Písal sa rok 1993 a videoherná kultúra bola na okraji rámcovej socializácie. Skrátene a vecne; každý, kto hral na PC či konzole, bol považovaný za niečo nové a dovtedy nepreskúmané. Tak ako sme si aj my, hráči, museli v tejto súvislosti prejsť istým vývojom, nech už je reč o vlastnom zbieraní skúseností, alebo postupnom pochopení zo strany menej zainteresovaných, sa aj samotné herné koncepty potrebovali pretlačiť cez inak tvrdú škrupinu progresu. Zvláštnym príkladom je séria Doom, ktorá v spomínanom roku nechcene začala istú evolúciu a bez akej si dnes nevieme predstaviť štandard pre žáner FPS.
Prvé tri časti, ktoré samozrejme nevyšli v nejakom frenetickom tempe distribúcie, sa aktuálne objavili na systémoch PlayStation 4, Xbox One a Nintendo Switch za smiešnu sumu v zmysle niekoľkých eur. Tento balíček importovanej porcie pekla sa nám do redakcie dostal ako rozdelená trilógia, čo samozrejme neznamená, že vás tu dnes budeme nudiť dávno vypovedaným obsahom. Poďme sa skôr spoločne a jemne zohnúť nad touto legendou, ktorá sa mimochodom už o pár mesiacov dočká nového zárezu s podtitulom Eternal.
Začnime klasicky od prvého dielu, teda od kultového projektu Doom. Tento výlet na Mars, konkrétne priamo do stredu špeciálneho výskumného strediska, kde sa niečo škaredo nepodarilo, bol pre konzumentov v roku 1993 veľkým objavom. Možnosť zobrať do rúk sériu dnes už ikonického arzenálu a za sprievodu nevídane podarenej zvukovej kulisy rozpútať peklo porovnateľné s výzorom samotných protivníkov sa len tak nezabúda. Z dnešného pohľadu môžeme práve tento návrat na súčasné platformy považovať za ideálnu výuku mladších ročníkov, ktorí si tak môžu porovnať progres akčných hier za obdobie dlhšie než dvadsaťpäť rokov. Naopak, pre nás starších je to vhodná príležitosť na oprášenie nezabudnuteľných spomienok z rôznych smradľavých herní, kde sa cigaretový opar vznášal nad hlavami nádejných junákov s akné a zapareným zadkom. Pokiaľ chcete zažiť jednu z týchto časových/náučných injektáží, určite doceníte ako lokálny multiplayer pre štyroch cez Deathmatch modus, tak aj kooperáciu v rovnakom počte. Obsah navyše číta rovnako aj epizódu Thy Flesh Consumed, ktorá vás vrhne do necelého tuctu levelov s vlastným príbehom.
Druhý diel na seba nenechal dlho čakať. Vyšiel už v roku 1994, čo sa značne prejavilo na jeho grafickej stránke (aj keď samozrejme v tej dobe boli PC limity neúprosné) a dnes by ste dvojku len ťažko odlišovali od jednotky. Faktom však ostáva, že id Software dokázal vypočuť nadšené ale aj kritické reakcie na prvý diel, s čím sa do dvojky dostalo hromadu zaujímavých nápadov. Už to nebolo len o malých labyrintoch, kde sme sa v nesúrodom smere snažili nájsť kľúč do ďalšej časti a pritom kosili démonov. Tentokrát sa komplexnosť levelov zásadne povýšila a druhý Doom tak môžeme pasovať za nadštandardné pokračovanie. Príbeh v tomto smere prezentovala invázia na Zem, čo so sebou pritiahlo nové druhy protivníkov, ktorých názvy dnes už asi poznáte naspamäť. Tu sa autori museli oprieť aj o tému ráznosti a účinnosti samotných zbraní, keďže v jednotke to až tak nebrali na zreteľ (počet prekážok nebol až tak veľký), ale s nástupom ohromných chodiacich oblúd bolo čas zobrať do rúk legendárnu dvojhlavú brokovnicu. V prípade dvojky sa mimochodom môžete zabaviť u notoricky známeho základu, ktorý je rozšírený aj o úrovne The Master Levels.
No a do tretice to najlepšie. Po obsahovej stránke, dokonca aj v pomere s cenou, je trojka série DOOM úžasným a dlho trvácnym zážitkom za pár eur. Dostane sa vám základnej ako aj rozšíreného dua expanzií Resurrection of Evil a The Lost Missions, ktoré pôvodný príbeh rozťahujú o niekoľko hodín intenzívnej akcie. Pred príchodom tretej časti si Doomguy nechal preplatiť vôbec najdlhšiu prestávku v sérii a to celých desať rokov, počas čoho odpočíval a sledoval nárast technických možností budúcnosti. Aj preto mohol id Software v roku 2004 priniesť kompletné 3D peklo so všetkým, čo k tomu patrí a okamžite sa ukázalo, že tak, ako sa za ten čas od dvojky a jednotky vyvíjali nové a nové možnosti počítačov a konzol, sa zároveň zmenili aj nároky konzumentov. DOOM III nebol zo začiatku prijatý vôbec nejako kladne, čo malo práve za následok aj dodatočnú produkciu spomínaných DLC. Tie do in-game formy opäť vrátili istý stupeň frenetickej akcie a dokonca aj kultovú dvojhlavňovú brokovnicu. Dôvodom celkovej nespokojnosti bol až prehnaný dôraz kladený na akúsi filmovú atmosféru s prímesou hororu. Dnešná verzia mimochodom rovnako neponúka žiadnu formu online multiplayeru, čo sa dalo aj očakávať.
Záverom som si nechal pár poznámok k technickej stránke. Tam, kde tretí diel série DOOM môžem pokojne označiť za dokonale prenesený, minimálne na súčasné platformy, sa v prípade prvej a druhej časti treba jemne pozastaviť. Predovšetkým u neprirodzeného natiahnutia obrazu do strán, čo má za následok proporčnú zmenu veľkosti zbraní a predmetov v akcii. Rovnako si nie som úplne istý kvalitou na pozadí bežiaceho zvuku, ktorý často mení tempo bez toho, aby na to bol akýkoľvek dôvod. Ďalšie oveľa menej závažné nedostatky už môžeme asi pripísať na vrub archaickej technológii, na ktorej prvé dva diely vznikli a tento masívny pekelný guláš z legendárnych ingrediencií tak spokojne servírovať rovno na stôl. A to ako starým harcovníkom, tak i úplným nováčikom. Treba totižto spomínať a vzdelávať sa, len tak môžeme doceniť súčasné, nie vždy ideálne, videogame trendy.
Za poskytnutí hry děkujeme společnosti Cenega
