Séria Luigi’s Mansion, ktorej dušu vdýchol sám Shigeru Miyamoto, sa aktuálne po celých šiestich rokoch zastavila na radovej číslovke tri. Od premiéry, inak samozrejme úžasného Luigi's Mansion: Dark Moon na systéme 3DS, bol však hlad po návrate večne vystrašeného brata slávneho Maria tak veľký, že aj ja sám som na sebe začínal pozorovať isté veľavravné indície. Jednak som domov zadovážil nový a výkonný vysávač, ale čo je dôležitejšie, počas nočných ciest do sveta kachličiek a vodného kameňa som našľapoval čoraz opatrnejšie aj za asistencie blikajúceho lúča svetla. Nemôžete mi to mať za zlé, osudy nedobrovoľného lovcu duchov totižto sledujem už od jeho začiatkov a práve tretia časť, v spojitosti s v súčasnosti dominujúcou platformou Switch, už od prvého videa sľubovala veľkú porciu poriadnej Nintendo zábavy.

Aj keď pochopiteľne nebude alfou a omegou pochopenia príbehu nutné prejsť si predchádzajúce dve časti, ostatne stále tu ideme na klasicky infantilnej Big "N" vlne únosov a opätovných stretnutí. Každopádne, ak ste doteraz s touto IP ešte nemali tú česť, určite vám odporúčam všetky tri diely hrať v postupnom slede. Pokiaľ by ste totižto zvolili nejaký opačný smer a začali rovno posledným dielom, zvyšná produkcia by vo vás žiadny úžas už nevyvolala. Je to hlavne z dôvodu postupného zbierania a akumulovania nápadov, ktoré sa od čias jednotky až po tretí zásek do celej série zoradili vedľa seba ako spoľahliví vojačikovia. Aby som použil akúsi obrátenú vojenskú terminológiu, ťažko by ste dokázali poraziť súpera tak, že mu najprv predvediete svoje najnovšie zbrane a zálohu necháte naopak na tých najstarších a takmer nefunkčných. Presne tak treba nazerať aj na sériu Luigi's Mansion a užívať si ju buď od samotného začiatku, teda jednotky, alebo začať rovno trojkou a už teraz si odkladať všetky svoje túžby a nádeje do priameho pokračovania (len aby sme naň nečakali ďalších šesť rokov).

Luigi sa rozhodne stráviť dovolenku v kruhu svojej blízkej rodiny a kamarátov, aby spoločne zamierili do vyhláseného hotela s takmer dvadsiatkou podlaží. Ešte než si však stihnú vybaliť kufre a zabudnúť na nepríjemný pocit z recepčnej a nosičov batožiny, úderom polnoci sa zomelie klasická zápletka. Mario aj s princeznou sú unesení, a to vrátane ich poskokov (tento rok ale bolo v lese hríbov, čo?!). Jedinou ich nádejou je práve Luigi a jeho skúsenosti v oblasti lovu duchov pomocou vákuového vysávača, ktorý ako zázrakom tiež dorazil do hotela spoločne so známym profesorom, ktorého ja osobne volám "mastný vlas". Je úplne jedno ako sa Luigi bojí aj obyčajného červeného balónika, čo niekto priviazal o hrdzavú mriežku kanálu, jeho večným prekliatím je schopnosť zatnúť zuby a postaviť sa akémukoľvek zhluku pulzujúceho slizu. Ako zbraň používa špeciálne modifikovaný a bezvreckový vysávač, ktorý mu v kombinácii so silnou svetelnou lampou umožňuje lapať duchov rýchlejšie než vystrelená guľka.

Nosný pilier motivácie a akejsi postupnosti je prechádzanie cez jednotlivé podlažia obrovského a priestranného hotela. Majiteľka objektu, duch starej márnivej ježibaby, vytrhala z výťahu všetky tlačidlá od poschodí a rozdala ich do rúk rôzne silným a rôzne nepríjemným duchom. Každý jeden symbolizuje odlišné prostredie a každý jeden je tak zárukou originálnej zábavy, ktorá ale fakticky vychádza z jednoduchej premisy. Všade, kade vleziete, nech už je to miestnosť meter krát meter alebo kilometer krát kilometer, je hromada interakcie a skrytých bonusov. Vysávač v takomto prostredí funguje ako dokonalá zbernica všetkého cenného, od perál cez peniaze, až po zlaté tehly, ktoré majú funkciu akejsi výhody v neskoršom postupe. Za získanú menu si totižto môžete zakúpiť jednak akési oživujúce kostičky, ale hlavne si za takéto bohatstvo vymeníte indície vedúce k uloženým kryštálom, ktorých je vždy rovnaký počet a často je problém sa k nim dopátrať aj s už spomínanou indíciou. Kto by teda chcel vykopať všetky poklady, garantujem mu, že sa u toho poriadne zapotí. Veľké plus autorom zo štúdia Next Level Games.

