Sériou Tales of by sa dokonale mohol parafrázovať úspech v žánre japonských RPG bez nejakej dôraznej evolúcie či kompromisov na úkor kvality a očakávaní skalných fanúšikov. Táto značka je na trhu už úctyhodných dvadsať rokov a za ten čas si dokázala udržať obrovskú základňu zákazníkov, ktorí presne vedia do čoho idú s každou novou časťou. Tá posledná nesie podtitul Zestiria a jedná sa o prvý krok tejto IP mimo starú generáciu konzol, keďže vychádza okrem stolných počítačov a PS3 aj na next-gen v podobe PS4. Odvážim sa označiť za znalca sveta Tales of (dodnes mám krásne spomienky na port Tales of Symphonia pre Nintendo GameCube, u ktorého som strávil viac ako sto hodín a definitívne si tým poštval proti sebe celú školskú dochádzku aj s rodičmi), a tak sa s vami rád podelím o výsledné dojmy z čerstvej práce spoločnosti Namco Bandai pre aktuálny rok a pre jej pätnástu radovú časť.
Začnime ako inak s príbehom. Ten bol u každej časti série Tales of pomerne konzistentný a pojednával o nekonečnom boji medzi ľudskou rasou a temnotou, ktoré síce medzi sebou nedokážu žiť v mieri ale naučili sa spoločne koexistovať, ako inak za určitých podmienok. Jednotlivé mestá boli vybudované v akýchsi magických bariérach, kde ľudia nachádzali bezpečné miesto pre život, a zbytok planéty ostal v držaní rôznych menej či viac nebezpečných príšer. Pre dej Tales of Zestiria sa vývojári rozhodli jemne odbočiť z tejto zavedenej rutiny a pridali do scenára nový prvok v podobe akýchsi magických bytostí vytvorených z negatívnej energie, ktorú ako vieme produkujeme denne aj my samy. Tá sa dokáže transformovať do živých aj neživých predmetov a splodiť takzvaných Hellionov, ktorých by ste nechceli stretnúť v tmavej uličke počas návratu z šenku domov. Aby ale rovnováha mohla byť zachovaná, v rovnakej anomálii medzi dobrom a zlom vznikajú čarovné osobnosti s označením Serafim. Ich prvoradou úlohou je nastoliť rovnováhu na svete a ochraňovať slabších pred zlom. Sú schopní komunikovať s navonok neviditeľnými bytosťami a vytvárať tak silné spojenectvá v boji a samozrejme aj mimo neho. Začiatok hry je situovaný presne do momentu, kedy hlavný hrdina menom Sorey opúšťa svoju rodnú dedinku po boku jedného zo svojich nehmotných kamarátov, aby bojoval za záchranu sveta Glenwood, rozdeleného na dve kráľovstvá Hyland a Rolance Empire.
Scenár je teda už od začiatku otvorená kniha bez nejakého jasného konca a je len na hráčovi, či bude schopný vydržať u jeho vláčneho tempa alebo nad ním už po pár desiatkach hodín zlomí palicu a sústredí sa čisto na hrateľnost. Osobne som u väčšiny dielov tejto IP nakoniec skĺzol k tej druhej variante, za čo sa možno niekedy hanbím, avšak často sa bohužiaľ hráč stane terčom nudných a nekončiacich videoprestrihov, ktoré jednoducho nepotrebujete vidieť. Séria vždy budovala svoje čaro na japonskom humore a neustálych konfliktoch medzi hlavnými postavami a inak tomu nie je ani v diele Zestiria. Charaktery, ktoré sú rozčlenené do rôznych pohlaví a rás, sa medzi sebou doberajú nielen pri prechode obrovskou mapou sveta ale aj pri samotnom boji. Neustále teda počúvate často infantilné debaty bez jasného zmyslu, ktoré majú pôsobiť ako uvoľňujúci efekt, čo do iste miery samozrejme funguje len na základe vašej nálady a tolerantnosti. Neviem či to je mojim pribúdajúcim vekom alebo obsahom samotných rozpráv, ale osobne som sa väčšinu času cítil trápne než naopak. Toto všetko ale nemusíte povinne absolvovať, stačí len stlačiť jedno tlačidlo a je tu vykúpenie. Znalci série sú teda zase ako doma, nič sa nemení a noviniek pribudlo naozaj len poskromne. Napríklad každý z hrdinov je po novom prístupný vrámci zmeny svojho výzoru. Hráč bude počas prechádzania krajinami objavovať vzácne módne prvky a predmety, ktoré následne môže aplikovať separátne na každú hlavnú postavu a aby bolo možné vytvoriť naozaj nezabudnuteľné umelecké "outfits", všetko podlieha obrovskej škále dodatočných úprav (k dispozícii sú zmeny rozmerov a odtieňov farieb).
