Bez ohľadu na to, s akou popularitou pracuje univerzum Pokémon naprieč pestrou škálou produktov (dnes už je táto IP prerastená cez kompletnú škálu spotrebného tovaru), sa posledné roky jej herná sekcia až príliš často vracia do vlastnej minulosti. Podľa môjho názoru tu máme prehnane veľa remake projektov, ktoré vo svojej podstate neprinášajú nič nové, okrem technickej stránky a o aké by som sa osobne sám sotva zaujímal v nejakej spätnej rovine, ak by ich na svetlo sveta nevytiahla The Pokémon Company po boku samotného Nintenda. Žiarivým príkladom je aktuálne vydanie Pokémon Brilliant Diamond and Shining Pearl, ktorého základ som mal možnosť testovať ešte v roku 2006, kedy uvedené duo prišlo na scénu vo verzii pre Nintendo DS. Dnes, kedy aj tak všetci skalní fanúšikovia vreckových príšeriek čakajú na vydanie Pokémon Legends: Arceus, sa práve vyššie uvedená retro spomienka v novom technickom kabáte ušitom pre potreby Switchu javí ako predvianočná vata. Poďme sa však na tú vatu pozrieť predsa len trocha bližšie a dať jej šancu ospravedlniť svoju existenciu.
Ak by som mal už takto v úvode vlastné dojmy z hrania Pokémon Brilliant Diamond and Shining Pearl nejako súhrne definovať, asi by som siahol po vete; priemerná a ničím neprekvapujúca klasika. Štvrtá generácia Pokémonov je zo všetkých považovaná za prinajmenšom slabšiu a možno aj preto sa vývoju tohto návratu naplno neujalo zavedené štúdio Game Freak, ale naopak sa ho zhostil premiérovo tím ILCA - dohľad nad projektom mal však režisér Junichi Masuda z Game Freak, ktorý celú sériu pozná ako svoje topánky. Samotnú skutočnosť, že zrazu hráte Pokémonov z inej kuchyne, si ale človek uvedomí už pri bližšom skúmaní grafickej stránky, respektíve výtvarného štýlu. Ten sa ani náhodou nezhoduje s generačným stropom (rozprávame sa teraz o handhelde Nintendo DS a jeho vrcholného Pokémon diela s podtitulom Platinum) a čo je ešte horšie, samotná RPG koncepcia bola ochudobnená o mnohé nápady zo skorších či neskorších dielov. A aký problém mám s umeleckým smerovaním vizuálnej časti? Spoločnosť ILCA sa rozhodla siahnuť po charakteroch známych ako Chibi, čiže každá jedna postavička mimo bojovej arény je snímaná zvrchu a samo o sebe vyzerá, ako keby trpela hydrocefalitídou okorenenou akýmkoľvek výraznejším prejavom emócií. Stačí však prejsť priamo do bojových arén, čiže začať loviť Pokémonov alebo s nimi bojovať, a automaticky sa animácie prepracujú k tomu vôbec najlepšiemu, čo kedy táto herná séria v 3D forme ponúkala (Sword and Shield). Prečo tento rušivý nepomer vo vizuálnej kvalite? Netuším.
Pre niekoho, kto nikdy nemal možnosť vidieť pôvodné spracovanie z roku 2006, to možno celé vyznie dostatočne roztomilo, avšak skutočnosť je taká, že všetky podstatné NPC postavičky týmto prechodom do Chibi artu stratili na výraznosti a čo je ešte horšie, vytratila sa z nich životná energia a istá originalita. Snažil som sa s celou vecou vyrovnať, ale fakticky sa mi to až do konca hrania nepodarilo. O to viac ma táto skutočnosť mrzí, keďže napríklad hudobný part je ako z úplne inej ligy a reprezentuje toho správneho dobrodružného ducha. Dajme však konečne túto vizuálnu nesúrodosť bokom a poďme ďalej. Stále ste tréner túžiaci poraziť všetky deti z vašej rodnej dediny a akonáhle ich uvidíte so slzami v očiach plakať vo vysokej tráve za domom, dostanete chuť to rovnakým spôsobom natrieť oveľa slávnejším menám z regiónu Sinnoh (Sinnoh bol vytvorený ako akási herná kópia slávneho japonského ostrovu Hokkaidō a odohráva sa v ňom niekoľko podarených častí hernej série Pokémon). Centrom ostrova je ikonická hora zvaná Coronet a okolo nej sa rozprestiera viac ako pestrá príroda lemovaná temnou, ale aj presvetlenou, kulisou. Aj keď som musel neustále kriviť obočie nad vizuálom, cez to všetko som si atmosféru sálajúcu z pestrosti daného regiónu nakoniec začal užívať - čiastočne som vlastne predstieral, že miesto Switchu držím v ruke môj vôbec najobľúbenejší Nintendo handheld všetkých čias, a teda DS. Po stránke hrateľnosti sa samozrejme nič nemení a stále tu ide o príbeh o mladom trénerovi, čo cestuje od dedinky k dedinke a od mesta k mestu, len aby pozbieral čo najviac výhier a súčasne prekazil nekalé plány istej nemenovanej skupinky.