Vôbec najzásadnejšou zmenou, od minulej časti, je možnosť klonovania. Kedykoľvek si Luigi vytvorí svoju kópiu s názvom Gooigi, ktorej ovládanie preberáte nezávisle na udalostiach. Vďaka tomu sa niektoré hádanky musia vyriešiť len na základe simultánneho použitia oboch hlavných hrdinov a to dokonca aj počas bojov. Celý aspekt funguje, až na pár prekážok okolo dosť špecifického pohybu Luigiho (ťarbavý chalan, čo sa šmykne aj na kvapke vody), celkom slušne a musím povedať, že ide o funkčné rozšírenie hrateľnosti, ktorej pevný základný kameň položili už prvé dva diely. Vývojárom to tak dalo šancu isté puzzle riadne skomplikovať a potrápiť tak naše makovičky zase o kúsok viac než minule. Na túto veľkú novinku sa viaže aj nová zbraň, ktorá doplnila klasický arzenál od firmy "mastný vlas". Ten vám totižto váš Poltergust vybavil nekonečnou zásobou vystreľovacích zvonov na záchod, ktoré k sebe majú pripnuté krátke lano. Toto vylepšenie sa priamo viaže na interakciu so všetkým vybavením hotela, od ventilačných poklopov cez dvere chladničky, až po prevrátené sedačky v štýle art deco. Aj keď ide z polovičky o ambientný doplnok hrateľnosti, je až neuveriteľne efektný a podnieti vašu zvedavosť prehľadávať každý jeden kút mapy.

Dovolte mi požičať si vetu od slávneho reverenda; I Have a Dream! Mám sen, že sa raz u série Luigi's Mansion dočkáme plnohodnotnej kooperácie aj s príbehom na úrovni klasického singl režimu. Loviť duchov bok po boku s kamarátmi je totižto oveľa väčšia zábava než len sám a ak prihliadnem na istú kvalitu kooperačnej časti u trojky, tak samotný multiplayer je len ako doplnok, ktorý by som ja osobne asi pokojne oželel. Je síce pravdou, že aj v klasickej kampani máte možnosť zveriť ovládanie Gooigiho kamarátovi, teda na jednej konzole, avšak tento klon má len obmedzené možnosti (napríklad neznáša vodu) a minimum energie. Kto by sa potom zaujímal o arény podobné tým zo singl režimu, tu si môžete zapnúť dva režimy. Jeden vám umožňuje online až pre osem hráčov a druhý naopak rozdelenie do tímov pod plnením jednoduchých minihier. Zabaví vás to (niekoho viac, iného menej), avšak je to dosť krátkodobá záležitosť a kvalitatívne sa to k hlavnej časti nedá vlastne ani prirovnať. Oveľa viacej pozitív sa dá nájsť na priam úžasnej grafickej stránke, ktorá je len ďalším dôkazom o dôležitosti existencie exkluzivít, ktoré samotné Nintendo vie spracovať rovnako očarujúco ako akákoľvek konkurencia. A nový Luigi's Mansion je toho plným dôkazom.

Záverom len zhrniem to najpodstatnejšie. Pre veteránov a znalcov tejto série je trojka absolútnou povinnosťou, ako aj pre vás, nováčikov, ktorým sa jeho isté čaro dostalo pod kožu už len z obrázkov a videí. Opäť však pripomínam, že pokiaľ by ste chceli absolvovať celú trilógiu, choďte v záujme hrateľnosti od jednotky až po trojku. Má to viac výhod, od lepšieho pochopenia systému kamery až po pomaly sa prekrývajúce možnosti hrateľnosti.

Ceny hry Luigi’s Mansion 3 srovnáte na Zboží.cz.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti ConQuest entertainment a.s.