá bola plátnom pre súboj gigantických bohov. Bytostí väčších než čokoľvek čo ste kedy mali možnosť vidieť. Na tejto úrodnej zemi sa po stáročia vyvíjali rôzne rasy mierumilovných bytostí ale aj foriem života s opačným postojom k bytiu ako takému. Túto harmóniu razom naruší útok strojovo chladných mechanických robotov s organickou DNA, ktorí začnú terorizovať jednotlivé časti planét. V tomto, čoraz viac nebezpečnom svete, sa narodí ctižiadostiví chlapec menom Shulk a začína sa príbeh na sto hodín, počas ktorých nebudete veriť svojim očiam. Shulk za záhadných okolností dokáže do ruky vziať najsilnejší meč vytvorený jeho rasou a zároveň si pri tom nespáliť prsty. Monado, ako nesie názov táto zbraň, je schopný konkurovať už spomínaným okupantom z vesmíru a po jednej tragickej udalosti v Colony 6, v ktorom sa náš hrdina narodil, dostane začiatok deja ten pravý citový náboj a ten je treba doručiť rovno do čela posledného bossa v hre. Na pomoc vám samozrejme, postupne pri prechode krajinou, budú prichádzať rôzne charaktery z rôznych rás a čím ďalej v hre budete, tým väčšie puto sa vám k niektorým z nich vytvorí.

Takéto niečo ste určite už počuli v súvislosti s inými titulmi ale u tohto je to zase úplne niečo nové. Systém komunikácie, plnenia questov ako aj vyberania toho správneho kolegu do trojice (to je maximum, ktoré si môžete pribrať do súbojov) je prepojený v jednu tabuľku. Tá vám zaznamenáva sympatie a lásku medzi charaktermi v hre. Tento pavúk sa následne prepája medzi sebou linkami a po pár desiatkach hodín budete mať pred očami doslova celú sieť prepletenú v jedno klbko vzťahov. Monolith dokázal vytvoriť žijúci ekosystém rozhovorov, ktorý má vlastný život a riadi sa len podľa vašich rozhodnutí v hre. Niečo podobné by som prirovnal k poháru studenej vody, ktorý si hráč leje na hlavu vždy v momente, kedy narazí na novú časť z tejto skladačky. Ide o svieži prvok a ten posilňuje už tak vysoká hrateľnosť. Jednotlivé dobré vzťahy sa následne môžu pretaviť do tajných udalostí, ktoré si hráč môže prezrieť len za určitých podmienok. Ak máte napríklad medzi hlavnou a vedľajšou postavou vrelý vzťah a prídete na miesto, ktoré je im obom dobre známe, spustí sa animácia rozhovoru. Ak nemáte takto utkanú sieť, samotné miesto pre vás bude cudzie a nič vám nedá. Hra umožňuje jednotlivé sympatie zvyšovať aj cez dávanie darov, ale to nie je až takým činidlom ako samotné udalosti počas bojov.

Už som do vás vysypal kopu textu ale stále asi netušíte ako sa vlastne v tejto hre bojuje!? Xenoblade je akčná RPG hra. Po krajine sa potuluje kvantum nepriateľov. Tí sú od seba oddelení svojou silou, ktorú prezentuje príslušná výška levelu. Hráč má tak možnosť okamžite zbadať dané číslo a tak sa rozhodnúť, či môže zaútočiť alebo či nemá proti súperovi zatiaľ šancu na výhru. Nikto vás teda nevodí za ručičku nejakými koridormi. Kedykoľvek môžete ísť do lokácie, kde by ste nemali čo robiť a len tak sa poobzerať, ale akonáhle vás zavetrí nejaká obluda, ktorá to má v povahe (niekto si vás všímať nebude a niekto zase áno), musíte utekať, čo vám nohy budú stačiť. Rozmiestnenie súperov je teda jednoduchou navigáciou kam sa uberať, ak ste v koncoch. Keď konečne vyberiete vhodného kandidáta, na ktorého stačí váš level, jednoducho si ho zameriate a dáte pokyn k boju. Následne sa spustí akčná sekvencia, počas ktorej sa okolie nijako nemení a tak kedykoľvek zo súboja vycúvate, ak to uznáte za vhodné alebo ak vás súper pustí. Takticky ovládate hlavne Shulka. Pri určitých reťazových útokoch je možné dávať rozkazy aj druhým postavám ale primárne sa snažíte sústrediť hlavne na seba. Boje sú totižto zo začiatku veľký chaos. Malé rozmery obrazovky u 3DS-ka a veľké rozmery protivníkov, majú vo výsledku dosť negatívny dopad na prehľadnosť a práve tú musím zarátať do mínusových bodov celkového hodnotenia. Chce to kus umu a skúseností než pochopíte ako sa s týmto neduhom vysporiadať a nie vždy sa vám to nakoniec bude dariť. Ak je niekto veľký ako stodola, je jednoduché stratiť prehľad o vývoji boja.