Autorom sa evidentne nechcelo namáhať s úpravou dnes už zastareného konceptu výskytu samotných Pokémonov, a tak sa vraciame späť do čias, kedy sa všetko riešilo spúšťaním náhodných súbojov pri prechode trávou - aj na mňa je to až príliš veľké retro sústo. Našťastie tu máme aspoň upravený ekvivalent takzvaného Grand Podzemia (Pokémonov v ňom vidíte fyzicky), kde sa vyriešil nedostatok ohnivej triedy z pôvodnej verzie a súčasne si tu môžete nazbierať vzácne suroviny v spoločnosti potulujúcich sa divokých príšeriek. V tomto bode sa dá identifikovať asi nie úplne chcená skratka v zmysle náročnosti celej hry, keďže stačí, aby ste si postupne prebehli istú časť uvedeného podzemia a ste schopní uloviť dvoch výrazne vzácnych a silných tvorov - s nimi následne môžete vysekať niekoľko telocviční po sebe bez toho, aby sa k slovu dostali vaši Pokémoni chytení v samotnom úvode. A v tom vidím veľký problém. Brilliant Diamond and Shining Pearl je svojou náročnosťou výrazne pod prahom očakávania a v tomto ohľade pripomína skôr rovnako chabé dielo Pokémon: Let's Go, Pikachu! and Let's Go, Eevee! Náročnosť je u celej série Pokémon v posledných rokoch celkovo veľkou témou a myslím si, že samotná popularita a snaha vývojárov prispôsobiť sa mladšiemu publiku degraduje pôvodné kvality titulov schopných si obhájiť status RPG. Tento nedostatok sa snaží regulovať ona nezabudnuteľná aura, ktorá sériu samú sprevádza odnepamäti, avšak nie je možné sa tým opájať viac než tridsať hodín v kuse a nahovárať si, že sa to ešte môže niekedy zmeniť. Tu vkladám veľké nádeje do v tomto texte už spomínaného Pokémon Legends: Arceus, ktorý by nás skalných milovníkov celého univerza mohol už o pár mesiacov skutočne zahriať a tak isto aj potrápiť.
Pokémon Brilliant Diamond and Shining Pearl na mňa pôsobí ako ďalší nie práve podarený remake. Ide o návrat, ktorým si môžete doplniť zbierku svojej obľúbenej série, avšak ktorý v priamom porovnaní s originálom prináša málo, či presnejšie takmer žiadne novinky a sám stráca dych na trocha neočakávaných miestach. Po vizuálnej stránke som vyložene sklamaný (reč je o pohybe v teréne mimo arén) a toto sklamanie nepomáha zredukovať ani inak krásne hudobné pozadie. Nemyslím si, že by sa jednalo o hru, ktorá by mala napraviť pošramotenú povesť chabej štvrtej generácii a rovnako tak nie som toho názoru, že by remake nesúci značku Pokémon v roku 2021 mal ponúkať archaickú mechaniku náhodných súbojov v tráve. Páčili sa mi však 3D animácie priamo v bojových arénach, a to na oboch stranách, ktoré aspoň čiastočne odsunuli ten nepríjemný pocit okolo slabej náročnosti diela samotného.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti ConQuest entertainment a.s.