Už ani neviem koľká recenzia na túto IP sa práve transformuje cez moje prsty do virtuálneho éteru. Tak či onak, paradoxom u série Tales of ostáva, že aktuálne budem opisovať niečo, čo sa za posledných dvadsať rokov nijako nezmenilo. Akonáhle narazíte na nepriateľa (je vždy viditeľný, neexistuje tu nejaký element náhody či časových súbojov), prenesiete sa do arény a tam začne boj. V ňom si môžete vybrať vždy troch spoluhráčov podľa vlastného uváženia a prideliť im automatické rozhodovanie postupu alebo uplatniť režim lokálneho multiplayeru, kde si pomocou svojich blízkych zabojujete bok po boku. Tieto prvky nie sú žiadnou novinkou v sérii a sám som tak mal možnosť prejsť už hore spomínanú Tales of Symphonia a jediné čo vám nato bude aj v tomto prípade stačiť, je pár ovládačov navyše. Unikátny bojový koncept umožňuje hráčom hneď niekoľko ciest ako hrať. Ak by vás začali nudiť súboje, kde už máte vopred prevahu výškou vlastného levelu a pridelenými schopnosťami, môžete jednoducho prepnúť do automatického režimu a hra sa počas bojov postará o všetko sama. Z vás sa stane divák, ktorý môže sledovať akýsi film vytvorený vlastnou rukou. Kedykoľvek stačí len prepnúť z automatiky na manuál a ste opäť pán rozhodovania. Samozrejme, že u náročnejších protivníkov, kde hra vyžaduje určitú mieru taktiky a časovania, sa neodporúča zapínať práve režim automatu, ale všetko je to postavené na tom, ako dobre máte poskladaný svoj team hrdinov a ako silný je jeden a zároveň všetci. Vráťme sa krátko znova k príbehu. Reč bude o bytostiach hmotných a nehmotných. Počas súbojov sa práve Serafim (to je náš hlavný hrdina) môže spojiť na určitý čas so svojím "duchom" a vytvoriť tak ultimátneho bojovníka s väčšou silou a výdržou. Tento aspekt hry by sa dal označiť za novinku v celej IP, čo si určite u takto konvenčného konceptu zaslúži pozornosť.
Každá postava má desiatku špeciálnych slotov, do ktorých si postupne pridávate klasické zbrane a výzbroj vrátane magických predmetov (v závislosti od typu bojovníka) a vašou úlohou je po každej hodine v hre poskladať najsilnejšieho jedinca akého len môžete zvládnuť. Ak dokonalo pochopíte masívnu škálu nastavení a možností, ktorými sa táto hra pýši, bude pre vás radosť neustále nakupovať a predávať či zlučovať predmety v túžbe po neporaziteľnosti. Keby som to chcel celé trocha prehnať tak poviem, že Tales of je také Japonské Diablo. Bolo by na mieste sa začať venovať najslabšej stránke hry, hneď po nudnom príbehu. Tou je ako už asi sami tušíte, technická stránka. Fakt, že Zestiria nie je exkluzívnou hrou pre next-gen, prináša so sebou jednak degradáciu interakcie vo veľkých mestách, ktoré pôsobia na oko prázdne a bez života, ale čo je horšie, animácie postáv sú na katastrofálnej úrovni. Moje konečné hodnotenie utrpí na celkovom počte percent hlavne pre tento negatívny aspekt celej hry, čo ma na jednu stranu mrzí ale na tú druhú dúfam, že sa v Namco Bandai už trocha preberú z letargie a posunú engine pre túto svoju úspešnú značku k dôstojnej technickej vizáži.
Hudobná stránka je našťastie vec na opačnom póle kvality a opäť sa hráči môžu nachystať na pôsobivé epické melódie (opäť komponovalo veteránske duo celej série Motoi Sakuraba a Go Shiina), ktoré doplní krásne atmosféru budujúc japonský dabing, a to celé v spojení s umeleckými videoscénkami v štýle anime nemá na dnešnom trhu konkurenciu. Darmo, Tales of bol a vždy bude jedinou hrou, ktorá sa asi najviac blíži tomu spojeniu interaktívnej Anime, minimálne čo do videosekcie. Kto by chcel prejsť Zestiriu na sto percent, musel by si zobrať naozaj dlhú dovolenku, keďže sa tu bavíme o troch stovkách poctivých hodín. Inak je ale možné hrou preletieť za viac ako tridsať hodín, čím sa ale samozrejme ochudobníte o veľkú škálu bonusov a špeciálnych príšer, ktoré pre vás autori skryli rôzne po mape. Pre niekoho, kto nikdy nemal s touto značkou akékoľvek skúsenosti, by mohla byť síce práve Zestiria miernym rizikom, keďže sa nedá presne označiť za dokonalého "vodcu" tejto série, ale aj cez moje námietky by som ju musel v konečnom dôsledku odporúčať, už len pre tú škálu možností a návykovú hrateľnosť.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Cenega
