Živo si spomínam na prvé ohlásenie projektu Sea of Solitude, ktoré sprevádzala priam vášnivo podaná úvodná reč hlavnej autorky Cornelie Geppert. Jej nemecký akcent v hlase vo mne totižto hlavne v súvislosti s prepojením na apel voči súčasnému stavu našej spoločnosti, v zmysle dopadu starania sa o ekológiu, vzbudil oveľa viac emócií než nejaká zamračená Grétka s freneticky vibrujúcimi vrkočmi a hulákaním po chodbách kapitolu. Cornelia sa toho roku (na stenách len čerstvo visela cifra 2015) snažila hráčov navnadiť na príchod jedinečnej nezávislej produkcie, kde sa pod záštitou firmy Jo-Mei Games a malého po postrčenia od Electronic Arts snúbi krutá ekologická katastrofa s fantasy svetom, to všetko okorenené špecifickým artom. Dnes už je adventúra Sea of Solitude dva roky starou záležitosťou, ktorá výraznú dieru do sveta neurobila, cez to všetko ale prichádza port s podtitulom Director's Cut, a to rovno na populárny systém Nintendo Switch.
O túto definitívnu verziu sa postarala paradoxne spoločnosť, ktorá ešte donedávna kopala výhradne za jeden jediný tím (SONY do toho, nebojte sa ničoho!), a to francúzsky Quantic Dream. Odborníci na filmové adventúry fungujúci dnes už pod čínskym patronátom koncernu NetEase lámu svoj chlebík na rôznych frontoch a jedným z nich sú aj takéto zákazky. Ešte než tu ale skĺznem do opisovania všetkých tých žalôb, ktorým musí aktuálne čeliť David Cage v súvislosti s toxickým prostredím vo svojej firme, poďme späť k obsahu hry samotnej. Kay, mladá slečna a ústredná postava Sea of Solitude, vás pozve do Berlína, aký by ste len sotva vedeli spodobniť s tým súčasným. Drvivá väčšina mesta je pod vodou a na poli vlajúce vlajky s obrázkom medveďa, či čo to má Berlín vo svojom logu, sa týči z rozpadajúcich stavieb. Vrátim sa teraz späť k prvému odseku, kde spomínam meno hlavnej autorky diela samotného. Cornelia Geppert, okrem toho že bola svojho času úspešná marketingová odborníčka, našla v sebe zaľúbenie smerom k výtvarnému umeniu a zvlášť komiksu ako takému. Túžila svoj talent pre cítenie animácií v originálnom arte previesť aj do interaktívnej formy a práve výsledok s logom Sea of Solitude je toho dôkazom.
Kay, hlavná hrdinka, trpí klasickou formou totálnej amnézie a nielen že vôbec netuší, kde je a čo tam má robiť, súčasne ani nepozná dôvody svojho fyzického stavu. Útla dievčina je totižto celá čierna ako ropa a miesto páru prívetivých očí na vás pri každom pohybe kamery z tretej osoby pozerá jej duo červených guliek s prenikavým efektom. Mapa u tejto logickej adventúry je pomerne skromná a všetko sa odohráva na ploche štyroch od seba sa odlišujúcich častiach už uvedenej nemeckej metropole. Po väčšinu času ste na palube drevenej loďky, čo môže byť akousi symbolikou návratu do čias, kedy človek ešte mohol bádať a objavovať bez toho, aby sa trápil nepríjemnou budúcnosťou, akú si jeho rasa sama vytvorí. Aby to celé malo aj patričnú akčnú vložku, aspoň čiastočnú, počas pátrania hlavnej postavy po dôvodoch svojho stavu sa vám do cesty postaví niekoľko nebezpečných príšeriek. Kto by ich chcel zlikvidovať pomocou surovej akcie, bude s určitosťou sklamaný, keďže všetko stojí a padá na tradičnom objavení spásonosného svetla. Kay musí vyriešiť pomerne banálne hádanky a pomocou zdroja svetla odstrániť nepriateľa tak, aby mohla zase pokračovať ďalej. Tento prvok hrateľnosti vás sprevádza takmer počas celých troch až štyroch hodín prechádzania Sea of Solitude.
Symbolika okolo stretu temnoty so svetlom a špiny s čistotou je vôbec najčitateľnejším prvkom atmosféry tejto hry. Ak vás hra chytí za srdce a budete chcieť zistiť, kto sú všetci tí tajomný démoni okolo vás a prečo vlastne nevyzeráte ako bežné dievča, určite dokážete prekonať nie práve nápadito spracované herné mechaniky. Komu však takto koncipovaná indie produkcia nikdy nič nehovorila a sám sa nemá chuť rýpať v metaforách a spodobneniach, tomu Sea of Solitude nemôžem odporúčať. Všetky dialógy, a že ich tu nie je zrovna poskromne, sú zrkadlom problémov reálnych ľudí dneška (chýbajú už len nadávky na súčasnú celosvetovú pandémiu) a z tohto dôvodu je hranie Sea of Solitude jemne depresívne, zvlášť ak si z hier chcete odniesť to gro ústrednej emócie. Hlavné piliere tvorí krásna audiovizuálna kulisa a rovnako tak aj špekulatívne podaný scenár, ktorý si vyžaduje viac pochopenia, než ste možno bežne zvyknutí. O to viac ma zamrzela skutočnosť, že už spomínané logické časti sú tu doslova povrchné a predvídateľné, čím sa tempo hry v istých bodoch mení a to dobré ustupuje do úzadia. The Director's Cut nám mimo iného priniesol významné vylepšenie hlasového prejavu postáv, čím sa dosiahol oveľa lepší tlak na emócie, teda hnací motor celej hry.
Sea of Solitude: The Director's Cut je ďalšou významnou figúrkou na šachovnici originálnych indie produkcií a ja sám som rád, že ponúka príbeh hodný pozornosti, ktorý je rovnako aj schopný vyvolať tie správne emócie s dôležitým ponaučením. O to väčšmi mňa mrzia slabšie podané puzzle časti, ako aj nie vždy dobre fungujúce ovládanie (hlavne čo sa týka stiesnených priestorov). Ak vás pôvodná verzia minula a už len z priloženej dokumentácie vo vás toto dielo budí pozitívne emócie, neváhajte a skúste nazrieť do jej útrob.
Za poskytnutí hry děkujeme společnosti Cenega
