Titul Void Bastards som v hlave spracovával roky pred jeho samotným vydaním. Už len pôvodné plány vzdať svojským spôsobom hold kultovým značkám ako BioShock a System Shock 2 predstavovali auru silných očakávaní a potrieb kladených na ramená malej spoločnosti Blue Manchu (doteraz skompletizovali len dve hry, vrátane VB). O to viac sa moje nadšenie znásobilo, keď onen absurdne štýlový humor tejto roguelike RPG zasiahol presne do stredu môjho vkusu. O čom to však celé vlastne je?
V ďalekej, a predpokladám neexistujúcej, hmlovine s názvom Sargasso sa vaše vedomie zaznamenané na malej audio páske postaví do pozície hlavného hrdinu. Keďže však nemá dostatočne dlhé ruky a nohy, aby mohlo pilotovať špeciálne plavidlo Void Ark, je nutné začať verbovať prázdne telesné schránky z trestaneckej kolónie. Muži, ženy a prípadne aj niečo medzi sa tak stávajú potravou pre váš postup vpred a následným rabovaním stroskotaných lodí a staníc, to všetko na značne rozľahlej mape, si tak zariadite trošku repetívnu, ale stále slušnú zábavu na desiatky hodín. Spomínaní väzni majú istú svoju životnosť spojenú s odlišnými schopnosťami, ktorá sa, okrem potrebného vzduchu v skafandri, sústredí aj na ich celkové životné funkcie. Preto je nutné konať rýchlo a obozretne.
Void Bastards zaujme v prvom rade svojim komiksovým artom, ktorý je malým mostíkom k už spomenutému humoru z kategórie absurdnosti. Akonáhle vám nejaká schránka zomrie priamo v akcii, všetky získané suroviny (súčiastky, jedlo, voda, palivo, lieky atď) putujú do čiernej diery a vaša osobnosť sa automaticky nahrá do ďalšieho väzňa a presunie sa na začiatok mapy. Jediné, čo nestratíte, je aspoň progres v zmysle vyrobených zbraní a aplikovaných receptov na rôzne predmety. Tie sú zase alfou a omegou motivácie prečo prehľadávať všetko, čo sa vám počas dobrodružstva postaví do cesty. Rôzne vesmírne stanice a lode sa delia na selektívne stupne náročnosti. Čím komplikovanejšie zázemie, o to väčšia a cennejšia odmena, avšak pochopiteľne spojená s rizikom straty postupu.
Aj keď to tak možno na prvý pohľad nevyzerá, tak Void Bastards si vyžaduje značný podiel taktiky. Akonáhle sa totižto vylodíte v akomkoľvek prostredí, je nutné si prezrieť mapu a začať plánovať čo najefektnejší postup. Kyslíku totižto nemáte ani náhodou dostatok na prezretie väčších lokácií a navyše vás počas rabovania bude otravovať rôzne nebezpečná sorta protivných mimozemšťanov a robotickej techniky. Je nutné si teda stanoviť priority a hlavne skontrolovať stav munície do zbraní. Holými rukami si tu totiž tak maximálne objednáte kávu z automatu (nerobím si teraz srandu, keďže káva tu funguje na štýl zakázanej drogy) alebo doplníte kyslík (takýchto možností je v objektoch poskromne). Osobne som si vždy stanovil cieľ v získaní podrobného rozloženia odmien, od ktorého som sa odpichol ďalej. Postup je však samozrejme individuálny a svojský k vašej osobe.
Čím ďalej sa vaša osobnosť prepracuje, o to viac nových vylepšení a zbraní si odomkne. Aj keď sa tu síce nerozprávame o nejakom objavení Ameriky v zmysle nápadov, vo výsledku si Void Bastards pripisuje triumf v dostatočne logickom kopírovaní fungujúcich prvkov a ich následnom zabalení do štýlovej technickej a grafickej stránky. Táto FPS sa pritom hýbe ako interaktívny komiks a rovnako dobre ho podporuje hudobným pozadím. Osobne som sa pri testovaní snažil pochopiteľný stereotyp opakovania toho istého spríjemniť dlhšími pauzami, a preto je ideálne túto hru zapnúť tak na hodinku maximálne dve a znova až na druhý deň. Ak sa vám podarí takýto scenár dodržať, bude vám úplne jedno, že Void Bastards vlastne nemá príbeh a teoreticky recykluje jedno a to isté stále dookola. V jeho prevedení to je totižto sranda až za hrob väzňa s vytetovanou mačkou na zadku.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Blue Manchu