Čo je ale naopak stále atraktívne, je cyklické určovanie útokov (dosť podobné s dvanástou časťou Final Fantasy a teda MMO štýlom). Na spodnej hrane hlavnej obrazovky sa vám rozloží jednoduchá linka špecifických atakov. Každý z nich má odlišný účinok a samozrejme aj silu, to v závislosti od vami pridelených EXP bodov, preto ich postupne aktivujete podľa vlastnej potreby. Každý z nich má svoje časové nabíjanie a tak hráč takticky určuje čo aktivovať skôr a čo až neskôr. Aj keď to možno zas znie veľmi jednoducho, samotné súboje vyžadujú znalosti a plné sústredenie na boj. Urobiť chybu pri strete s rovnakým levelom, alebo len o niečo menším číslom, môže znamenať koniec, aj keď máte v teame postavu so schopnosťou uzdravovať. Našťastie hra sa ukladá dosť často automaticky a navyše máte možnosť si vytvoriť save kedykoľvek sa vám zapáči. Táto výhoda ale mala počas môjho dobrodružstva aj pár perných výsledkov. Hlavne v súvislosti s veľkou škálou bugov v hre. Stalo sa mi, že hra jednoducho zamrzla, napríklad pri nutnosti stlačiť tlačidlo od výťahu a ten jednoducho neprichádzal. Automatický save ma vrátil späť pár sekúnd pred týmto bugom. A teraz čo? Vždy sa to nejako vyriešilo, ale musím sa priznať, že ak máte v hre nahraných cez 50 hodín a nie je možné sa teleportovať inde na mapu, začne vám pekne vlhnúť spodná časť trenírok.

Tak ako je hra veľká (opakujem, ak sa budete venovať všetkému, strávite v nej pokojne aj 100 hodín, keďže NPC postavy ktoré vám zadávajú niektoré misie sú na určitom mieste v určitom čase), ponúka gigantické možnosti čo do vývoja postavy a nákupu predmetov. Všetko, čo vám padne mŕtve k nohám, vydá nejaký predmet či orb. Tie sa vám hromadia v iteme po desiatkach kusov až nastane čas na separáciu kvality a predaj či nákup nových vecí. Tento proces, z celej dĺžky strávenej v hre, zaberá až prehnane veľa hodín, čím podtrhávam moje slová: Xenoblade je hra veľká ako penis veľryby! Každú časť brnenia a každú novú zbraň, ktorú priradíte ku postave, aj následne reálne vidíte počas hrania alebo pri video sekvenciách. Mimo iné si môžete v hre vytvárať svoje vlastné magické orby. Ich percentuálna hodnota sa samozrejme bude odvíjať od materiálov ktoré pospájate, ale aby toho nebolo málo, aj tento systém je plne prepojený s hore opisovaným ekosystémom medziľudských vzťahov. Ten spomenutý penis veľryby mi teraz zase spadol na hlavu, keďže som zabudol na jednu podstatnú vec (čo u tejto hry nie je nič nové). Samotný meč Monado pridá nášmu hrdinovi možnosť nazrieť krátko do budúcnosti. Nebude to spojené len s príbehovou linkou, aj keď aj tá samozrejme dostane svoj diel predurčenia a proroctva, ale aj so samotným bojovým konceptom. Pri akčných stretoch sa vám totiž často stane, že preceníte svoju silu a súper vás jednoducho môže položiť do hrobu. Než sa však táto predzvesť naplní, meč vám vnukne víziu celej udalosti, a tým aj šancu ako zmeniť osud. Následne už stačí len upraviť priebeh boja alebo ho opustiť, a tým odvrátiť svoju smrť. Tento aspekt hrateľnosti zase oživuje staré hrdzavé koľaje, po ktorých sa roky pracne presúva lokomotíva žánru Japan RPG.

Po vizuálnej stránke som hore spomínal neostré textúry. Tie samozrejme zachraňuje 3D efekt, s ktorým som hru prechádzal od začiatku až po koniec. Po stránke artu je ale určite o čo stáť. Xenoblade je na ceste medzi infantilným anime štýlom a temným artom. Vo výsledku tu máme síce dospievajúce postavy, z ktorých srší humor, avšak tie pochodujú po drsných mapách plných obrovských príšer a mágie. Hudobnú stránku si zobralo na starosti duo Yoko Shimomura a Yasunori Mitsuda, za ktorými stojí práca pre Square Enix a v ich životopise by ste našli hry ako Chrono Trigger, Xenogears, Mario Party či Chrono Cross. Z malých reproduktorov sa teda ku vašim ušiam bude valiť zmesť epickej nadčasovosti a melancholickej melódie s akčným tempom, nevraviac o kvalitnom dabingu, ktorý je u 3DS-ka dosť vzácny. Každá situácia v hre má svoj zvukový podklad a tým dokáže meniť inak fádne obrazy v nový zážitok. V tomto ohľade nemám čo vytknúť a tlieskam v stoje. Pri pôvodnej verzii pre Nintendo Wii mali možnosť hráči využívať remote pad. Do tohto portu samozrejme bolo nutné investovať aj testovanie nových tlačidiel na 3DS-sku, čím sa autori dopracovali k obstojnému ovládaniu. Malou chybičkou krásy by som označil slabú odozvu citlivosti pri natáčaní kamery cez C-stick, ale nie je to nič, čo by malo nejak razantne znížiť váš dojem z ovládania. Kto by sa zaujímal do akej miery je využitá spodná obrazovka handheldu, tak čo sa týka priameho ovládania nie je o čom hovoriť. Dotyková obrazovka vám slúži len na zobrazovanie postáv v hlavnej skupine, rovnako na nej máte možnosť sledovať pohyb po mape (tu už je variácia nastavenia pestrejšia) ale inak nie je nijako viac zapájaná do samotnej hrateľnosti, nerátam samozrejme menu a item celkovo.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti ConQuest entertainment a.s.