Každá hracia konzola či prehrávač magnetických pások a diskiet vás uvíta jednak svojou skrátenou históriou (aký výkon mala v danom roku a koľko kilobajtov pamäte sa jej ukrývalo pod kapotou), aby následne ponúkla zopár levelov v jednoduchom 2D štýle. Vašou úlohou je v nich vždy pozbierať vopred stanovený počet kryštálov a následne sa prepracovať do cieľa v čo najkratšom čase. Ten sa zapisuje do online štatistiky, a tak si môžete porovnávať svoje výkony so zbytkom sveta, ak práve po tomto vaše srdce túži. Bohužiaľ okrem tejto náplne vás v leveloch už nečaká takmer žiadna zábavná interakcia. Hra síce dáva možnosť skúmať jednotlivé podlažia arén a skúsiť nájsť viac ako sedemdesiat špeciálnych diamantov či objaviť skryté miestnosti a zahrabané poklady, avšak motivácia u tejto "plnky" hrateľnosti je na minimálnej úrovni a hráč sa skôr bude sústrediť práve na čo najrýchlejšie prekonanie podlaží a ukončenie trápenia.

Kto by to bol kedy povedal, že práve ja budem z hry v takomto spracovaní tak sklamaný. Po stránke vizuálnej nemám totiž zásadne čo vytknúť. Jednotlivé konzole ako aj počítače ponúkajú vždy grafiku daného roku, kedy vznikli, a to vrátane kvality zvuku (pozornému oku dokonca neunikne ani úmyselne vložená chyba ako pripomienka časov, kedy nejaký ten update už dodatočne nebol možný). Každý stroj sa rovná jemná odlišnosť a ako budete putovať časom vpred, bude sa jednak zvyšovať práve úroveň artu hry a zároveň pôjde vyššie aj náročnosť. Práve tá bola jedným z hlavných úspechov môjho konečného hodnotenia, keďže v duchu návratu do časov, kedy hry nepodliehali nejakému tlaku verejnosti, sa nesnaží robiť ústupky hráčovi, ale je ostro nastavená na opakované snaženie sa o čo najlepší výsledok. Obtiažnosť s technickou stránkou teda radím k tomu, prečo by sa niekto z vás mohol ponoriť do Life of Pixel, ak dokáže mávnuť rukou nad strohosťou celej hry. Ovládanie u WiiU portu, ktorý som testoval ako prichádzajúcu novinku, bolo plne prispôsobené smerovému krížu u ovládaču, a tak sa po pár hodinách s hrou môj palec hlásil o prestávku a misku s čerstvým ľadom. Hlavný hrdina, a teda zelený pixel, inak okrem dvojskoku nedokáže takmer nič. Sadnúť si do auta či vyskočiť na skateboard je síce pekná vec ale čo do gameplay mechaniky viac frustrujúca než zábavná.

Pre menších a začínajúcich hráčov je tento projekt určite vhodný ako múzeum, kde môžu vstrebať základné historické fakty o hracích zariadeniach, ale pochybujem, že by ich dlhodobo malo zabávať nudné preskakovanie nástrah a už vôbec si nemyslím, že by boli schopný v neskoršej časti hry prekonávať niektoré hardcore úrovne, ktoré aj mne ako vekom preverenému hráčovi dali poriadne zabrať a zodrali prst až do krvi. Mechanika v hre je jednoducho lacná ako snop slamy na konci žatvy. Motivácia prejsť celou hrou sa drží len na základe sympatií vás čoby hráča k hore vymenovaným strojom a mňa osobne to celé začalo trocha baviť až po príchode do sveta prvého GameBoy zariadenia či legendárneho Super Nintenda. Dovtedy som skôr trpel a chcel som mať dané úrovne čo najrýchlejšie za sebou. Táto nevyváženosť a celkový dojem hre vôbec neprospieva a bohužiaľ musím konštatovať, že zábavu by hráč nemal hľadať sám vo vlastnej fantázii, ale v tom, čo vidí priamo na obrazovke. Nebyť už opisovanej obtiažnosti a dobovo vyobrazenej grafickej stránky u jednotlivých konzol a PC musel by som ísť s konečným číslom ešte o chlp nižšie. Jedna skladba pre každú ikonu histórie je rovnako veľké mínus i keď kvalita soundtracku je samozrejme na vysokej úrovni.

Na Nintendo WiiU a do ponuky eShop sekcie tejto konzole prichádza Life of Pixel ako čistokrvný port bez nejakých bonusov. Jedinou funkciou, ktorá by vás mohla zaujímať, je už klasicky možnosť off-TV play, a teda príležitosť prejsť si hru čisto cez U-pad bez toho, aby ste museli používať svoj televízor.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti ConQuest entertainment a.s.