Švédska spoločnosť Simogo, ktorú môžete poznať hlavne vďaka poriadne veľkej porcii ich mobilných titulov, sa nám snaží vyškriabať na oveľa vyššiu horu popularity. Ich posledné dielo však dokázalo preniknúť aj za hranice, pre vás možno, nie zrovna atraktívneho sveta arkád na telefóny a tablety, keďže tentokrát sa dostali takpovediac do veľkej štvorky. Počítače, konzoly a dokonca aj hybridný systém Nintendo Switch, tam všade nájdete už na prvý pohľad vizuálne zaujímavý projekt Sayonara Wild Hearts a jeho PlayStation 4 podoba to takpovediac roztočila aj u nás v redakcii.
Nechcem však aby ste nadobudli dojmu, že tento spomínaný prienik je automaticky niečo extra zaujímavé, aj keď aký taký potenciál tu je badať už na prvý pohľad. Sayonara Wild Hearts vyzerá už na prvú dobrú ako videoklip, respektíve akási interaktívna koláž hudobných videí z čias zlatej éry MTV, kedy na tejto ikonickej západnej stanici ešte hrali hudbu a nie pripečené programy plné akože živého materiálu. Pointa zakorenená v dvadsiatich troch úrovniach neónom žiariacej arkády stojí a padá na kvalitnom hudobnom sprievode, čo sa priamo v tomto diele spája s názvami Dancing Devils, Howling Moons, Stereo Lovers a Hermit 64.
Ak existuje nejaké slovíčko, ktoré túto typickú arkádu z čias zaprášených automatov vystihuje, tak to je frenetická zábava. V úlohe maskovaného milovníka motoriek si prejdete cez akčné úrovne plné akcie a v rytmicky znejúcej kulise skúsite objaviť všetky skryté tajomstvá. Aby ste tomu dobre rozumeli, hrou preletíte (napríklad na motorke, na jeleňovi alebo len tak bez ničoho) bez väčších problémov, ale aby ste boli schopný si na konci sám sebe povedať; zvládol si na to na sto percent a objavil si všetko dôležité, bude to chcieť viac pokusov. Znovuhrateľnost je preto vysoká a navyše koncept hry samotnej vás v tomto duchu nevodí za ruku a na drvivú väčšinu skrytých vecičiek si musíte jednoducho prísť bez výraznej nápovedi.
Osobne mám však s hrou zásadný problém a ten pramení v jej celkovej jednoduchosti. Čas podmienený na preletenie hlavnej "dejovej linky" (ak sa niečo takéto vôbec dá priradiť k tej povrchnej príbehovej note) vám nezaberie viac než dve hodinky a vďaka celkovej jednoduchosti to zvládne aj menej skúsený hráč. Avšak aby ste boli schopný dosiahnuť vyššie spomínaného statusu kompletného poznania, je nutné si vyčleniť ďalších minimálne päť hodín - dosť ťažko sa to v tomto prípade meria. Preto ak sa vám Sayonara Wild Hearts predsa len dostane poriadne pod kožu, na základe na mieru vytvoreného soundtracku to je reálne možné, prejsť dielom od A po Z vás môže zabaviť aj na dlhšie. Kto sa však uspokojí so základným prechodom, sotva si na hru ešte niekedy spomenie, respektíve na ňu zabudne už pár minút po dokončení.
Sayonara Wild Hearts je vo finále dozaista zaujímavá hudobná arkáda plná neotrených a často originálnych nápadov v zmysle level dizajnu, naráža však na prevažne jednoduchú hrateľnost a svoju celkovú povrchnosť. Nezávislá scéna je dnes ekvivalentom čoraz väčšieho vreca plného neskutočných zážitkov a to v komplexnom ponímaní, projekt spoločnosti Simogo však pred nimi stráca dych a to nie v jednej ale hneď v niekoľkých rovinách.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Annapurna Interactive
